Životopisy svätých

…život sa neodníma, iba mení…

Blahoslavená

Sviatok: 1. október

* 17. február 1910, Viterbo, Taliansko

† 1. október 1928, Viterbo, Taliansko

„Ako malý klaun, napoly hlúpa, k ničomu dobrá.“ Toto je príbeh jedného dievčaťa, ktorého život bol krátky. Málokto ju poznal. Nebola génius, nič po sebe nezanechala. Vôbec nič významného, ​​proste nič. Aj keď bola sotva niekým, stala sa predsa veľmi vzácnou. Až tak, že sa čuduje sama sebe: „Niekedy sa pýtam celá udivená, čo vo mne Ježiš vôbec našiel tak príťažlivého, že ho priťahuje moje nič, že ma zahŕňa svojou najláskavejšou  starostlivosťou. Moja krajná a úplná slabosť, to je snáď jediná možná odpoveď.“ Toto dievča sa volá Cecília Eusepi a žila na začiatku dvadsiateho storočia pri bránach Ríma a zabila ju tuberkulóza vo veku osemnásť rokov. Nezanechala po sebe nič, len niekoľko zošitov so svojimi spomienkami na detstvo a denník, ktorý písala z príkazu svojho spovedníka, keď ju ohrozovala jej choroba. A predsa  ju vidíme  ako blahoslavenú. Niekoľko zázrakov na jej príhovor presvedčilo prísny súd lekárskej a teologickej komisie. Proces blahorečenia, sa začal skoro po jej smrti v roku 1928 a postupoval veľmi rýchlo. V roku 1987 ju Ján Pavol II. vyhlásil za ctihodnú. Dnes je pokladaná za duchovnú dcéru svätej Terézie z Lisieux, ktorej sa Cecília v mnohých rysoch podobá. Tito Sartori, postulátor procesu, hovorí: „Iste, nebolo by vôbec riskantné označiť ju za našu malú Terezičku. Medzi poslednými postavami, ktoré Cirkev uznala za svätých, je tou, ktorá až do dna absorbovala »malú cestu« vyznačenú veľkou francúzskou sväticou a patrónkou misií.“

Nepi je staré mestečko štyridsať kilometrov od Ríma. Je to slnečná krajina, ktorá kedysi patrila k vidieckej oblasti Talianska. Tu sa narodila malá Cecília 17. februára 1910 ako posledná z  jedenástich detí. Usadila sa tu jej ovdovená matka so strýkom na pozemkoch kniežat Lante della Rovere, kde strýko pracoval ako správca. Bola veľmi živá a senzibilná, a vyrastala v prostredí lásky a dobrotivej starostlivosti svojho strýka, ktorému ju zveril jej otec pred svojou smrťou. V šiestich rokoch začala navštevovať školu u cisterciánskeho kláštora v Nepi, kde bol tiež sirotinec pre opustené deti z prvej svetovej vojny. Pretože bola veľmi vnímavá a ochotná prijať všetko, čo sa vyučovalo, rehoľníčky živili nádej, že raz skončí v chodbách kláštora. Ale rehoľný  život Cecíliu nepriťahoval. Neďaleko odtiaľ bola svätyňa svätého Tolomeia, kde sa sústreďoval život mládeže z celého okolia. Tu po skončení školskej dochádzky strávila nejaký čas a prekvapujúcou rýchlosťou tu dozrelo jej povolanie. Požiadala, aby ako jedenásťročná spolu s dvoma staršími družkami mohla vstúpiť do tretieho rádu Služobníc Máriiných. Odišla študovať do Ríma, Pistoi a Zara. Ale jej túžba odísť na misie sa nemohla uskutočniť, pretože ju choroba prinútila, aby sa vrátila do Nepi. To je celý jej krátky príbeh. A o všetkých týchto okolnostiach rozpráva Cecília v autobiografii pod titulom Príbeh jedného klauna. Názov je humorný, ale príznačný podľa toho, čo sama o sebe súdila. Napísala ju na príkaz P. Gabriela Roschiniho, svojho spovedníka, ktorému ho odovzdala v roku 1927 v starom školskom zošite so slovami: „Prepáčte, otče, že som tak neporiadna, a prepáčte mi ten titul, ale nenašla som pre svoj príbeh nič lepšie.“ Podnet na napísanie životopisu prišiel od kardinála Alexia Lepiciera z rádu Servi Mariae, ktorý sa pri návšteve v Nepi stretol s touto dievčinou s jasným pohľadom. P. Roschini povedal pri procese: „Jedného dňa ma prijala na audiencii Jeho Eminencia a povedala mi: „Toto dievča je znamením Božej Milosti. Je to vyvolená duša. Otče, bolo by dobré požiadať ju, aby si písala denník. Som si istý, že z neho vyťažíme veľkú radosť.“ Obyčajný príbeh klauna začína práve úmyslom podriadiť svoj úmysel vôli predstavených, aj keď to bolo pre ňu vzhľadom k bolestiam vyvolaným chorobou veľmi namáhavé. „Rada sa púšťam do tejto práce, pretože viem, že robím to, čo je milé Ježišovi, na prvom mieste som poslušná a na druhom mieste sa tak ukazuje Jeho Nekonečné Milosrdenstvo, ktoré prejavil voči mne, malému, veľmi úbohému kvietku.“
Denník sa dlho venuje rokom raného detstva. Štýl, ktorý Cecília používa, je bohatý na obrazy a nežné detské prirovnania, ktorá sa rozvíjajú v rozprávaní plnom podrobností. Zdá sa, že Cecília má mimoriadnu pamäť na citové zážitky, ktoré prežila od svojich prvých rokov spolu s vedomím, že je veľmi krehká a zvláštnym spôsobom milovaná bez akýchkoľvek osobných zásluh. Niekedy vyvoláva úsmev ľudovými a naivnými výrazmi, ktoré zvlášť kontrastujú s múdrosťou, charakteristickou pre jej úvahy. Čitateľ tohto jej rozprávania sa môže čudovať infantilnému a diskrétnemu tónu, v akom Cecília hovorí o svojej príslušnosti k Ježišovi: „Áno, … ale kde sú tie skutky? Skutky, ktoré ukazujú túto lásku? Ja ich nemám, Otče, ja sa desím, letela by som k Nemu na veľkých krídlach svojich veľkých túžob, alebo lepšie hľadala by som Ho ako malé dieťa, aby som bola vždy v Jeho náručí, ale na aké skutky môžu deti pomýšľať? Tie, ktoré ukazujú ich cit, sú iba nežnosti, bozky, prosté vidiecke kvietky, ktorých môžeme mať, koľko chceme.“ Ale celá múdrosť Cecílie je v tom, byť dieťaťom, zveriť sa Božej milosti. Práve ako svätá Terezička. To hovorí sama Cecília: „prídem k Ježišovi po malom chodníčku, krátkom, veľmi krátkom, budem si odpočívať ako Terezička od Ježiška.“ Bola to práve čítanie Dejín duše, čo prebudilo v Cecíliu už ako v malom dieťati túžbu objať rehoľný život. „Odmalička som sa zaoberala námahami misionárov. Dobrí otcovia rozprávali o vzdialených krajinách, o obráteniach a krstoch. Moje srdce napĺňali tie najvyššie ašpirácie, aj ja som dúfala, že pôjdem ďaleko, kde ma nikto nepozná, aby som dávala poznať Ježiša takého, akého som ho ja milovala, túžila som po spáse duší úbohých neveriacich, spečatila by som svoju vieru krvou. Rehoľníčky mi rozprávali o živote svätcov. Jedného dňa som začala čítať príbeh Terezičky od Ježiška. Čítala som ho jedným dychom dojatá až k slzám … v skutočnosti som nechápala, veď to nie je nič zvláštne … vec, ktorú som potom náhle pochopila: svätosť nespočíva vo veľkom umŕtvovaní, vo veľkosti, v mimoriadnosti skutkov a diel … a cítila som v srdci, že to je tá cesta, po ktorej mám ísť. Keď Cecília čítala Dejiny duše, nemala ani desať rokov a Terézia ešte nebola ani vyhlásená ako ctihodná. Neskôr povie: „Nikdy som nemyslela na to, hovoriť jej sestra, aj keď som vedela, že medzi mojou a jej dušou je veľká podobnosť, nie pre spôsob, ako odpovedám na Milosti, ale pre Dary Milosti, ktoré mi Ježiš udelil.“ Tito Sartori poznamenal: „Dôležitosť čítania životov svätých, zvlášť života francúzskej svätice, je v živote Cecílie neoceniteľná.“ Autobiografické rozprávanie a jej denník sú toho svedectvom a očividným dôkazom. Cecília ukazuje svoju evidentnú závislosť na Terézii ako v pojmoch, tak v hnutiach ducha: ospevovaním Pánovho Milosrdenstva, vedomím vlastnej slabosti, pocitom, že ju Ježiš priťahuje. Ale sú tu aj fakty, ktoré ich neobyčajne spájajú: prijatie rehoľného života v útlom veku, vedomie, že je uchránená smrteľného hriechu, udalosť vlastného obrátenia, obtiaže v čítaní  kníh o spiritualite, túžba nie po utrpení, ale po odovzdanosti, prijatie dvoch misionárov za bratov, ktorých sprevádza modlitbou, zakúšanie duchovnej krízy a smrť v mladom veku na rovnakú chorobu. 23. októbra 1926 s návratom do Nepi začína pre Cecíliu krátke bolestné obdobie jej života poznačeného znakmi progresívnej tuberkulózy. Obdobie, ktoré sa stalo ešte bolestnejším pre samotu, ktorú nazýva „vyhnanstvom.“ Je to vyhnanstvo pre vedomie, že nemôže zložiť sľuby, že je ďaleko od rádu a pre ohováranie zo strany vlastníkov statku. Jedinou posilou je jej úcta k Panne Márii Bolestnej, ktorú nazýva „svojím srdcom,“ a k Eucharistii, svojmu „Pokladu,“ ktorý jej P. Roschini prináša pravidelne dvakrát týždenne. Toto vyhnanstvo nemôžu prerušiť ani časté návštevy druhov z Katolíckej akcie, chlapcov zo seminára v sprievode ich kňazov, ktorí neraz žiadajú túto chorú a málo vzdelanú dievčinu o rady pre svoje homílie. V týchto posledných rokoch bude mať Cecília z tejto „malej cesty“ žiarivé vedomie: „Pokora, odovzdanosť, láska. Odovzdanosť, píše, ako drahá je to cnosť! Keby to všetci pochopili, krajina by sa zmenila v predsieň Raja. Dáva nám odpočívať pokojne na Ježišovom lone, môžeme spať s hlavou položenou na Jeho Srdci, dáva nám žiť šťastne, pretože zverení takému Priateľovi môžeme si byť istí svojím osudom. Ako dieťa, ktoré má v noci prejsť hustým lesom, keď sa drží mamičkinej sukne, je si isté, že mamička ho privedie k dobrému cieľu, tak je tomu s dušou, ktorá sa odovzdá Ježišovi.“ Až do konca sa nezmenší jej prostota a jej veselosť, zomiera za spevu mariánskej piesne, ktorú sa naučila ako maličká. Bolo to 1. októbra 1928. A tiež tento dátum sa javí ako zhoda. Terézia umrela o deň skôr, 30. septembra 1897. A v roku 1927, v roku, kedy ju Pius XI. vyhlásil patrónkou misií, 1. októbra sa Terezička zjavila Cecílii vo sne, ako dokladá v denníku, a predpovedala jej deň jej smrti. „Keď zomrela,“ spomína jeden starý dedinčan, ktorý ju dobre poznal, „niektorí hovorili: Zomrela svätica“, ale iní hovorili, že bola len dobré dievča, ktoré trpelo, a kritizovali tie prvé, ako by sa svätí vytvárali násilím. Ale jej pohreb bol sviatok, bolo to, ako by sa išlo na svadbu. Mariánska mládež usporiadala na jej počesť obed a ten istý deň sa im zišla od vzdialených darcov veľká suma, ktorú venovali na zlepšenie ekonomických podmienok seminára. Práve tak, ako si to priala Cecília. Cecília chcela navždy odpočívať v kostole svätého Tolomea pri nohách oltára Panny Márie Bolestnej, tam, kde bolo jej srdce. Aj toto prianie bolo vypočuté počas vojny, keď rehoľníci zo strachu pred bombardovaním preniesli jej pozostatky dovnútra kostola. Pri tej príležitosti bola vykonaná obhliadka ostatkov a všetci prítomní zažili prekvapenie, pretože jej telo bolo úplne neporušené (tak ako je tomu dodnes) a jej koža bola tak hebká, ako by práve zomrela, hovorí  páter Peter, vtedajší farár  u sv. Tolomea. „Pri obliekaní sme si všimli, že má na chrbte veľkú ranu, cez ktorú bolo vidieť vnútornosti, ale k nášmu prekvapeniu nebolo tu žiadnych známok poškodenia v dôsledku tuberkulózy.“ Cecília napísala na začiatku svojich Dejín jedného klauna: „Všetko spočíva v tom, uznať vlastnú ničotu … Som si istá, že keby Ježiš inej duši udelil rovnaké milosti ako mne, svätožiara by neotáľala a zniesla sa na túto hlavu, ale Ježiš, ktorý vie žartovať, má zaľúbenie v tom, že zahŕňa milosťami tie duše, u ktorých to nikto nečaká a ktorí, žiaľ, toho nie sú hodní, tie, ktoré vidia ako najúbohejšie, aby dal zažiariť svojmu Milosrdenstvu, kochá sa v ich zmätku a v ich úžase.“

Uložiť

Uložiť