Životopisy svätých

…život sa neodníma, iba mení…

Svätý

Sviatok: 30. júl

* 12. máj 1866 Herceg Novi, Čierna Hora
† 30. júl 1942 Padova, Taliansko

Význam mena: Bogdan – Boží dar, Leopold – odvážny medzi ľuďmi (zast. nem)

Patrón ekumény, spovedníkov

Sv. Leopold Mandić

Sv. Leopold Mandić

Svätý Leopold Bogdan Mandić sa narodil 12. mája 1866. Bol etnickým Chorvátom, narodil sa v meste Herceg Novi (Castel Novo) v zálive Kotor v Čiernej Hore. Napriek svojej telesnej deformácii a útlosti, výške len 135 cm, nemotornej chôdzi a zajakávaniu, prekvital ohromnou duchovnou silou. Jeho sviatok sa slávi 12. mája. Hoci túžil byť misionárom vo východnej Európe, skoro celý život strávil v Taliansku. Od roku 1906 do konca svojho života žil v Padove. Počas prvej svetovej vojny strávil jeden rok vo väzení, pretože sa nechcel zrieknuť chorvátskej národnosti. Neustále sníval o zjednotení katolíckej a ortodoxnej cirkvi a o ceste do Orientu. Preslávil sa ako „apoštol sviatosti zmierenia“ a „apoštol jednoty“.

Narodil sa ako dvanáste dieťa Dragice Carevićovej a Petara Mandića, majiteľa jadranskej rybárskej flotily. Pochádzali z dediny Zakučac (v okolí mesta Omiš, 28 km od Splitu). Jeho rodina mala vznešený pôvod, pochádzali z provincie Vrhbosna v Bosne. Neskôr však o väčšinu svojho majetku prišli. Bogdan od detstva trpel chorobami, ktoré zasiahli jeho reč a vzrast. V novembri 1882, keď mal šestnásť rokov, odišiel do Udine. Tam vstúpil do seminára benátskych kapucínov. O dva roky neskôr vstúpil do kláštora Bassano del Grappa, kde prijal meno Leopold. Prvé sľuby skladal v máji o rok neskôr a večné sľuby zložil o 4 roky neskôr v roku 1888. V polovici osemdesiatych rokov 19. storočia chorvátsky biskup Josip Juraj Strossmayer požehnaním katedrály v Đakove a Srijeme začal ekumenické hnutie zamerané na jednotu – hnutie, o ktoré sa Leopold veľmi zaujímal. 20. septembra 1890 sa v Benátkach stal kňazom. Mal vtedy dvadsaťštyri rokov.

Keďže počas prvej svetovej vojny odmietol vzdať sa svojej národnosti, donútili ho ísť do južného Talianska. Po celý tento čas však Leopold dúfal, že sa opäť bude môcť vrátiť do svojej rodnej vlasti a hlásať evanjelium medzi ľuďmi, keďže tam žili katolíci i pravoslávni. Túto túžbu však brzdil jeho telesná dispozícia. Okrem fyzických deformácií trpel aj žalúdočnými ťažkosťami, slabým zrakom a artritídou. Nebolo teda prekvapením, že predstavení jeho túžby odmietli splniť.

Počas pôsobenia v Taliansku bolo 34 rokov Leopoldovým hlavným poslaním vysluhovanie sviatosti zmierenia. Bratia kapucíni Leopolda často kritizovali pre jeho prístup k sviatosti zmierenia. Hovorili, že je príliš zhovievavý a súcitný. S ľuďmi zaobchádzal veľmi citlivo, vždy mal pre nich porozumenie. No vždy bol zásadový, otvorene kritizoval interrupcie, mal veľmi rád matky s deťmi. Na jeho podnet vznikli aj viaceré sirotince pre opustené deti.

Veľmi miloval Pannu Máriu. Často sa modlil ruženec a denne slávil Eucharistiu pri oltári Panny Márie. Po celej Padove navštevoval chorých v sanatóriách, nemocniciach a ich domovoch. Chodieval aj do kapucínskej nemocnice, aby potešil a povzbudil chorých a starých mníchov.

V starobe trpel Leopold rakovinou pažeráka, následkom ktorej napokon vo veku 76 rokov umrel. 30. júla 1942 v sakristii počas prípravy na slávenie sv. omše odpadol. Preniesli ho do jeho cely, kde prijal pomazanie chorých. Mnísi, ktorí sa zhromaždili okolo jeho postele, spievali „Zdravas’, Kráľovná“. Pri slovách „Ó milostivá a nad všetky pobožná, ó presladká Panna, Matka Božia Mária“ Leopold zomrel.

Počas bombardovania cez druhú svetovú vojnu boli kostol a časť kláštora, v ktorej žil Leopold, zbúrané, no Leopoldova cela a spovednica zostali nedotknuté. Leopold to pred svojou smrťou predpovedal slovami: „Kostol a kláštor budú zasiahnuté bombami, ale táto malá cela nie. Tu Boh preukázal ľuďom tak veľa milosrdenstva, že toto miesto musí zostať pomníkom Božej dobroty.“ Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Pavol VI. 2. mája 1976. Svätorečil ho pápež Ján Pavol II. 16. októbra 1983 počas biskupskej synody. Leopold je uctievaný ako „apoštol jednoty“.

Niektoré z jeho výrokov:

* „Niektorí hovoria, že som príliš dobrý. No ak prídete a kľaknete si predo mňa, nie je to dostatočný dôkaz toho, že túžite po Božom odpustení? Božie milosrdenstvo presahuje všetky očakávania.“

* „Buďte pokojní, zložte všetko na moje plecia. Postarám sa o to.“ Raz vysvetlil: „Dávam svojim kajúcnikom len malé pokánie, lebo zvyšok vykonávam ja sám.“

* „Kňaz musí umrieť následkom ťažkej apoštolskej práce, neexistuje žiadna iná smrť hodná kňaza.“