Životopisy svätých

…život sa neodníma, iba mení…

Svätý

Sviatok: 6. január

* 9. august 1845 Mont-Saint-Grégoire pri Iberville, Kanada
† 6. január 1937

Význam mena: mužný, odvážny, pevný (gr.)

Sv. Andrej Bessette

Sv. Andrej Bessette

Príbeh, ktorý sa nám veľmi páči: Chlapec, ktorý pochádza z rodiny poznačenej biedou a musí sa pretĺkať, aby mohol vyrastať, ale predovšetkým, aby dokázal prežiť. Presvedčený o ochrane svojho anjela sa tvrdošijne podujíma nasledovať cestu, ktorú hľadá, pričom svoje srdce otvára každému, kto sa k nemu priblíži. Chlapec, ktorý je nakoniec uznaný a vyhlásený za svätca. Svätca, ktorý obohacoval život tých, čo k nemu pristúpili bližšie.

Tentoraz však nejde ani o nejaký román, ani o nejaký výmysel z filmu. Práve naopak, ide o skutočný príbeh človeka zo súčasnosti s jednoduchým a úžasným životom, človeka, ktorý sa stal priateľom miliónov ľudí bez toho, aby si niekedy privlastňoval právo na čo i len najmenšiu moc alebo zásluhu. A práve vďaka jeho dôvere v niekoho väčšieho a mocnejšieho než on sám, mohol poskytnúť úľavu tým, ktorí ho navštívili. Často poskytoval úľavu ich telám, ale zakaždým ich srdciam. Miloval a pobádal k láske. Privádzal k Bohu tých, ktorí dokázali prijať do svojho života jeho veľkého priateľa, svätého Jozefa. Príbeh svätca dnešných čias, ktorý vstúpil do našej histórie a zostáva v nej nezmazateľne prítomný a živý.

Alfréd Bessette sa narodil v Saint-Grégoire na juhu Montrealu (Kanada). Pracoval v Saint-Grégoire a neskôr, ako mnohí mladí tej doby, emigroval do Spojených štátov, aby sa podieľal na priemyselnom rozvoji Nového Anglicka. Mnohí jeho krajania prijali túto krajinu za svoju novú domovinu a stali sa americkými Francúzmi, pričom si ponechali francúzske priezvisko a časť svojej kultúry.

„Posielam vám svätca…“

Mladý Alfréd sa vrátil späť do svojej krajiny. Obrátil sa na toho, voči ktorému mal absolútnu dôveru, a ktorý predstavoval pre neho spôsob sebadarovania, po ktorom túžil: farár André Provencal. Tento kňaz si jedného dňa povedal: „Viem, kam ho pošlem.“ A tak napísal rehoľníkom Kongregácie svätého Kríža, ktorí vyučovali deti z Côte-des-Neiges oproti Monte Royal hovoriac: „Posielam vám svätca…”

Plachý a negramotný mladík vidí, že sa pred ním otvára cesta, po ktorej túžil a nemôže tomu uveriť: Má sa stať rehoľníkom! Bez toho, aby vedel ako bude slúžiť Bohu, ktorý napĺňal jeho život už od detstva, odovzdáva sa mu a robí tak predovšetkým cez svätého Jozefa, jeho priateľa i odvekého dôverníka a stáva sa z neho brat Andrej.

Ak sa aj začiatky zdajú iba akési banálne, podobné životu mnohých mladých, to, čo nasleduje je jedinečné a výnimočné. V severoamerickej histórii bolo iba zriedkakedy vidieť taký neobyčajný spôsob života, a to až do takej miery, že mnohé veci sa v priebehu rozvoja jedného života, jednej povesti osoby, jedného oratória zdajú takmer neuveriteľné. V priebehu svojho života a vďaka pútnikom, ktorých prijímal, získal brat Andrej povesť divotvorcu, ktorá nemala obdoby.

Útly a chorobou zasiahnutý rehoľný brat zomiera 6. januára 1937 vo veku 91 rokov. Tisíce ľudí sa mu prišli poďakovať za jeho prítomnosť v ich živote. A tisícom ďalších zostáva od toho dňa verný. Nikdy neprestáva hovoriť tým, ktorí ho vzývajú: „Proste sv. Jozefa.”

Prevzaté z časopisu Liturgia 1/2011; preklad z taliančiny: Michal Giertli

Iný životopis:

Pôvodným občianskym menom sa brat Andrej volal Alfréd Bessette. Narodil sa 9. augusta 1845 v quebeckom mestečku St. Gregoire d‘lberville v Kanade. Jeho matka ho porodila, ako šieste dieťa z dvanástich, v rodine chudobného remeselníka. Alfréd bol od narodenia veľmi slabý. Jeho otec, drevorubač zahynul pri pracovnom nešťastí, keď mal Alfréd deväť a polroka. Deti ostali bez otca veľmi opustené a aj matka rýchlo strácala životnú silu. Zomrela o tri a polroka vo veku 43 rokov. Vtedy sa u Alfréda prejavila žalúdočná nervozita, ktorá ho neopustila do konca života a spôsobovala mu bolesti a dávenie takmer po každom jedle. O jedenásťročného chlapca sa začali starať vzdialenejší príbuzní, ktorí boli veľmi chudobní. Nikto sa nestaral o jeho zdravie ani vzdelanie. Nechodil do školy. Naučil sa len podpisovať a jediné jedlo, ktoré mohol požiť bez bolestí, bol škrob uvarený vo vode. Pri príležitosti prvého svätého prijímania, ktoré prijal ako dvanásťročný mu teta Nadeau podarovala maličký kríž, ktorý si zachoval po celý svoj život. Od trinástich rokov pracoval u obuvníka, pekára, kováča, na farme, ale bez trvalého úspechu čo len na jednom z týchto miest, väčšinou pre svoju chorľavosť. Ako osemnásťročný vzal si so sebou „niekoľko handier a kríž“, a odišiel do Ameriky stavať železnicu. Musel prijať svoju fyzickú slabosť a nízky vzrast (meral iba trochu viac než 150 cm). Vtedy poprosil o pomoc sv. Jozefa, aby sa stal jeho adoptívnym otcom. So svätým Jozefom bol od toho momentu mysticky spojený. S trochou peňazí a so žalúdočnými bolesťami sa vrátil do Quebecu. Jeho batožinu tvorila ako zvyčajne iba trocha šatstva a krížik od jeho tety. Pomaly v ňom dozrievalo rozhodnutie vstúpil do Kongregácie Svätého kríža, ktorá sídlila v neďalekom Saint-Césaire. Prihlásil sa tam 22. novembra 1870. Problémy sa začali hneď v prvý deň noviciátu. Z Alfréda sa stal Andrej, prijal toto rehoľné meno, no bol neustále fyzicky slabý a nevzdelaný. V tom čase samoty mu robila duchovnú spoločnosť svätá Nazaretská rodina. Predstavený nakoniec rozhodol: „Ak ten chlapec nebude schopný pracovať, bude sa aspoň dobre modliť.“ Vďaka nemu mohol brat Andrej zložiť večné sľuby 2. februára 1874. Pridelili mu úlohu vrátnika, ktorú vykonával štyridsať rokov. Brat Andrej viedol na vrátnici školy Notre-Dame napoly pustovnícky život. Nocoval priamo tam na ustlanej lavici a jedol svoj škrob. Dozeral na žiakov, ktorým zapínal kabáty a uväzoval šále, prijímal ich rodičov, ktorí prichádzali na návštevy, a venoval sa prichádzajúcim žobrákom. Neskôr už nielen žobráci klopali na dvere brata Andreja. Začala sa šíriť zvesť, že rehoľník sa modlí za chorých a rozdáva im medailóniky sv. Jozefa s olejom, ktorý predtým horel pred sochou Ochrancu Svätej rodiny. Ľudia odchádzali potešení a niektorí aj uzdravení. Brata Andreja začali pozývať do domov chorých. Nebolo to preňho ľahké, lebo na vrátnici nemal žiadneho zástupcu. Preto chorých navštevoval zvyčajne v noci. Veľmi často hnisavé rany chorých oblieval olejom z kostolných lampičiek (robil to na radu sv. Jozefa).

Jednému lekárovi, ktorý sa naňho sťažoval u arcibiskupa a u svetských úradov, sa „pomstil“ tým, že mu uzdravil manželku, ktorej lekári nevedeli pomôcť. Z ohľadu na bezpečnosť detí mu určili iné miesto prijímania chorých – neďalekú električkovú zastávku. Brat Andrej Bessette bol skutočne veľkým ctiteľom sv. Jozefa. Túto úctu chcel aj navonok prejaviť a sprostredkovať iným, vybudovaním dôstojnej
svätyne, zasvätenej jeho obľúbenému patrónovi. V pevnej dôvere zakopal na Kráľovskom vrchu (Mont Royal)  medailu sv. Jozefa a vytrvale sa modlil. V zime roku 1903 sa na cestu vybral zvláštny sprievod vedený „malým vrátnikom“, nasledovaný jeho predstaveným a ešte jedným bratom. V snehu po kolená sa namáhavo prebrodili až na vrchol. Predstavený určil miesto: „Tu to bude dobré. Tu postavíme kaplnku.“ Brat Andrej pokrútil hlavou: „Bol by som radšej, keby to bolo tu.“ Predstavený nechápal čudný spor o pár metrov vpravo či vľavo. Brat Andrej ticho dodal „Pretože som videl“ (mal videnie baziliky sv. Jozefa, ktorú dokončili v r. 1967). Brat Andrej prispel k jej postaveniu sumou 20 dolárov, ktoré nazbieral z drobných peňazí, ktoré mu študenti dávali za strihanie vlasov. V roku 1904, vďaka mnohým darcom a dobrovoľným pomocníkom, už na vrchu stála kaplnka, do ktorej sa zmestilo iba 11 ľudí. Na sväté omše však začalo prichádzať veľké množstvo ľudí. Bolo treba vždy dokladať  lavice. Brat Andrej sedával pod jednou z briez a rozprával sa s chorými. Na ich prosby o uzdravenie odpovedal vždy rovnako: „Pomodlím sa za teba k sv. Jozefovi. Dovoľ, aby sa uzdravenie dotklo aj tvojej duše. Choď sa najskôr vyspovedať a potom sa ku mne vráť, ak chceš. Nos pri sebe tento medailón a zober si trochu oleja.“ Keď’ narastal záujem o jeho osobu, pokojne vysvetľoval: „Neuzdravujem ja, ale Pán Boh. A uzdravenie vyprosil sv. Jozef. Im sa poďakujte.“ Tým, ktorí boli znechutení, pretože nedostávali odpoveď na svoje modlitby, radil: „Proste sv. Jozefa, aby vaša modlitba bola taká, akú by on prednášal Bohu, keby bol na vašom mieste.“ Začalo mu prichádzať množstvo listov, pretože zvesť o bratovi divotvorcovi z Montrealu sa šírila nielen po celej Kanade, ale aj v Amerike. Desiatky, stovky, tisíce listov. Presne tomu bratovi Andrejovi, ktorý sotva vedel čítať a podpísať sa. Pridelili mu teda sekretára. Do malého spoločenstva pri Oratóriu sa natrvalo začlenil aj mladý kňaz z Kongregácie Adolphe Clément, ktorý stratil zrak. Keď prišiel na pahorok, povzdychol si, že by sa chcel modliť breviár a slúžiť svätú omšu tak ako ostatní. Brat Andrej ho potľapkal po pleci a povedal: „Choď sa vyspať. Zajtra začneš.“ Na druhý deň páter Clément videl. Už v jedinom roku 1909 – 1910 ľudia nahlásili 112 úplných telesných uzdravení a vyše 4300 prípadov zlepšenia zdravotného stavu, nehovoriac o hojných duchovných milostiach. V roku 1913 bol narysovaný plán novej baziliky (oratória). O päť rokov bola hotová loď, do ktorej sa zmestilo tisíc pútnikov. Finančné prostriedky na výstavbu kupoly poskytol na sklonku svojho života John D. Rockefeller. Chorí a postihnutí tu nachádzali útechu a mnohí z nich sa vracali domov uzdravení. Brat Andrej bol čoraz unavenejší. Mal už vyše deväťdesiat rokov a všetci sa čudovali, ako sa dá celý život denne venovať stovkám ľudí, mať časté infekcie a krvotoky a jesť len vodu zahustenú trochou múky. Medzi zastaveniami jeho krížovej cesty veľmi často nechýbalo ani osočovanie na jeho adresu. Jeho jediná ochrana bolo dôverné odovzdanie všetkého pod ochranu sv. Jozefa, láska a zvelebovanie Najsvätejšej Trojice. V decembri 1936 sa totálne vyčerpaný brat Andrej dostal do nemocnice, kde zomrel na úsvite 6. januára 1937, vo veku 91 rokov. Jeho patrón, sv. Jozef teda prijal brata Andreja, aby sa už nikdy viac necítil ako sirota. Ten sv. Jozef, ktorý práve 6. januára prijímal v Betlehemskej jaskyni hostí, ktorí sa prišli pokloniť malému Ježiškovi. Na pohreb brata Andreja prišlo viac než milión ľudí, ktorí týždeň prechádzali okolo rakvy s pozostatkami rehoľníka, ktorá bola vystavená v Oratóriu. Mohli sa dotknúť jeho nôh, rúk, pobozkať jeho zvráskavené čelo. Zachovali sa o tom dokumentárne filmy. Kanada sa lúčila s drobným človekom, vďaka ktorému sa celá krajina, vrátane najvyšších predstaviteľov, nanovo zasvätila sv. Jozefovi. Andrejove srdce uložili do relikviára v oratóriu. V marci 1973 bolo jeho srdce ukradnuté, ale o rok bolo políciou vypátrané a vrátené späť. V roku 1963 sa počas exhumácie zistilo, že Andrejove telo sa nerozložilo, ostalo zázračne zachované. V novembri 1981 vatikánska Kongregácia pre svätorečenia priznala zázračný charakter náhleho a úplného uzdravenia na príhovor brata Andreja. Šlo o uzdravenie z terminálneho štádia kostnej rakoviny, ktorá sa rozšírila aj na vnútornosti u Giussepe Carla Audino. 23. mája 1982 Ján Pavol II. blahorečil brata Andreja a 17. októbra 2010 sa vo Vatikáne uskutočnilo svätorečenie brata Andreja, prvého svätorečeného v dejinách Kanady. Jeho úcta neutíchla. Od r. 1937 do r. 1982 vyše deväť miliónov ľudí poslalo do svätyne svoje úmysly a prosby, a približne 125 tisíc osôb pripisovala príhovoru brata Andreja zvláštne milosti alebo uzdravenia.

Kopula baziliky sv. Jozefa je vysoká 97 metrov, čím sa radí medzi najväčšie na svete. Interiér pojme 10 000 veriacich. Bazilika sv. Jozefa v Montreale, je najväčším chrámom zasväteným sv. Jozefovi na svete.