„Svätý otec z Janova“
Svätý
Sviatok: 17. september
* 27. december 1804 Camporosso, Taliansko
† 17. september 1866 Janov, Taliansko
„Vôľa Božia je vždy správna, vždy svätá, vždy milujúca a otcovská voči nám. Jedna hodina utrpenia má väčšiu hodnotu než sto rokov rozkoší. Ticho, umŕtvovanie, modlitbu (je treba), žili v pokoji s Pánom, s nami i s celým svetom.“ (sv. František Mária z Camporossa)
sv. František Mária z Camporossa
„Svätý otec“ z Janova
Narodil sa dňa 27. decembra 1804 v Camporosse, malom mestečku na ponentsko–ligurskom pobreží, blízko Ventimiglia, ako štvrtý z piatich detí otca Anselma Croesa a Marie Antonie Gazzo, v roľníckej rodine. Do školy chodil len krátku dobu a s malým nadšením, v siedmych rokoch začal pracovať v rodine, vodil na pastvu kravičku, ktorá bola zárukou obživy pre celú rodinu, potom pomáhal pri práci na poliach, malých dielikoch pôdy, z ktorej rodina Croeseových získavala olej, víno a zeleninu. V rodine bola veľmi silná úcta k Panne Márii: keď krátko po desiatych narodeninách vážne ochorel, bol vedený na púť k pútnickému miestu Panny Márie od Jazierka, blízko Nizzy. Bol týmto zážitkom hlboko zasiahnutý a začal navštevovať františkánov, pretože dobre poznal jedného miestneho konventuála, brata Jána.
Pomaly v ňom zrelo jeho povolanie, takže dňa 14. októbra 1822 vstúpil ako tercián s menom brat Antonín do kláštora v Sestri Ponente. Ale tunajší život, kde bol lepšie hmotne zaistený než vo svojej pôvodnej rodine, mladíka neuspokojoval, pretože túžil po absolútnej chudobe a vnútornom rozjímaní. Preto sa rozhodol obliecť si kapucínsky habit, ale dlho sa mu nedarilo dostať zvolenie predstavených k presťahovaniu. Dohodol sa teda so svojím známym kapucínom otcom Alexandrom Canepom z Janova a jedného neskorého jesenného rána roku 1824 utiekol zo Sestri a bol prijatý v kláštore sv. Františka vo Voltri, kapucínskom dome podobnému pustovni, kde prijal nové meno František Maria a zotrval tu takmer tri roky ako postulant. Vynikal svojím duchom milosrdnej lásky, v ktorom šiel až tak ďaleko, že „dával svoje jedlo chudobným a uspokojoval sa len so zvyškami, ktoré našiel“, ako rozpráva jeden svedok. Toto počínanie však u neho nebolo ničím novým. Bol na to zvyknutý odmalička a hovorí sa, že pri jednej ceste do Mentone, kde sa jeho otec snažil rozvinúť akési drobné obchodné aktivity, daroval jednému otrhanému vrstovníkovi nový oblečok, ktorý práve kúpili. Otca to veľmi nahnevalo, a preto mu dal poriadnu facku. Janík však nato reagoval nastavením druhého líca, čím si od svojho otca vyslúžil obdiv a objatie.
Skúsenosť z Voltri v skutočnosti doplnila skúsenosť získanú v Sestri a tak na konci roku 1825 brat František Maria s povolením provinčného vikára Antonína z Cipressy, odcestoval do kláštora – pustovne sv. Barnabáša v Janove, aby tu strávil rok noviciátu. Dňa 17. decembra si obliekol habit novica a jeho učiteľ, otec Bernard z Pontedecimo musel krotiť jeho horlivosť. Jeho spolunovici však spomínajú predovšetkým na jeho dobrotu a prívetivosť. Rozhodol sa byť bratom laikom a neskôr sa zdôveril, že podľa príkladu sv. Františka „je predovšetkým treba dbať o pokoru a poslušnosť.“
Po roku, dňa 17. decembra 1826 zložil rehoľné sľuby do rúk otca Samuela Bocciarda z Janova. Mal práve dvadsať dva rokov, ale jeho duchovná zrelosť presvedčila predstavených, aby ho ihneď pridelili do hlavného kláštora provincie, t.j. do kláštora Najsvätejšieho počatia v Janove, kde zotrval až do svojej smrti. Tento kláštor bol koncentrátom mnohopočetných rehoľných a sociálnych aktivít: okrem dodržiavania kláštorných pravidiel a apoštolskej činnosti, zahŕňal kláštor provinčnú kúriu, ošetrovňu, práčovňu vyrábajúcu osobnú bielizeň rehoľníkov, lekáreň so zdravotníckou starostlivosťou otvorenou aj pre verejnosť a dohľad nad verejnou váhou a distribúciou dreva na most Najsvätejšieho počatia v prístave. Novo prichádzajúci bol poverovaný raz tou, druhýkrát inou úlohou s pokorným zaúčaním sa v službe ako ošetrovateľ, kostolník, záhradník, „vždy neúnavný a kľudný“, ako vyplýva z procesov. Ubehlo takmer päť rokov bez mimoriadnych udalostí, ale jeho milosrdná láska sa natoľko vycibrila, že keď v roku 1831 starý zberač almužien, ktorý pôsobil v oblastiach vidieka, brat Pius z Pontedecimo už nemohol pokračovať sám vo svojej činnosti, bol mu pridelený brat František Maria ako pomocník. Bolo už takmer sformované jeho povolanie a poslanie, ktoré z neho urobilo najznámejšieho zberača almužien v provincii. Asi dva roky prechádzal údolím Bisagno, navštevoval najrôznejšie vidiecke usadlosti. Bola to pre neho cenná učňovská doba, ktorá ho naučila životnému štýlu a spôsobu jednania s ľuďmi, ktoré bolo tvorené slovami o viere, trpezlivosti, milosrdnou láskou, pokorou a zbožnosťou.
Vynikajúce výsledky jeho zberu almužien na vidieku viedli otca kvardiána k tomu, že mu zveril zbieranie almužien v meste. Ľud, ktorý už vycítil jeho svätosť, sa čoskoro bez neho už nedokázal obísť. Privykol si natoľko na jeho prítomnosť na uliciach mesta, že ju pociťoval ako potrebu. Zavčas zrána sa zúčastňoval na svätej omši, potom sa s vakom cez rameno a sprevádzaný dieťaťom s taškou na krku na peňažné milodary vydával do ulíc mesta. Ako ochrancu si zvolil sv. Félixa z Cantalice. Ale nebolo by možné rozprávať tu o jeho živote, bez toho aby sme nenačrtli rovnako históriu mesta Janova v 19. storočí, nabitú napätím a obrodeneckými a sociálnymi zvratmi. Počúval všetkých a všetci, malí aj veľkí, mu mohli s dôverou zverovať svoje každodenné problémy. Sú to »výjavy« bez konca, často pôvabné a zázračné, ktoré zobrazujú realisticky a presne »scénu« nového rozvoja mesta. Jeho hlavnými partnermi pri rokovaní boli matky v domácnosti, kramárky, námorníci, prístavní robotníci, deti so svojimi malými starosťami, obchodníci, žiadajúci o radu, chorí, ktorých chodil navštíviť i za cenu obetí, trestanci, ktorí hľadali väčšiu spravodlivosť. Pán mu daroval prorocké schopnosti, takže odpovedal na ich ešte nevyrieknuté otázky alebo keď hovoril o vzdialených i budúcich veciach. Jeho povesť sa z uličiek, ktorými prechádzal, rozšírila i za hranice mesta, a bol nútený namáhavo odpovedať na listy, ktoré dostával, na početnú korešpondenciu, ktorá sa však takmer celá stratila.
Jeden dátum, rok 1840, predstavuje prestížny bod aj medzi jeho spolubratmi v službe: predstavení ho urobili »vedúcim košíka« to znamená vedúcim zberačov almužien, organizátorom a koordinátorom skupiny bratov chodiacich po almužne. Jeho tašku cez rameno nahradil objemný prútený košík zavesený na paži, upletený zvláštnou technikou kapucínskych remeselníkov. Bol oprávnený žiadať ako milodar vyberanejšie potraviny určené pre chorých a smel vstupovať do »bezcolného priestoru« prístavu, kde sa predával cenný tovar. V kláštore mu bola pridelená miestnosť, kde skladoval a zhromažďoval tovar a potom ho rozdeľoval, ďalej smel žiadať milodary pri omšiach a prideľovať ostatným zberačom almužien jednotlivé štvrte. Tieto významné možnosti umožnili »svätému otcovi«“ ako ho ľudia bežne nazývali, poskytovať rýchlejšiu a súvislejšiu pomoc, takisto finančnú, rodinám a osobám, ktoré sa dostali do ťažkostí, predovšetkým rodinám vysťahovalcov do Ameriky a rodinám námorníkov, ktorí boli nútení predĺžiť dobu svojej neprítomnosti doma. Medzi jeho dobrodincami boli takisto protestanti, židia a neveriaci, ktorí radi prispievali na jeho zbierky s istotou, že výťažok sa dostane chudobným. Bol na to oprávnený svojimi predstavenými, dôverujúcimi v jeho opatrnosť a vyrovnanosť, čím prekonali prosté námietky počas procesu blahorečenia.
Lampička jeho zbožnosti sa rozsvecovala predovšetkým v tichu nočných hodín a snažil sa doháňať modlitbu tisícimi spôsobmi: častými návštevami kostolov, okolo ktorých prechádzal pri svojich pochôdzkach po meste, a predovšetkým rozjímaním o Kristovom utrpení a vernosťou v liturgických úkonoch v rámci komunity. A potom je treba spomenúť jeho kajúcnosť, extrémnu tvrdosť voči sebe samému: spal na holých doskách, uspokojoval sa s kúskami chleba namočenými do horúcej vody, nosil výlučne otrhané a zaplátané odevy, mnoho rokov jedol len jedenkrát za deň, často používal kajúci pás a bič. Ale vo svojej poslušnosti zostával duchovne slobodný a ohľaduplný, takže okolo seba šíril, ako môžeme čítať vo výpovediach, skutočne prívetivú svätosť. Jeho spiritualita v styku s ľudom vynikala ľudovosťou a bezprostrednosťou aj spontánnosťou, ale rovnako oným misionárskym nadšením, vtedy tak živým v Cirkvi, ktoré ho nútilo nahlas vyslovovať túžbu: „Ó, kiež by som bol mladý a mohol ísť s našimi misionármi!“. Vhodnými spôsobmi tiež pomáhal získať prostriedky ku štúdiu pre mladých ľudí, ktorí cítili povolanie ku kňazstvu a boli bez prostriedkov.
Ľudová ikonografia ho zachytáva ako vysokého, chudého, strohého, s neodmysliteľným košíkom, vždy v sprievode chlapca s krabičkou na milodary. Veľkorysá pomoc ľuďom, ktorých stretával pri svojich každodenných pochôdzkach, rozšírila jeho povesť do všetkých mestských štvrtí, a keď sa večer vracal do kláštora, nachádzal tu stále početnejší zástup núdznych, ktorých vyzýval – tvárou tvár žiadostiam, ktoré presahovali jeho možnosti – aby sa obrátili s prosbou k Panne Márii. A je to práve tento mimoriadny prvok spirituality brata Františka Marie, ktorý je zachytený na jemu venovanej soške janovským ľudom, vytvorenej G. Galeottim: je tu znázornený, ako svojím gestom vyzýva tuláka, matku s umierajúcim dieťaťom a prístavného robotníka, aby vzývali Pannu Máriu.
V posledných rokoch svojho života pritvrdil ešte viac v kajúcnostiach, ktoré si ukladal, nehľadiac na vážnu chorobu nôh, ktorá ho postihla. Jeho prostá duša nachádzala stimuly pre nesenie utrpenia v živej viere a v kresťanskej nádeji. Dokladom toho sú listy, ktoré sám s ťažkosťami napísal či nadiktoval. Reprezentatívnejšia ikonografia, rozpoznateľná v obraze namaľovanom P. Doderom a darovanom pápežovi Piovi IX., ho zachytáva, ako venuje svoj život za záchranu mesta Janova. V roku 1866 vskutku, keď bolo toto prístavné mesto postihnuté epidémiou cholery, František Maria kvôli svojmu zlému zdravotnému stavu nemohol pomáhať chorým a ponúkol teda svoj život za víťazstvo nad chorobou. Zomrel po trojdennej chorobe dňa 17. septembra 1866 a súčasne podľa dobových dokumentov začal klesať počet úmrtí spôsobených cholerou.
Jeho telo poprášené vápnom bolo najskôr pochované na cintoríne v Stagliene, kde mu bol vztýčený pomník a následne bolo v roku 1911 prevezené do kostola v kláštore, kde predtým žil. Po jeho smrti sa na neho veriaci neprestali zbožne obracať, a začalo dochádzať k zázrakom a milostiam na jeho príhovor. Po uzavretí informatívnych procesov bola jeho kauza uvedená do Ríma dňa 9. augusta 1922. Pápež Pius XI. ho zapísal medzi blahoslavených dňa 30. júna 1929 a Ján XXIII. ho kanonizoval dňa 9. decembra 1962 pri uzavretí prvého obdobia II. Vatikánskeho koncilu. Mesto Janov mu vztýčilo pomník v oblasti prístavu.
