laička, panna

Sviatok: 5. október

Roky života: Mindelstetten, Nemecko, 1882 – 1925

Svätá Anna Schaffer

V osobe Anny Schäfferovej sa stretávame so ženou, ktorá napriek tomu, že znášala kruté telesné bolesti ako následok nehody a napriek materiálnej chudobe, dokázala prežívať hlbokú lásku k Bohu a k blížnym. Tajomstvo jej pozemského života tkvelo v hlbokom a trvalom vzťahu s Kristom: Anna v sebe živila túžbu stať sa rehoľníčkou – misionárkou. Počas desaťročí bola pripútaná na lôžko a postupne rozpoznala svoje povolanie – „misiu utrpenia“.

Zdroj sily – život živený Eucharistiou

Život a osobnosť Anny Schäfferovej je možné pochopiť jedine vtedy, ak vychádzame z poznania jej veľkej lásky k Ježišovi Kristovi v Najsvätejšej oltárnej sviatosti. Ona sama vyznáva svoju vieru, keď píše: „Mojou najväčšou silou je sväté prijímanie!“ Tu nachádzala silu rozdávať sa, a to formou veľmi rozšíreného apoštolátu modlitby a útechy, ktorý vykonávala slovom i písmom. 5. októbra 1925 ju Boh povolal do večnosti.

Tajomstvo kríža prijímané, žité a milované s vďačnosťou

Spolu s Annou Schäfferovou si kladieme otázku o zmysle utrpenia. Anna osobnou skúsenosťou poznávala a prežívala slová, ktoré čítame v Liste svätého apoštola Pavla Kolosanom: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev“ (Kol 1, 24). Skrze Krista bola schopná prijať tajomstvo kríža v láske a vďačnosti. Anna Schäfferová je ako otvorená brána, do ktorej vchádzajú osoby skúšané utrpením. Ukazuje, že aj údel nevyliečiteľnej choroby môže byť znášaný prostredníctvom dôverného odovzdania sa Kristovi. V jej súžení sa predstavuje veľká kresťanská pravda, že ľudská bytosť, osobitne v utrpení, je milovaná Bohom.

Preklad z taliančiny: ThLic. Marek Haratim

Prevzaté z: Liturgia. Časopis pre liturgickú obnovu 4/2012

Svätá

rehoľníčka Kongregácie sestier tretieho rádu sv. Františka zo Syracuse

Sviatok: 9. august

Roky života: 1838 (Heppenheim, Nemecko) – 1918 (Kalaupapa, Molokai, Havajské ostrovy)

Svätá Marianna Cope

Sv. Marianna Cope (vlastným menom Barbara) sa narodila 23. janu­ára 1838 v Heppenheime (Nemecko), so svojou rodinou žila v Utica (New York, USA). Posilňovaná vierou rozvíjala dar súcitu a schopnosti byť blízko tým, ktorí sú v núdzi. Stále mala v úcte iných a vedela sa pre nich obetovať.

V roku 1862 vstúpila k sestrám sv. Františka zo Syracuse (dnes Kongregácia sestier sv. Františka komunít z Neumann) a prijala meno Marianna. Okrem vyučovania založila a spravovala súčasne dve nemocnice v Utica a v Syracuse. V roku 1877 bola zvolená za generálnu predstavenú. Počas tejto služby vypočuje žiadosť kráľa zo Sandwichových ostrovov (dnes Havajské ostrovy), ktorú už odmietli viaceré kongregácie a posiela sestry, aby sa venovali jeho trpiacemu ľudu.

Na začiatku matka Marianna zamýšľala, že bude jednoducho sprevádzať svojich šesť sestier – dobrovoľníčok na tejto misii a pomôže im nájsť ubytovanie. Je však hlboko zasiahnutá kritickou situáciu ľudí postihnutých Hansenovou chorobou (známou tiež ako lepra či malomocenstvo), a tak sa rozhodne zostať s nimi. Spočiatku vykonáva päť rokov apoštolát medzi pacientmi „Leper Hospital“ (nemocnica pre postihnutých malomocenstvom) v Honolulu, potom ďalších tridsať rokov na polostrove Kalaupapa. Počas tohto slobodne zvoleného exilu matka Marianna poskytovala isté a láskyplné útočisko ľuďom na okraji spoločnosti. Podieľala sa na diele sv. Damiána de Vesteur a pokračovala v tomto apoštoláte aj po jeho smrti v roku 1889.

S hlbokou materskou starostlivosťou sľúbila matka Marianna svojim spolusestrám, že žiadna z nich sa nenakazí malomocenstvom z kontaktu s pacientmi, a tak je to až dodnes.

Matka Marianna zomrela v Kalaupape 9. augusta 1918 a bola pochovaná medzi tými, ktorých za života veľmi milovala. V roku 2004 boli jej telesné pozostatky prenesené do kaplnky materského kláštora v Syracuse. „Matka ľudí na okraji spoločnosti“ bola blahorečená 14. mája 2005 a svätorečená 21. októbra 2012.

Preklad z taliančiny: ThLic. Marek Haratim

Prevzaté z: Liturgia. Časopis pre liturgickú obnovu 4/2012

Svätá

zakladateľka Kongregácie školských sestier misionárok Nepoškvrneného počatia

Sviatok: 25. júl

Roky života: 1848 (Vic, Španielsko) – 1911 (Madrid, Španielsko)

Svätá Mária Karmen Sallés y Barangueras

Sv. Mária Karmen Sallés y Barangueras, zakladateľka Kongregácie školských sestier misionárok Nepoškvrneného počatia sa narodila vo Vic pri Barcelone (Španielsko) 9. apríla 1848. Rodičia jej dali solídnu kresťanskú výchovu. Vo svojej rodine sa naučila modliť a hľadať Božiu vôľu. Vyžarovala z nej úprimná láska k Panne Márii.

Dlho sa v nej ozýval nepokoj a aby našla odpoveď, dlhý čas sa venovala modlitbe. Prv ako urobila rozhodnutie, hľadala radu aj u dôve­ryhod­ných osôb. Skôr, ako sa jej povolanie stalo realitou, musela mnoho vytrpieť.

V roku 1869 vstúpila do Inštitútu sestier poklony Najsvätejšej sviatosti. Tu spoznala svoje povolanie k vychovávateľstvu ako formy prevencie vo svetle tajomstva Nepoškvrnenej Panny Márie. V roku 1870 vstúpila do Kongregácie dominikánok zvestovania Panny Márie, kde sa 22 rokov venovala výchove detí, mladých a robotníčok.

Po mnohých modlitbách a žiadostiach o radu zanecháva v roku 1892 kongregáciu a spolu so sestrami Candelariou Boleda, Remedios Pujol a Emíliou Horta prichádzajú 15. októbra 1892 do Burgos. V osobe biskupa Mons. Manuela Gómez Salazara nachádzajú veľkého ochrancu. V ten istý rok, 7. decembra, udelí biskup diecézne schválenie rodiacej sa kongregácii a dá súhlas k otvoreniu prvej školy Nepoškvrneného počatia. Sestra Karmen založila celkom 13 „Domov Nepoškvrnenej Panny Márie“, ako rada nazývala svoje komunity a školy. Svoj pohľad dvíha aj ponad moria a oceány: do Talianska a Brazílie.

Kristus Vykupiteľ a Nepoškvrnená Panna Mária boli jej dve veľké lásky a nimi sa nechala formovať aj ona sama. „Pokiaľ je mládež na vychovávanie a hodnoty na odovzdávanie, ťažkosti neberieme do úvahy“, hovorievala.

Zomrela 25. júla 1911 v Madride. Blahorečená bola 15. marca 1998. Jej kongregácia, ktorá dnes pôsobí v 16 krajinách, neustále nesie jej odkaz: „Vpred, stále vpred, Boh sa postará“.

Preklad z taliančiny: ThLic. Marek Haratim

Prevzaté z: Liturgia. Časopis pre liturgickú obnovu 4/2012

Svätý

kňaz, zakladateľ Kongregácie Svätej rodiny Nazaretskej a pokorných služobníc Pána

Sviatok: 25. apríl

Roky života: (1841 – 1913)

Význam mena Ján: Boh je milostivý (hebr.)

Ján Krstiteľ Piamarta

Sv. Ján Krstiteľ Piamarta sa narodil 26. novembra 1841 v Bresci (Taliansko). Jeho otec bol holič. Matka, veľmi zbožná žena, mala rozhodujúci vplyv na výchovu syna, ale zomrela, keď mal ešte len deväť rokov. Jeho starý otec z matkinej strany ho vzal z ulice a nasmeroval ho do Oratória sv. Tomáša. Ako učňa výrobcu matracov ho stretol don Pancrazio Pezzana, farár vo Vallio, a nasmeroval ho na cestu kňazstva. Za kňaza bol vysvätený 23. decembra 1865 v katedrále v Bresci. Prvých dvadsať rokov vykonával pastoračnú službu v rôznych farnostiach a vo všetkých zanechal spomienku na kňaza, ktorý bol „vynikajúci, horlivý, vo všetkom bezúhonný“.

V Bresci, priemyselne dynamicky sa rozvíjajúcom meste, sa stretáva s ťažkosťami i nádejami chudobnej mládeže. Spolu s Mons. Petrom Caprettim, „perlou brescianského kléru“ a duchovným vodcom kato-líckeho hnutia, zakladá 3. decembra 1886 Remeselnícky inštitút (Istituto Artigianelli) pre odbornú, ľudskú a kresťanskú formáciu najchudobnejšej mládeže. Dielo prinesie mnoho ovocia, ale okrem toho pripraví Pia-martovi záplavu „trápenia a tŕňov“, ktorú znáša s nezlomnou dôverou v Prozreteľnosť. V roku 1895 s pomocou otca Jána Bonsignoriho zakladá Poľnohospodársku osadu (Colonia Agricola) v Remedello, ktorá sa stane majákom slúžiacim na zefektívnenie poľnohospodárstva a výchovu kresťanských technikov.

V roku 1900 založil mužskú Kongregáciu Svätej rodiny Nazaretskej a v roku 1911 spolu s matkou Elisou Baldo Kongregáciu pokorných služobníc Pána.

Vytvorením tlačiarne a Vydavateľstva Queriniana (Editrice Queri-niana) sa zaslúžil o mohutný rozvoj katolíckej tlače a to tak, že Brescia sa stala jedným z centier v tejto oblasti.

„Všetko všetkým“, otec Piamarta nám predstavuje svoj život ako nevyčerpateľné rozdávanie sa. Toto všetko živil vrúcnou každodennou modlitbou už od skorých ranných hodín. Usnul v Pánovi 25. apríla 1913.

Preklad z taliančiny: ThLic. Marek Haratim

Prevzaté z: Liturgia. Časopis pre liturgickú obnovu 4/2012

laik, katechéta, mučeník

Sviatok: 2. apríl

Roky života: 1655 (Ginatilan, Filipíny) – 1672 (Guam, Mariánske ostrovy)

Význam mena Peter: skala (gr.)

Svätý Peter Calungsod

Sv. Peter Calungsod bol mladík pôvodom z regiónu Visayas na Filipínach. Bol jedným z mladých katechétov, ktorí spolu so španielskymi jezuitskými misionármi došli až k Mariánskym ostrovom, aby ohlasovali evanjelium miestnym obyvateľom – tzv. „Chamorros“.

Mnohí prijali vieru. Avšak jeden čínsky liečiteľ, menom Choco, ktorý žiarlil na misionárov, začal šíriť klebety, že krstná voda je jedovatá. A navyše, keď niektoré deti, ktoré boli pokrstené už choré, neskôr zomreli, mnohí uverili jeho klebetám. Chocova ohováračská kampaň bola veľmi ochotne podporovaná niektorými poverčivými domorodcami s ich nemravnými obyčajami, ktorí tak začali prenasledovať misionárov.

2. apríla 1672 Peter, ktorý vtedy mohol mať asi 16 rokov, spolu s predstaveným misie pátrom Diegom Luisom de San Vitores došli do dediny Tomhom na ostrove Guam, aby tam pokrstili jedno dieťa. Otec dieťaťa menom Matapang však veľmi zúrivo odmietal krst svojho dieťaťa. Matapang, rozhodnutý zabiť misionárov, sa usiloval získať na svoju stranu aj ďalšieho muža menom Hirao. Spolu začali vrhať oštepy na misionárov, najprv na Petra. Chlapec sa so zjavnou šikovnosťou opatrne uhýbal pred kopijami. Zásluhou svojej pružnosti mal Peter dobré možnosti na útek, ale nechcel nechať pátra Diega samého. Bol to veľmi odvážny chlapec a keby mal poruke nejakú zbraň, ktorou by sa mohol brániť, určite by vedel odpovedať na divoké výpady útočníkov. Páter Diego však nikdy nedovolil svojim spoločníkom, aby ho sprevádzali ozbrojení. Nakoniec jedna kopija zasiahla Petrovu hruď a Hirao ho dorazil so zakrivenou šabľou úderom do hlavy. Potom zavraždili aj pátra Diega. Telá Petra a pátra Diega hodili obaja vrahovia do hlbín oceánu. Telesné pozostatky mučeníkov tak nebudú nikdy nájdené.

Blahorečenie pátra Diega Luis de San Vitores dňa 6. októbra 1985 nám tak prinieslo spomienku aj na katechétu Petra Calungsod, ktorého, dnes sám blahoslavený Ján Pavol II., blahorečil 5. marca 2000.

Preklad z taliančiny: ThLic. Marek Haratim

Prevzaté z: Liturgia. Časopis pre liturgickú obnovu 4/2012

Svätý

kňaz, rehoľník Spoločnosti Ježišovej, mučeník

Sviatok: 8. jún

Roky života: 1838 (Montlogis, Francúzsko) – 1896 (Ambiatibe, Madagaskar)

Význam mena Jakub (Jacques): nasledujúci, držiaci sa (hebr.)

Svätý Jakub Berthieu

Sv. Jakub Berthieu sa narodil 27. novembra 1838 v Montlogis (Cantal) vo Francúzsku. Vo veku 15 rokov vstúpil do malého seminára v Pléaux, v októbri 1859 prešiel do veľkého seminára v Saint-Flour, kde bol 21. mája 1863 vysvätený za kňaza. Počas deviatich rokov, keď pôsobil ako kaplán vo farnosti v Roannes-Sain-Mary v ňom dozrievalo rehoľné a misionárske povolanie. V roku 1873 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej.

26. septembra 1875 nastúpil v Marseille na loď, aby odišiel ako misionár na Madagaskar. V nasledujúcom období sa na rôznych miestach s láskou usiluje pomáhať trpiacim, vyučuje katechizmus a vysluhuje sviatosti, až kým v roku 1891 nedorazí do Andrainarivo.

Prekypoval takou kňazskou láskou, že tí, ktorí ho bližšie poznali, boli ňou hlboko zasiahnutí: jeho odlúčenosť od všetkého a žitá chudoba, jeho horlivosť a pripravenosť okamžite pomôcť biednym a zomierajúcim; predovšetkým však obdiv vzbudzovala jeho živá viera, s ktorou rozprával o večnom živote. So svojimi malagašmi zostal aj za stále sa zhoršujúcej situácie.

V júni 1896 dedinu obsadili rebeli a zajali pátra Berthieu. K Ambiatibe poslal vodca rebelov šesť mužov ozbrojených puškami. Keď ich páter uvidel, kľakol na kolená a prežehnal sa. Jeden z vodcov k nemu pristúpil a povedal: „Zavrhni svoju hlúpu vieru, neklam ňou viac ľudí, my ťa zoberieme so sebou a urobíme z teba nášho vodcu a radcu.“ – „S tým absolútne nemôžem súhlasiť, syn môj; radšej uprednostním smrť.“

Dvaja muži vystrelili, ale netrafili. Ďalší výstrel z pušky zasiahol pátra do chrbtice, ale neusmrtil ho. Vtedy sa k nemu priblížil kapitán a strelou do zátylku ho usmrtil. Bolo to 8. júna 1896.

Preklad z taliančiny: ThLic. Marek Haratim

Prevzaté z: Liturgia. Časopis pre liturgickú obnovu 4/2012

zakladateľka Kongregácie služobníc svätého Jozefa

Roky života: 1837 – 1905

Sviatok:  8. august

Sv. Bonifácia Rodríguez de Castro

Bonifácia Rodríguez de Castro nastupuje v poslednej štvrtine 19. storočia na novú cestu duchovnosti, pri ktorej zjednocuje modlitbu a prácu v jednoduchosti každodenného života nasledujúc Ježiša, ktorý bol ako hociktorý človek robotníkom v Nazarete.

Narodila sa 6. júna 1837 v Salamanke (Španielsko). Je prvorodená zo šiestich súrodencov, otec je krajčír a matka domáca. Po základnej škole sa vyučí remeslu výrobca lán, a tak si začína zarábať na živobytie až do smrti otca, ktorý zomiera, keď má ona pätnásť rokov. Najprv pracuje za tretinu platu. Prekonávajúc ekonomické ťažkosti si zakladá svoju vlastnú, veľmi jednoduchú dielňu. Tu vyrába laná a rôzne výrobky vyžadujúce veľmi sústredenú ručnú prácu vykonávanú manufaktúrnym spôsobom.

Svedectvo Bonifáciinho života upúta skupinu dievčat, jej priateliek, ktoré prejavia túžbu tráviť v jej spoločnosti nedeľné a sviatočné popoludnia. Takto sa cítia slobodnejšie od nástrah vtedajšej doby. Bonifáciin dom a dielňa sa tak stanú akýmsi začiatkom pre vznik centra prevencie pre ženy – robotníčky v 19. storočí. Časť popoludnia je venovaná či už priateľským stretnutiam v skupine alebo osobným rozhovorom s Bonifáciou, pretože ona bola ich dôverníčka a bola považovaná za ich duchovnú učiteľku. Druhú časť popoludnia trávia v modlitbe k Nepoškvrnenej Panne Márii a k svätému Jozefovi. Dielňa sa tak stáva malým centrom duchovnosti venovanej Panne Márii a svätému Jozefovi.

V roku 1870 prichádza do Salamanky katalánsky jezuita Francisco Butinyá y Hospital (1834 Banyoles, Girona – 1899 Tarragona), ktorý sa s apoštolskou horlivosťou venuje evanjelizácii sveta práce. Bonifácia sa s ním delí o svoju skúsenosť viery a vďaka nej sa Butinyá zoznámi s dievčatami, ktoré sa schádzajú v jej dome. Z veľkej časti sú to totiž, tak ako aj ona, jednoduché robotníčky. Duch Svätý ich vedie, za pomoci práve týchto žien, k založeniu novej ženskej kongregácie, ktorá sa orientuje na ženy – robotníčky. Butinyá vyzýva Bonifáciu, aby spolu s ním založila Kongregáciu služobníc svätého Jozefa. Túto výzvu ochotne prijíma. 10. januára 1874 začínajú Bonifácia spolu so svojou matkou a s ďalšími piatim dievčatami zo Spolku svätého Jozefa v Salamanke žiť život v komunite.

Ide o nový model ženského rehoľného života, ktorý je spojený so svetom práce vo svetle kontemplácie Svätej rodiny. V domoch kongregácie chcú tak vytvoriť ovzdušie nazaretskej dielne. Služobnice svätého Jozefa ponúkajú nezamestnaným chudobným ženám prácu, aby tak predchádzali nebezpečenstvám straty ich ženskej dôstojnosti, ktoré ich ohrozovali hlavne mimo domova. Rehoľníčky nenosia habit, nedávajú veno, pracujú v dielni plece pri pleci spolu s laickými ženami, majú spoločnú pokladňu. Je to odvážny a riskantný spôsob rehoľného života, a tak rýchlo nachádza prekážky u diecézneho kléru Salamanky, ktorý nepostrehne evanjeliovú hĺbku tohto spôsobu života, takého blízkeho svetu práce.

Tri mesiace po založení kongregácie musí Francisco Butinyá opustiť Salamanku, aby sa tam už nikdy nevrátil. O rok zanecháva Salamanku aj miestny biskup, pretože preberá arcibiskupsky stolec v Barcelone. Bonifácia zostáva sama na čele kongregácie v prostredí plnom nepochopenia a nevraživosti voči novému spôsobu života, ktorý mnohí označujú za „bláznovstvo“. Dvaja biskupom vymenovaní direktori kongregácie, ktorí nahradili otca Butinyá, nerozumne zasievajú rozdelenie medzi sestrami, takže niektoré nimi podporované sa začínajú zdráhať fyzickej práce. Práve táto sa však chápala ako model života a možnosť vzájomného prijatia sa s pracujúcimi ženami.

V roku 1882 chce direktor zaviesť do konštitúcií, ktoré načrtol zakladateľ Francisco Butinyá, určité zmeny v cieľoch apoštolátu, avšak Bonifácia mu to nedovolí. Aby sa jej teda zbavil, podporí jej zosadenie z úradu predstavenej komunity. Využije pritom jej cestu po Katalánsku, na ktorú ju pozval otec Butinyá, aby hľadala možnosť zjednotenia komunity v Salamanke s inými domami, ktoré založil Butinyá po svojom návrate z exilu. Po návrate do Salamanky sa Bonifácia podriadi novej predstavenej a s pokorou sa oddá životu v komunite ako ktorákoľvek iná sestra. Doliehajú na ňu ponižovanie, odmietanie, znevažovanie a klebety, aby ju tak prinútili odísť zo Salamanky, pretože direktor ju chce navyše pozbaviť aj povesti zakladateľky a formovateľky inštitútu. Jej jedinou odpoveďou je mlčanie, pokora a odpustenie, bez akýchkoľvek nárokov či protestov. Pri tom všetkom však ani nezakolíše, ani sa nepoddá, naopak zostane pevne na svojej pozícii.

Kvôli vyriešeniu konfliktu navrhne biskupovi v Salamanke založenie nového domu v Zamore. 25. júla 1883 spolu so svojou matkou odchádza do mesta, kde je prijatá a podporovaná biskupom, klérom a všetkými obyvateľmi, ktorí oceňujú a podporujú jej dielo, a to aj hmotnými prostriedkami. Práve tu v Zamore verne napĺňa prvotné ciele kongregácie. Zhromažďuje chudobné dievčatá, poskytuje útulok dievčatám – slúžkam bez práce a pripravuje ich na dôstojný život, kde môžu pracovať ako kresťania a aj tak sa stretnúť s Bohom. Medzi robotníčkami na pracovisku dokáže vytvoriť medziľudské vzťahy vzájomnej rovnosti, priateľstva a vzá-jomného rešpektu. Bonifácia naďalej zostáva výrobkyňou lán, veď pochádza z tejto sociálnej triedy. S maximálnou starostlivosťou sa však usiluje mladým dievčatám, ktoré si v pote tváre zarábajú na chlieb tým, že slúžia v domoch alebo pracujú v dielňach, zabezpečiť výchovu a vzdelanie.

Materský dom v Salamanke pod vedením nových cirkevných predstavených medzitým vypracuje podstatné úpravy v konštitúciách otca Butinyá, mení ciele kongregácie a viac ju orientuje na vyučovanie. Takýmto spôsobom sa celkom vzďaľuje od Bonifácie a jej domu v Zamore, zanecháva ju osamotenú a izolovanú. Dokonca, keď v roku 1901 udelí pápež kongregácii schválenie, komunita v Zamore z neho zostane vylúčená. Ani toto nové odmietnutie neoddelí Bonifáciu od svojich dcér v Salamanke, stále ich má rada a z jej úst nikdy nevychádza ani slovíčko sťažnosti.

Bonifácia Rodríguez de Castro je svedkom veľkých evanjeliových hodnôt:

– S absolútnou veľkodušnosťou napĺňa Pánov príkaz, keď z lásky k blížnemu urobí takpovediac svoju originálnu značku a láska k chudobným je jej prioritný záujem.

– Boh je pre ňu starostlivý otec plný lásky, ku ktorému sa utieka „plná viery a dôvery“. Táto viera a dôvera v Boha ju posilňujú v protivenstvách.

– Odpúšťa a zabúda na poníženia, ohovárania a nespravodlivosti. Nikdy ju nepočuť vysloviť čo i len slovíčko sťažnosti, pričom sama pokladá za šťastie, že môže napodobňovať Pánovo mlčanie a lásku v odpúšťaní tým, čo ho ukrižovali.

– Je matkou a učiteľkou žien – robotníčok, ktoré sú „zreničkou jej očí“, im venuje celý svoj život práve kvôli obrane dôstojnosti chudobných žien bez práce, čo je vlastne poslanie inštitútu, znáša odmietania a prenasledovania.

– Dokáže trpieť so zrelosťou ako tí, ktorí všetko očakávajú od Boha, bez zmätku a zármutku, „stále rovnaká, dobrá a pokojná“, „zaujíma sa jedine o to, aby bola vo všetkom milá Bohu“.

– Po svojej smrti nám nezanecháva veľké diela, ale vlastný život verného nasledovania Ježiša, čo sa v jej prípade stalo majstrovským dielom Ducha Svätého.

Zomiera 8. augusta 1905 v Zamore. Dom v Zamore sa 23. januára 1907 zjednotí so zvyškom kongregácie. Treba však počkať až do roku 1941, keď Bonifáciu uznajú ako zakladateľku.

Jej osobitný prínos do duchovnosti Cirkvi je nasledovanie Ježiša v jeho nazaretských rokoch, zjednotenie modlitby a práce v jednoduchosti každodenného života.

Jadrom jej duchovnosti je „zjednotiť modlitbu a prácu“, čo bol aj pôvodný zámer Francisca Butinyá. Ako dobrý jezuita sa snažil v zhode so sv. Ignácom pre svet práce 19. storočia „hľadať a objavovať Boha vo všetkom“.

Ústredným prvkom Bonifáciinho poslania je preventívne pôsobiť v prospech chudobných pracujúcich žien v kritických situáciách, vytvárať pre nich priestor pre prácu a život, v ktorom sa nazaretský život stane prostriedkom evanjelizácie a podpory, aby tak bola rozpoznateľná ich vlastná dôstojnosť.

Poslanie Bonifácie nekončí: pri Bohu stráži dôstojnosť všetkých robotníčok sveta. Za svätú ju vyhlásil pápež Benedikt XVI. dňa 23. októbra 2011 v Ríme.

Preklad z taliančiny: ThLic. Marek Haratim

Prevzaté z: Liturgia. Časopis pre liturgickú obnovu 1/2012

zakladateľ Kongregácie služobníkov lásky a Inštitútu Dcér starostlivej Panny Márie

Roky života: 1842 – 1915

Sviatok: 24. október

Svätý Alojz Guanella, kňaz

Život dona Alojza Guanellu bol neustálou snahou byť prítomným a poskytnúť pomocnú ruku tam, kde sa ozýva volanie o pomoc. Túto schopnosť rozvíjal už od svojej mladosti.

Alojz Guanella sa narodil 19. decembra 1842 vo Francisciu, ktoré je súčasťou Campodolcina v diecéze Como. V nasledujúci deň mu bola udelená sviatosť krstu.

Rodičia, Lorenzo a Mária boli príkladní kresťania – katolíci, starali sa o rodinu, pracovali na poli a venovali sa aj pastierstvu. V rodine bolo zvykom nielen modliť sa svätý ruženec, ale čítali sa aj životopisy svätých a táto skúsenosť poznačila aj jeho osobnú apoštolskú aktivitu.

Po štúdiách v seminári v Como prijal dňa 26. mája 1866 kňazskú vysviacku a o rok bol vymenovaný za farára v Savogne. Počas siedmich rokov horlivej služby bol v kontakte s donom Boscom a s Inštitútom Cottolengo v Turíne. Túži však po radikálnejšom spôsobe života, preto v roku 1875 prichádza k donovi Boscovi, aby zložil trojročné rehoľné sľuby. Biskup z Como ho však povoláva naspäť do diecézy a don Guanella sa vracia s túžbou založiť inštitút, ktorý by sa venoval chlapcom z chudobných pomerov. Otvorí preto školu, ktorú však pre nevôľu miestnych občianskych autorít musí onedlho zavrieť. Don Guanella nazýval zvláštne momenty Božej priazne „hodinou milosrdenstva“. Takým momentom bol november 1881, kedy prišiel ako farár do Pianello Lario a našiel tu skupinu dievčat, ktoré sa venovali pomoci biednym.

Táto skupina mladých žien sa stane základom novej kongregácie Dcéry starostlivej Panny Márie. Horlivosť a apoštolská láska dona Alojza zvyšujú aktivity dobročinných diel až natoľko, že sa môžu rozšíriť až do srdca samotného mesta Como. Svoju činnosť začína „Dom Božej starostlivosti“, ktorý sa neskôr stáva materským domom pre dve kongregácie, ženskú a mužskú.

S rastúcim počtom chudobných vzrastá aj počet rúk a sŕdc, ktoré sú ochotné im pomáhať a milovať ich. Súčasne s kongregáciou sestier don Guanella zhromažďuje aj skupinu kňazov, ktorým dáva meno „služobníci lásky“.

„Pokiaľ jestvujú chudobní, ktorým treba pomáhať, nie je možné sa zastaviť“, často opakuje počas svojich ciest stretávajúc sa s pliagou chudoby. Aj pre toto sa jeho dve kongregácie rozbiehajú do viacerých talianskych regiónov a tiež aj do neďalekej Švajčiarskej konfederácie, do kantónov Grigioni a Ticino. V roku 1904 blahoslavený Alojz Guanella napĺňa svoj sen a prichádza do svätého mesta, do Ríma, aby bol blízko pápeža a aby vďaka žiarivému svedectvu lásky a apoštolskému nadšeniu ukázal svoju vernosť Cirkvi.

Svätý Pius X. vnímal veľkosť ducha dona Guanellu, vážil si ho a zveril sa mu s túžbou postaviť kostol zasvätený Odchodu (Smrti) svätého Jozefa. Popri farnosti tu tiež vznikla Zbožná jednota Odchodu (Smrti) svätého Jozefa, čo je spoločenstvo modlitieb za zomrelých. Svätý Pius X. chcel byť prvý medzi zapísanými. Misionárske nadšenie pobáda dona Guanellu ísť do Severnej Ameriky, medzi talianskych emigrantov. V decembri roku 1912 vo veku sedemdesiat rokov nastupuje na loď a prichádza do Spojených štátov.

Posledná mimoriadna udalosť v živote dona Guanellu sa udiala v januári 1915, keď chcel zostať v Ríme, aby bol na pomoci postihnutým zemetrasením v Abruzze. Po jeho boku horlivo pracuje ctihodný Aurelio Bacciarini, ktorý sa stal prvým farárom vo farnosti svätého Jozefa a jeho nástupcom vo vedení Kongregácie služobníkov lásky. Neskôr je povolaný do biskupskej služby v diecéze Lugano vo Švajčiarsku.

Ťarcha staroby, vstup Talianska do prvej svetovej vojny, služba niektorých spolubratov na frontových bojiskách, toto všetko ohrozuje jeho zdravie.

Vo svojich spisoch zanecháva don Guanella nasledujúci odkaz: „Smrť je ako matka, ktorá si objíma syna [...], je anjelom, ktorý nás vovádza do vlasti“. Táto matka, žiariaca ako anjel, prišla o 14.15 hod. v tú nedeľu 24. októbra 1915. A bola to nedeľa bez súmraku.

Za svätého ho vyhlásil pápež Benedikt XVI. dňa 23. októbra 2011.

Preklad z taliančiny: ThLic. Marek Haratim

Prevzaté z: Liturgia. Časopis pre liturgickú obnovu 1/2012

zakladateľ Zbožnej spoločnosti sv. Františka Xaverského pre zahraničné misie

Sviatok: 5. november

Roky života: 1865-1913

Sv. Guido Mária Conforti

Guido Mária Conforti sa narodil 30. marca 1865 v Ravadese (Parma – Taliansko). V ten istý deň je aj pokrstený. V jedenástich rokoch vstupuje do seminára. Choroba s náznakmi epilepsie oddiali jeho kňazskú vysviacku. Medzičasom je vymenovaný za vicerektora seminára, kde preukáže mimoriadne schopnosti ako vychovávateľ, ale predovšetkým vedie mladých ľudí k svätosti svedectvom života prežívaného vo svetle viery. Po uzdravení je v roku 1888 ordinovaný za kňaza. Mladučký kňaz je poverený funkciou „Riaditeľ Zbožného diela pre šírenie viery“ (Pia Opera della Propagazione della Fede). Ani nie tridsaťročný je povolaný zastávať úrad generálneho vikára.

Kvôli chatrnému zdraviu nemôže nasledovať svoje misijné povolanie, ku ktorému sa cítil byť povolaný, a tak v roku 1895 zakladá Zbožnú spoločnosť sv. Františka Xaverského pre zahraničné misie (Misionári xaveriáni) s jediným a výhradným cieľom: evanjelizácia ne-kresťanov. V roku 1889 posiela do Číny prvých dvoch misionárov, ktorých v priebehu rokov nasledujú mnohí ďalší.

V roku 1902, vo veku iba 37 rokov, je poslaný pápežom Levom XIII. viesť arcidiecézu v Ravene. Aby sa výhradne a výlučne odovzdal Kristovi a celkom sa zasvätil službe pre dobro duší, v deň svojej biskupskej konsekrácie zloží aj doživotné rehoľné sľuby. Dva roky venuje všetky svoje sily dobru diecézy, ale zrádza ho zdravie. Kvôli zodpovednosti za jemu zverené stádo podáva demisiu, ktorú pápež Pius X. prijíma. Vráti sa tak do vlastného inštitútu, kde sa venuje formácii budúcich misionárov.

Po stabilizácii zdravotného stavu ho v roku 1907 pápež žiada viesť diecézu v Parme. Viac ako 24 rokov je jej dobrým pastierom. Podnecuje natoľko vyučovanie náboženstva, až sa toto stane ústredným bodom jeho pastoračného úsilia. Vo všetkých farnostiach zakladá školy s kresťanskou výchovou, v primeraných kurzoch náboženskej kultúry a pedagogickej prípravy formuje katechétov a katechétky, ako prvý v Taliansku organizuje Katechetický týždeň. Prekonávajúc nespočetné problémy a námahy vykoná štyrikrát pastoračné vizitácie, pričom ponavštevuje aj najmenšie farnosti. Piata pastoračná vizitácia je prerušená jeho smrťou. Zvoláva dve diecézne synody, zakladá a zveľaďuje katolícke spolky, podporuje dobrú tlač, ľudové misie, eucharistické, mariánske a misijné kongresy, zhromaždenia Katolíckej akcie. Príkladne sa stará o formáciu kléru, nemenej o formáciu laikov.

Nezanedbávajúc svoju pastoračnú službu v diecéze sa nešetrí ani v ohlasovaní evanjelia nekresťanom. Robí to jednak prostredníctvom ním založenej Misionárskej rodiny, kde je najvyšším predstaveným, ako aj pomocou rôznych iniciatív s misijným akcentom v rámci celého Talianska. V roku 1916 spolupracuje pri založení Misijnej jednoty kléru, v ktorej je desať rokov prvým prezidentom. V roku 1928 cestuje do Číny, kde navštevuje svojich misionárov a im zverených veriacich.

5. novembra 1931 usína v Pánovi. Jeho pohreb sa stáva obrovským ľudovým zhromaždením. Zvesť o jeho cnostiach a svätosti sa z Parmy šíry do všetkých krajín, kde pracujú xaveriáni. Dva zázraky vedúce k procesu jeho beatifikácie a kanonizácie sa nie náhodou udiali v Burundi a v Brazílii.

Jeho svätosť spočíva v pokornom, vernom a stálom napĺňaní Božej vôle v každom momente života a vo vrúcnej horlivosti za spásu všetkých ľudí. V každom slove a v každom skutku bola viditeľná jeho živá viera, v rôznych trápeniach mu bola oporou bezhraničná dôvera v Božiu prozreteľnosť, každému bola zrejmá jeho nevyčerpateľná láska k Bohu a ľuďom a túžba po ich spáse.

Bol presvedčený, že Cirkev je misionárska vo svojej podstate, a preto každý kresťan podľa vlastného povolania, možností a prostriedkov má spolupracovať na tom, aby sa evanjelium rozšírilo až na kraj sveta. Jeho vlastný život svedčí o tom, že každé kresťanské spoločenstvo musí „rozšíriť obzory lásky až po kraj sveta a tým, ktorí sú ďaleko, venuje podobnú starostlivosť ako svojim vlastným členom“ (AG 37) a že biskup „bol vysvätený nie iba pre jednu diecézu, ale na spásu celého sveta“ (AG 38).

Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Ján Pavol II. 17. marca 1996 v Chráme svätého Petra, za svätého pápež Benedikt XVI. 23. októbra 2011 na Námestí sv. Petra v Ríme.

Preklad z taliančiny: ThLic. Marek Haratim

Prevzaté z: Liturgia. Časopis pre liturgickú obnovu 1/2012

* 30.11.1565 Mirecourt, Lotrinsko (Francúzsko) – † 9.12.1640 Gray (Francúzsko)

Sviatok: 9. december

Význam mena: skala (gr.)

Sv. Peter Fourier

Narodil sa 30. novembra 1565 v lotrinskom meste Mirecourt. V zámožnej a dobrej kresťanskej rodine dostal výbornú výchovu, rodičia mu umožnili vynikajúce štúdiá. Na veľké prekvapenie však vysokonadaný muž vstúpil roku 1585 do rehole Kanonikov sv. Augustína. Predstavení si všimli jeho nadanie a poslali ho na ďalšie štúdiá. Jeho charakter, nábožnosť a húževnatosť vystihli spolužiaci: “Peter sa alebo modlí, alebo študuje.” Štúdia ukončil doktorátom z oboch práv (svetského i cirkevného) a doktorátom z teológie.

Nadanému kňazovi ponúkli ako pôsobisko tri farnosti. Vybral si Mattaincourt, kde ho čakalo “veľa námahy a málo časnej odmeny”. Náboženský život bol vyhasnutý. Jeho farníci však rýchlo pocítili zmenu. Peter Fourier bol kňazom, ktorý sa veľa modlil, žil v prísnej chudobe, zreštauroval schátraný kostol, organizoval farské misie, delil sa s farníkmi o ich starosti, o ich život službou nielen v kostole, ale aj starostlivosťou o chudobných. Vo svojej farnosti presadzoval spravodlivosť a právo, aby prekonal strašnú biedu, spísal listinu biednych, organizoval pravidelné rozdeľovanie potravín, vytvoril peňažný fond na podporu maloobchodníkov vo finančných ťažkostiach a do povedomia bohatých vkladal ich sociálnu zodpovednosť.

Štyridsať rokov vyvíjal vo svojej farnosti nevšednú činnosť poznačenú na jednej strane hlbokou nábožnosťou a na druhej strane intelektuálnou výškou a praktickým realizmom. Ľud ho vo všeobecnosti nazýval “dobrým otcom.” Jeho požehnané pôsobenie si všimli cirkevné i svetské vrchnosti. Biskup ho poveril zreformovaním rehole Kanonikov sv. Augustína a lotinsky vojvoda si vážil jeho rady aj v politickej oblasti, ktoré ovplyvnili históriu nezávislého Lotrinska na ďalších dvesto rokov.

Posledné štyri roky svojho života prežil Peter Fourier vo vyhnanstve v Gray, kam musel utiecť pred odporcami lotrinského vojvodu Karola IV. Ani tu nerezignoval.  Otvoril triedy na vyučovanie, vstupoval do chatrčí, navštevoval väznice. A po nociach vypracovával definitívne stanovy novej rehole.

Peter Fourier zomrel 5. decembra 1640. Roku 1730 bol blahorečený a  roku 1897 svätorečený.