Životopisy svätých

…život sa neodníma, iba mení…

Svätý

Sviatok: 5. január

* 11. december 1821 Munstergeleen, Holandsko
† 5. január 1893 Mount Argus, Dublin, Írsko

sv. Karol od sv. Andreja

Svätý  Karol od sv. Andreja, známy v sekulárnom živote ako Ján Andrej Houben, sa narodil 11. decembra 1821 v Munstergeleene, v diecéze Ruremondu (Holandsko), v hlboko kresťanskej rodine ako štvrtý z jedenástich detí. V ten istý deň ho rodičia dali pokrstiť menom Ján Andrej. Jeho rodičia boli oddaní katolíci a do sŕdc svojich detí vštepovali predovšetkým živú vieru, starosť o spásu svojich duší a smerovanie k večnému životu. Andrej sa veľmi nelíšil od svojich rovesníkov, ale svoj čas predsa len rád trávil viac v modlitbe než s nimi. K prvému sv. prijímaniu pristupuje  14- ročný Andrej  26. apríla 1835 a v tom istom roku prijíma aj sviatosť birmovania, pri ktorej pocítil hlbokú lásku k Ježišovi v Eucharistii a v srdci povolanie ku kňazstvu. Andrej v roku 1840 vo svojich  19 rokoch v spontánnom rozhodnutí narukuje na vojnu, kde však zostáva iba 3 mesiace namiesto 5 rokov, lebo jeho otec nebol schopný platiť mladíka, ktorý musel  pracovne vypomáhať v mlyne miesto Andreja. Andrejova matka zomiera v roku 1841 v náručí svojho syna. Ako vojak trávi Andrej veľa času v kostole, v modlitbe a rozjímaní.  Počas tohto obdobia sa prvýkrát dopočul o Kongregácii Passionistov. Po návrate domov ukončuje formálne, základné štúdium a začína pracovať v rodinnom mlyne, ktorý patril jeho strýkovi. Štúdium bolo pre jeho jednoduché myslenie a slabú pamäť náročné. V srdci však už cíti povolanie pre rehoľný život a pevne rozhodnutý žiada o prijatie do Kongregácie Passionistov. Andrej vo svojich 24 rokoch vstupuje do noviciátu Passionistov v belgickom meste Ere, neďaleko mesta Tournai 5. novembra 1845. Dostáva rehoľné meno Karol od sv. Andreja a rehoľný habit prijíma z rúk bl. Dominika Barberiho. Po ukončení noviciátu a štúdia filozofie a teológie skladá 10.  decembra 1850 prvé sľuby a v tom istom roku je vysvätený za kňaza. Andrejov otec zomiera v roku 1850, iba niekoľko mesiacov pred jeho vysviackou, a tak Andrej ostáva pri tejto veľkej slávnosti úplne sám. Na jeho vysviacke sa nezúčastnil žiadny člen jeho rodiny. Krátko nato bol vyslaný do Anglicka, pretože jeho predstavení veľmi rýchlo rozpoznali duchovné kvality novokňaza. Pôsobil v Anglicku ako vicemajster novicov v kláštoroch, ktoré tam Passionisti založili. Karol pôsobil 6 rokov vo farnosti sv. Wilfreda a v jej priľahlých oblastiach, a to až do roku 1856, kedy bol preložený do novo založeného kláštora Mount Argus na okraji Dublinu. Do rodného Holandska sa už nikdy nevrátil. Dublin, v ktorom v tej dobe žilo množstvo britských vojakov a so svojím nemalým počtom verejných domov nebol nijakým svätým miestom. Írsky ľud si otca Karola z hory Argus (father Charles of Mount Argus) – tak ho volali – zamiloval, a to i napriek tomu, že nebol vôbec slepý voči ich chybám a nerestiam a často ich napomínal. Jeho veriaci ho s láskou prezývali menom „ Charlie“. Pre svoju nedokonalú angličtinu sa nestal chýrnym kazateľom a nebol poslaný na misie, ale stáva sa vyhľadávaným spovedníkom a poradcom. Ľudia z rôznych spoločenských vrstiev za ním prichádzali z celého Írska. Pôvodný kláštor, kde Karol pôsobil bol postavený mimo mesta, izolovaný od ľudí a bol veľmi malých rozmerov. Otec Karol sa rýchlo rozhoduje pre postavenie novej budovy priamo v meste a v oveľa štedrejších parametroch. Rozhodne sa cestovať po celom Írsku, aby získal finančné prostriedky na dostavbu. Jeho požehnanie na cestách často spôsobuje fyzické uzdravenia chorých. Nový kláštor otec Karol otvára v roku 1863. Od toho dňa prúdia k nemu ešte početnejšie davy ľudí. Veľmi často ich otec  „Charlie“ žehná vodou posvätenou relikviami sv. Pavla z Kríža (zakladateľ kongregácie Passionistov). Stovky ľudí vydávajú svedectvá o svojom uzdravení, ktorého sa im dostalo po požehnaní a na príhovor otca Karola.

Úryvok z príhovoru postulátora kanonizačného procesu, P. Giovanni Zubiani:

„Vyhľadávali jeho pomoc vo svojich ťažkostiach, pochybnostiach a skúškach. Keď choroba celkom znivočila remeslo, alebo kariéru, keď išlo o zvláštne prípady z duchovného života, keď stihla rodiny pohroma, alebo tragédia a chýbala akákoľvek pozemská nádej, prichádzali za otcom Karolom. Počet návštevníkov, ktorí každý deň prichádzali vzrástol natoľko, že bolo potrebné zaviesť návštevné hodiny. Inak by mu neostal čas ani na jedlo.“

Zvesť o jeho svätosti sa postupne rozniesla. Stal sa známy po celej Veľkej Británii, Amerike aj  Austrálii. V roku 1866, vyčerpanému Karolovi predstavení túžili zabezpečiť odpočinok, a preto bol preložený do Veľkej Británie, kde na nejaký čas žil v komunitách v Broadway, Sunton a v Londýne. Tam pôsobil ako zvyčajne, v kláštore i mimo kláštora a získal si uznanie a úctu medzi veriacimi katolíkmi i nekatolíkmi. Otec Karol bol mužom modlitby, ktorý prežíval mystické stavy. Karol ako skutočný, pravdivý passionista, bol známy osobitnou úctou k Ježišovmu utrpeniu. Prežíval ho, akoby sa stalo včera, akoby patril ku skupine okolo Panny Márie pod Spasiteľovým krížom. Ustavične nosieval v ľavej dlani krížik a často otváral ruku, aby s láskou pozeral na Ukrižovanú nekonečnú Lásku. Keď sám prežíval dlhotrvajúcu chorobu, ani vtedy sa nestránil prísneho kajúceho spôsobu života. V roku 1874 sa vrátil do Dublinu, kde zostal až do svojej smrti. V roku 1881 po nehode, otec Karol ostáva pripútaný na lôžko a do svojej smrti sa už nikdy nepostaví na vlastné nohy. Zomiera veľmi pokojne, v povesti svätosti, pri západe slnka dňa 5. januára 1893 vo veku 72 rokov. Celých 5 dní pred jeho pohrebom prúdili k jeho telu ticho a úctivo davy ľudí. Na jeho pohrebe sa zúčastnili ľudia z celého Írska, čo bolo jasným dôkazom oddanosti a lásky ľudu, ktorá ho sprevádzala po celý život. Bol to kňaz mimoriadnej zbožnosti, ktorý vynikal v pokore, poslušnosti, chudobe a najmä v oddanej láske k umučenému Pánovi. V novinových článkoch z tých dní si môžeme prečítať: „Nikdy predtým spomienka na žiadneho človeka nevyvolala taký výbuch náboženského cítenia a tak hlbokú úctu, ako to, čo sme mohli pozorovať na pohrebe otca Karola.“ Predstavený kláštora napísal jeho rodine: „Ľudia otca Karola už vyhlásili za svätého.“ Dôkazy jeho blahorečenia a kanonizácie boli predstavené 13. novembra 1935. Dňa 16. októbra 1988 bol Karol beatifikovaný jeho svätosťou pápežom Jánom Pavlom II.. Proces svätorečenia toho, ktorého každý poznal pod menom „Svätý z hory  Argus.“ pokračoval a oficiálne bol otec Karol vyhlásený za svätého dňa 3. júna 2007 na Námestí sv. Petra v Ríme pápežom Benediktom XVI. Jeho telesné pozostatky sú uložené v hrobke na Mount Argus.