Sväté
Sviatok: 7. marec
† 7. marec 202 (oder 203) Kartágo, dnes časť Tunisu, Tunisko
V prvých časoch kresťanstva mnoho ľudí položilo život za vieru a za Krista. Žiaľ, o mnohých z nich vieme veľmi málo. O iných zas vieme len z legiend. O Perpetue a Felicite však máme toho dosť, hlavne zásluhou samotnej Perpetuy, ale aj jej učiteľa Satura, ako aj iných osôb, ktorí ich poznali. Správa „Mučeníctvo Perpetuy a Felicity“ bola veľmi populárna, čítavala sa dokonca aj počas liturgie.
V roku 203 sa Vibia Perpetua rozhodla stať kresťankou, hoci vedela, že za to môže aj zomrieť, pretože práve vtedy prebiehalo Septimovo prenasledovanie kresťanov. Jej žijúci brat (druhý zomrel, keď mal sedem rokov) nasledoval jej príklad a taktiež sa stal katechumenom. Otec bol z toho nešťastný a pokúšal sa ju odhovoriť. Ľahko ho dokážeme pochopiť – 22-ročná veselá mladá žena mala život pred sebou a okrem toho aj malého synčeka, ktorého ešte kojila. Bola vydatá, no jej manžel sa nikde nespomína, preto mnoho historikov predpokladá, že bola vdovou.
Perpetua nič nedala na otcovo odhováranie. Ukázala na krčah vody a otca sa spýtala: „Vidíš tamten krčah? Môžeš ho nazvať iným menom, než ako sa volá?“ Otec odpovedal: „Samozrejme, že nie.“ Perpetua odpovedala: „Ani ja sa nemôžem nazvať iným menom, ako som – kresťanka.“
Táto odpoveď tak rozčúlila jej otca, že sa na ňu vrhol. Perpetua zaznamenala, že po tomto incidente bola rada, keď bola od neho pár dní oddelená, napriek tomu, že ju zatkli a uväznili. Spolu s ňou zajali štyroch ďalších katechumenov, Saturnina a Secundula a dvoch otrokov, Felicity a Revocatusa. Ich katechéta Saturus bol už aj predtým väznený.
Pred tým, ako ju vzali do väzenia, bola pokrstená. Bola veľmi vnímavá na Božie vnuknutia. Počas krstu cítila, že sa má modliť zvlášť za odvahu a vytrvalosť v súžení a trápení.
Väzenie bolo preplnené ľuďmi. Bolo tam horúco a dusno. Nebolo tam žiadne svetlo. Perpetua píše, že nikdy nezažila takú temnotu. Vojaci nebrali na väzňov žiaden ohľad. Perpetua sa veľmi bála, ale najviac ju trápilo, že musí byť odlúčená od svojho bábätka. Mladá otrokyňa Felicita trpela ešte viac, pretože bola v ôsmom mesiaci tehotenstva.
Dvaja diakoni, ktorí sa starali o väzňov podplatili stráž, a tak mohli obe ženy spolu ísť do lepšej časti väznice. Tam mohli mama a brat Perpetuu navštíviť a priniesť jej aj bábätko. Keď dostala povolenie, aby jej dieťatko zostalo s ňou, povedala: „Moje väzenie sa náhle premenilo na palác.“ Raz k nej prišiel jej otec, naliehavo ju odprosoval, bozkával jej ruka a hádzal sa jej k nohám. Ona mu povedala: „ Nespočívame v našej vlastnej moci, ale v moci Boha.“
Keď ju a ostatných brali pred súd, otec prosil ju aj sudcu, aby nemusela zomrieť. Sudca mal súcit a dal Perpetue šancu zmeniť svoje rozhodnutie, ale Perpetua si stála pevne na svojom. Odsúdili ju na smrť pod zubami divých šeliem v aréne. Jej otec tak zúril, že jej odmietol poslať späť bábätko.
Felicita bola medzitým tiež v mukách. Bolo to proti právu popraviť tehotnú ženu. Zabiť dieťa v maternici bolo preliatie nevinnej a posvätnej krvi. Felicita sa bála, že nebude môcť porodiť predo dňom ich mučeníctva a jej spoločníci budú musieť vydať na ich cestu bez nej. Jej priatelia tiež nechceli opustiť takú dobrú družku ešte pred tým.
Dva dni pred popravou Felicita dostala pôrodné bolesti. Stráž si z nej robila posmech a urážali ju vetami: „Ak si myslíš, že trpíš teraz, čo bude, keď budeš čeliť divým šelmám?“ Felicita im ticho odpovedala: „Teraz som niekto, kto trpí, ale v aréne iný bude trpieť za mňa, pretože ja trpím za neho.“ Porodila zdravé dievčatko, ktoré bolo adoptované a vychovávané ako jedno z kresťanských dievčat v Kartágu. Väzenskí úradníci začali uznávať silu a pevnosť kresťanov a aj vedenie Perpetuy. V niektorých prípadoch pomohli kresťanom: dozorca väznice im dovolil návštevy a neskôr sa dokonca aj sám stal kresťanom.
Ale v iných prípadoch pôsobil poverčivý teror, ako keď jeden úradník odmietol nechať ich očistiť sa v deň popravy, lebo sa bál, že sa ho pokúsia prekliať. Perpetua sa ihneď ozvala: „Predpokladajme, že zomrieme pri príležitosti cisárových narodenín. Nebolo by pre teba lepšie, keby sme aj my vyzerali lepšie?“ Úradník s hanbou po jej výčitke očervenel a začal sa k nim správať lepšie.
Deň pred hrami bola slávnosť, takže zástup mohol vidieť čakajúcich na smrť a robiť si z nich posmech. Ale mučeníci sa otočili okolo celého miesta, kde stáli a za smiechu davu ľudí, ktorí neboli kresťania, ich vyzývali, aby nasledovali ich príklad.
Štyria noví kresťania a ich učiteľ (piaty Secundulus zomrel vo väzení) išli do arény s radosťou a pokojom. Perpetua vo zvyčajnej veselosti stretala oči každého pozdĺž cesty. Píše sa, že kráčala „žiariacimi krokmi ako pravá žena Krista, miláčik Boha.“ Keď sa tamtí v aréne snažili donútiť Perpetuu a zvyšok skupiny, aby si obliekli rúcha venované ich bohom, Perpetua vyzvala katov: „Prišli sme sem zomrieť z našej vlastnej slobodnej vôle a tak by sme nemali stratiť našu slobodu oslavovať nášho Boha. Dáme vám naše životy a preto nebudeme oslavovať vašich bohov.“ Jej a ostatným bolo dovolené zostať v ich šatách.
Mužov hodili medveďom, leopardom a divými diviakom. Zo žien strhla zúrivá jalovica šaty. Keď však dav videl dve mladé ženy, z ktorých jedna zrejme práve porodila, boli zdesení a ženy vytiahli z arény a obliekli. Potom ich však znovu hodili späť do arény, a to tak drsne, že boli pomliaždené a zranené. Perpetua, hoci bola zmätená a veľmi sa bála, stále myslela na iných a šla pomôcť Felicite. Obidve stáli bok po boku, zatiaľ čo všetkým piatim mučeníkom presekli hrdlá.
Perpetuine posledné slová boli: „Pevne si stojte za svojou vierou a milujte sa navzájom!“
