Blahoslavená
Sviatok: 29. august
* 1203 (?) Kamien Wielki, Poľsko
† 29. august 1259 vrch Sikornik pri Krakove
Patrónka proti moru a cholere
Zobrazuje sa ako prosiaca Ježiša alebo v modlitbe s krížom v ruke
Bl. Bronislava
Blahoslavená Bronislava bola sesternicou sv. Hyacinta (Jaceka) a bl. Czeslawa. Narodila sa v Wielkom Kamieni (dnešné Poľsko) okolo roku 1203 v rodine Odrowaz. Od malička ju rodičia viedli k modlitbe a kresťanskej viere. Keď mala 16 rokov, vstúpila do kláštora norbertínok v Zwierzynci pri Krakove a začala žiť prísny život pokánia a nábožnosti.
Pravidlá v kláštore boli veľmi prísne. Sestry žili v celách, v ktorých nemali žiadnu podlahu okrem udupanej hliny a ani kachle. Z toho dôvodu často prechladli. Skladali sľub úplnej chudoby a nemali žiaden kontakt so svetom. Návštevy najbližších príbuzných boli možné len zriedkavo, aj to len cez mreže a v prítomnosti ostatných sestier. V kláštore sa zachovávalo prísne mlčanie. Často sa modlievali. Voľný čas venovali šitiu, vyšívaniu liturgických odevov a prácam v domácnosti a záhrade. Keď v roku 1224 vypukol mor, Bronislava sa spolu s ostatnými sestrami venovali nakazeným a neúnavne pomáhali – rozdeľovali lieky, jedlo a šatstvo, zmierňovali bolesti a snažili sa liečiť.
Bronislava prekonávala všetky sestry v snahe o svätosť. Často sa postila, prinášala obete, v noci vstávala k modlitbe. Chcela byť najmenšou zo všetkých. Dlhé hodiny strávila v kontemplácii Kristovho života a utrpenia. Často rozmýšľala aj o čnostiach Panny Márie, ktorej urobila osobitné zasvätenie. Počas kontemplácie dostávala aj dar extázy. Jej zásluhou sa do konventu dostala modlitba ruženca, ktorú sa naučila od sv. Hyacinta. Rada sa modlievala na vŕšku Sikornik, na ktorom sa jej zjavil Kristus a povedal jej: „Bronislava, môj kríž je tvojím krížom, choď a moja sláva sa stane tvojou slávou.“
Po 15 rokoch pobytu v kláštore si ju zvolili za predstavenú. Prijala to ako službu, hoci to bola pre ňu záťaž. Časy boli nepokojné, zúrili občianske vojny. Najväčšou obetou bola strata samoty. Kvôli nepokojom museli sestry nie raz utekať z kláštora preč do lesa. V roku 1241, pri prvej invázii Tatárov do Poľska, zase museli opustiť konvent. Bronislava vzala do ruky kríž a spolu odišli. Skryli sa v jaskyniach v neprístupných horách. Až keď Tatári odišli, mohli sa sestry vrátiť do svojho kláštora. Našli ho však vydrancovaný a zničený. S námahou ho začali opravovať a popritom sa starali o mnoho žobrákov a sirôt, čo bolo pozostatok tatárskych nájazdov. Na dobrotu a milosrdenstvo Bronislavy ľudia potom ešte dlho spomínali.
V roku 1259 vpadli Tatári do Poľska po druhý krát. Sestry a ľudia museli znova odísť do hôr. V tom čase Bronislava zomrela, bolo to 29. augusta 1259. Po ukončení nájazdov jej telo odniesli do kostola konventu a tam ho pochovali. Jej hrob sa stal cieľom mnohých pútí. Za blahoslavenú ju vyhlásil pápež Gregor XVI. v roku 1839.
