Životopisy svätých

…život sa neodníma, iba mení…

Svätý

Sviatok: 16. máj, v Poľsku 21. február

* 1592 Sandomir, dnes Sandomierz, Poľsko
† 16. máj 1657 Janów pri Lubline, Poľsko

Význam mena: mužný, odvážny (gr.)

Sv. Andrej Bobola sa narodil pravdepodobne v roku 1592 na zámku nedaľeko Sandomira v juhovýchodnom Poľsku. O jeho detstve nemáme dostatok správ. V roku 1611 vstúpil do rehole jezuitov vo Vilne. Po dvoch rokoch noviciátu zložil prvé sľuby. Vo Vilne začal potom študovať filozofiu, čo trvalo tri roky. Po ukončení štúdia ho predstavení poslali do Brunsberga za vychovávateľa. Svojou milou povahou si získal srdcia mládeže. Za to mu predstavení vyslovili uznanie a na druhý rok ho preložili do vyššej jezuitskej školy v Pultusku, kde bolo asi osemsto chlapcov z najpoprednejších poľských rodín. Po dvoch rokoch vychovávateľskej praxe začal študovať teológiu (1618-1622). Za kňaza ho vysvätili 12. marca 1622. Stal sa správcom kostola v Nieswieži (1623-1624). S týmto úradom úradom sa spájali rozličné povinnosti: musel sa starať o výzdobu kostola, kázať, starať sa o chudobných a konať ľudové misie.

Keďže sa ukázal ako výborný kazateľ a ľudový misionár, na želanie predstavených odišiel do Vilna (1624-1630), kde mali jezuiti pri kostole sv. Kazimíra svoj dom. V tom čase sa vo Vilne rozpútal boj medzi uniátmi a pravoslávnymi, rímskokatolíkmi a protestantmi. Na lepšie pochopenie tejto situácie musíme stručne uviesť, že koncom 16. storočia bolo Poľsko mocným a veľkým štátom, ale v jeho lone sa už vtedy ukazovali rozkladné prvky. Z náboženskej stránky Poľsko a Litva boli katolícke, Biela Rus a ukrajinské krajiny zasa pravoslávne. V r. 1595 rusínski a ukrajinskí biskupi síce vyhlásili zjednotenie (úniu) s rímskokatolíckou Cirkvou, no značná časť kňazstva a ľudu zostala pravoslávna. Z toho nastal boj medzi zjednotenými (uniátmi) a nezjednotenými. Tí neraz napádali zjednotených, zbíjali v ich dedinách, pálili kostoly alebo im ich odoberali. V tom boji zahynul nejeden kňaz. Tak zbili v r. 1623 vo Vitebsku arcibiskupa zjednotených sv. Jozafáta Kunceviča. Z týchto nepokojov povstali vzbury a vojny, aj dlhá vojna s Moskvou.

Z tohto stručného náčrtu vtedajších pomerov sa dá usúdiť, aká práca čakala Andreja vo Vilne. Andrej pochopil vážnosť čias a vhodný čas pre prácu a záchranu duší. Ostal vo Vilne až do r. 1630. Pôsobil tam ešte s inými dvanástimi kňazmi. Prinášal hladným dušiam nielen chlieb z neba – Božie slovo, ale navštevoval aj chudobných a bedárov a rozdával im chlieb každodenný. Keď sa vo Vilne v r. 1625 rozšíril mor, Andrej chodil s rehoľnými bratmi z domu do domu a obetavo poskytoval pomoc, neľakajúc sa, že sa päť kňazov stalo obeťou nákazy. V tých časoch zložil aj slávnostné – večné sľuby. Potom ho predstavení poslali na Bielu Rus. Ako predstavený kláštora v Bobrujsku nad Berezinou usporiadal tamojšie rozhárané pomery a potom ho zasa preložili na iné miesta. Tak strávil istý čas v Plocku, vo Varšave, zasa vo Vilne, do roku 1642 sa zdržal v Lomži, kde bol správcom škôl, radcom predstaveného a kazateľom, v r. 1643-1646 hlásal Božie slovo v Piňsku. Svojou láskou, úprimnosťoua dobrotou privádzal ku Kristovi aj zaťatých rozkolníkov a tvrdošijných odporcov misionárov. Pravoslávni mu dali meno „dušechvat“, uchvatiteľ duší, ako zavraždenému plockému arcibiskupovi sv. Jozafatovi Kuncevičovi. Ťažká práca ho však tak vyčerpala, že ho odvolali do Vilna. Ale ani tam neodpočíval. Viedol mariánsku družinu, kázal a vyučoval. Keď sa už zotavoval, na Ukrajine vypukla vzbura kozákov proti krutému režimu poľskej šľachty. Vzbura sa rozšírila na Bielu Rus a Litvu. V polovici r. 1652 sa Andrej vrátil do Piňska. Ľud si dobre pamätal jeho kázne a opäť s láskou obklopoval svojho pastiera. Chodil po okolí z dediny do dediny, vyhľadával hriešnikov, blúdiacich vo viere, kázal, učil sväté pravdy. Odpoveďou na nenávisť rozkolníkov bola láska, zvýšená horlivosť, vyučovanie katechizmu. Naplno si zaslúžil názov „apoštol Piňska a Polesia.“Boh požehnával jeho prácu. Do Cirkvi sa vracali rodiny, ba celé farnosti aj s duchovnými.

Pre Polesie bol mimoriadne ťažký rok 1657. Chmelnického spojenci, kozáci, Uhri a Rumuni sa stretli v rozhodnom boji s Poliakmi. Plienili krajinu, ničili mestá a dediny, pálili gazdovstvá, kostoly, školy, jezuitské kláštory, zabíjali duchovenstvo a ľud verný katolíckej Cirkvi. Páter Bobola vtedy žil v Bobrujsku, kde bolo trocha pokojnejšie. Nezdržal sa tam dlho, lebo ho poslali do Piňska, aby upevňoval vo viere ohrozených katolíkov. Ale ani Piňsk sa neuchránil pred krvavou revolúciou. Katolíci a uniáti ušli do blízkych lesov. Jeziuiti, aj Andrej, sa uchýlili do dedinského majera pri Janowe. Toto mestečko Andrej pred dvoma rokmi takmer celé obrátil na katolícku vieru. Ale ani tam nenašiel pokoj. Kozáci sliedili po jezuitoch, hľadali „dušechvata“, uchvatiteľa duší. Mešťan Jakub Četvertynka vedel, kde sa Andrej ukrýva, a prezradil ho. V deň pred sviatkom Nanebovstúpena Pána pripravoval svojich veriacich kázňou a spovedaním na nasledujúci sviatok. Keď sa modlil po svätej omši, pribehli Janowskí utečenci so správou, že kozáci smerujú ma majer Peredyle šľachtica Przychockého, kde bol Andrej. Andrej nechcel ujsť, ale chcel podstúpiť mučenícku smrť, po ktorej vrúcne túžil, ako vysvitá z listu z počiatku r. 1657, keď odišiel do Piňska. „Idem do Piňska, aby som dokonal život mučeníckou smrťou“, písal jednému z rehoľných bratov.

Keď boli kozáci už blízko, Janowčania donútili Andreja, aby nasadol do prichystaného voza a pokúsil sa ujsť prenasledovateľom. Pri dedine Mihilny neďaleko Janowa padol však kozákom do rúk. Pohonič opustil voz, skryl sa v lese a Andrej zostal sám. Hrdinsky počkal na útočníkov. Keď ho obkolesili, padol na kolená a zvolal: „Buď vôľa Tvoja!“ Andrejov pokoj prekvapil kozákov. Zatíchli. Vtedy sa mu jeden z kozákov prihovoril: „Prestúp na našu vieru a neurobíme ti nič zlého.“ Andrej mu vážne odpovedal: „Radšej vy sa obráťte, lebo s tými vašimi bludmi sa nespasíte.“ Do kozákov vošla zúrivosť. Vyrútili sa na neho s nadávkami: „On nás bude ešte obracať? On nás chce priviesť k tomu, aby sme zradili vieru? Odmerajme mu po kozácky, prekliatemu jezuitovi!“ Teraz ho chceli donútiť, aby odpadol. Strhli mu kňazské šaty do pása, priviazali ho k plotu a začali ho biť nahajkami (bičíkmi). Keď to videli dedinčania, pracujúci na poli, zo strachu sa rozutekali a neodvážili sa brániť svojho misionára. Z Andreja len tak stekala krv, ale on nechcel ani počuť o odpadnutí. Vtedy si narúbali prútie, ktorým mu obkrútili hlavu a sťahovali ho tak silno, že lebka praskala a oči sa podlievali krvou. Dávali však pozor, aby nezomrel priskoro. Pritom ho tam mocne bili do tváre, že mu vypadlo niekoľko zubov. Trhali mu nechty, vrch pravej ruky odrali z kože…Krv mu zalievala celé telo…A on vzýval sväté mená Ježiš, Mária – ba usiloval sa katov obrátiť… Vtedy sa rozhodli, že ho odvlečú do Janowa. Ruky mu priviazali k sedlám medzi dva kone a cválali do mesta. Keď padal, šabľami ho – šesťdesiatšesťročného – pichali a nútili bežať. Doviedli ho pred veliteľa: „To ty si ten latinský kňaz?“ – „Som katolícky kňaz. Narodil som sa v tej viere a v tej chcem aj zomrieť. Moja viera je pravá a dobrá, tá, čo vedie k spaseniu. Nemôžem zaprieť svoju vieru…Radšej sa obráťte vy a robte pokánie, lebo so svojimi bludmi sa nespasíte.“ Vtedy kozácky veliteľ v hneve vytiahol šabľu a začali ho mučiť. Všetko, čo dosiaľ vytrpel , bolo iba počiatkom ďalších múk. Kozáci chceli misionára za každých okolností prinútiť, aby odpadol od viery. A čím viac ho mučili, tým vrúcnejšie sa modlil. Námestie nebolo vhodným miestom na ich strašné vyčíňanie. Preto ho odtiahli do mäsiarstva a tam ho položili na mäsiarsky stôl. Ani diví pohanskí ľudožrúti nemučili svoje obete ako títo kozáci! Keď videli, že po tom všetkom ešte žije, zviazali mu nohy a zavesili ho za ne na drevený rám. A keď sa polomŕtve telo ešte kŕčovito chvelo, žartovali: „Pozrite, ako Poliak tancuje!“ Vyše dve hodiny ho mučili. Potom odišli z obchodu. Jeden z veliteľov vošiel do mäsiarstva a keď zabadal, že ešte žije, rozkázal ho dobiť. Dva razy mu zaťali šabľou do väzov a Andrej dotrpel. Boli asi tri hodiny odpoludnia 16. mája 1657 v predvečer sviatku Nanebovstúpenia Pána. Jeho mučeníctvo sa ráta medzi najhroznejšie, aké kedy mučeníci pretrpeli.

Nábožní veriaci pochovali jeho dokaličené telo v Janowe a neskoršie ho odovzdali jezuitom v meste Piňsk. Jeho hrob v pinskom kostole kolégia jezuitov sa stal strediskom veľkej úcty a zbožnosti nielen katolíkov, ale aj nezjednotených kresťanov. V r. 1808 našli jeho telo neporušené a vtedy ho preniesli do Polocka, kde v tom čase sídlil hlavný predstavený jezuitov. Pius IX. (1846-1878) ho 30. októbra 1853 vyhlásil za blahoslaveného.

Keď po uzavretí mieru v Rige v r. 1922 mesto Polock pripadlo Sovietskemu zväzu, vojaci Červenej armády odviezli rakvu s mučeníkovým neporušeným telom do Moskvy, kde schránku so vzácnymi cennými predmetmi skonfiškovali a zachované telo odovzdali ako anatomický predmet do prírodovedeckého múzea v Moskve. Tam bolo asi rok. Pápež Pius XI. (1922-1939), bolestne dojatý týmto zneuctením, dosiahol prostredníctvom severoamerických jezuitov P. Walsha a P. Gallaghera, vedúcich pápežskej misie vyslanej na pomoc hladujúcim v sovietskom Rusku, že Bobolovo neporušené telo mohli previezť do Vatikánu. Dňa 1. novembra 1923 ho dočasne uložili v kaplnke kontesy Matildy. Potom ho 18. mája 1924 na pápežov pokyn preniesli do hlavného jezuitského kostola Il Gesú v Ríme a umiestnili ho vedľa oltára sv. Františka Xaverského. Za svätého bol vyhlásený 17.4.1938. Pápež Pius XI. povolil, aby sa pozostatky svätého vrátili do rodného Poľska a uložili ich vo Varšave.