Svätý
Sviatok: 6. jún
* 20. máj 1789 Marlhes pri St-Etienne, Francúzsko
† 6. jún 1840 pri St-Chamond, Francúzsko
Význam mena: narodený v marci (z lat.)
Sv. Marcelín Champagnat
V septembri 1828, vo vozni, ktorý smeroval zo Saint-Étienne do Saint-Chamond, sedeli dvaja kňazi s troma mladými ľuďmi, ktorí mali oblečený rehoľný odev. Jeden z kňazov, keď videl ich skromný odev, sa spýtal, z akej sú rehole. Druhý mu odpovedal: „Sú to bratia, ktorí vyučujú deti.“ „Ako sa volajú?“ „Malí Máriini bratia.“ „Kto založil ich komunitu?“ „Ťažko povedať. Niekoľko mladých ľudí sa dalo dokopy, napísali si pravidlá a dodržujú ich. Vedie ich jeden kňaz. Boh požehnáva ich komunitu a majú úspech.“ Kňaz, ktorý takto skromne hovoril, pričom vynechal svoje meno, bol zakladateľ komunity, otec Marcelín Champagnat.
Narodil sa ako deviaty z desiatich detí 20. mája 1789 v Rosey, čo bola malá osada patriaca do dediny Marlhes v regióne Loire vo Francúzsku. Marlhes bola vzdialená od ruchu veľkomiest a od všetkých hlavných ciest. Obyvatelia sa živili poľnohospodárstvom. Bola tu živá viera medzi ľuďmi, aj vďaka horlivosti a nadšeniu kňazov, ktorí tu pôsobili. No francúzsku revolúciu jednako pocítili. Jean-Baptiste Champagnat, Marcelínov otec, ktorý niekoľko rokov navštevoval školu, sa stal plukovníkom v Národnej garde. V tejto funkcii začal vykonávať „bohoslužbu“, ktorú nariadili revolucionári konať raz za desať dní namiesto omše v kostole v Marlhese, ktorý sa zmenil na chrám bohyne Rozumu. No napriek tejto svojej funkcii prijal svoju sestru, ktorá bola mníškou, do svojho domu a dovolil svojej manželke a deťom navštevovať tajné bohoslužby, ktoré mával ukrývaný kňaz.
Pod matkiným a tetiným vedením sa Marcelín vzdelával v otázkach viery, no hneď prvý deň v škole sa stala udalosť, pre ktorú tam viac nechcel ísť. Učiteľ ho vyvolal k tabuli. Predbehlo ho však iné, rýchlejšie dieťa. Pri tabuli zinkasovalo pár úderov. Marcelína to tak vystrašilo, že odmietol sa vrátiť do školy. Neskôr mu práve tento zážitok pomohol, aby si dal predsavzatie, že svojich žiakov nikdy nebude biť; autorita sa nesmie vynucovať fyzickým trestom.
Marcelín veľmi rád chodil so svojím otcom – do pekárne, do mlyna, na pole, na pasienky. Ťažko pracoval, no mal zmysel aj pre obchod. Jeho brat Jean-Pierre mu predpovedal, že sa stane dobrým obchodníkom.
V lete roku 1803 prišli do ich domu dvaja kňazi. Na žiadosť lyonského arcibiskupa Fescha, Napoleonovho strýka, cestovali krížom-krážom o diecéze, aby povzbudzovali mladých mužov na kňazské povolanie. Farár Marlhesu ich povzbudil, aby navštívili Champagnatovcov, keďže mali troch dobre vychovaných synov. Otec zostal prekvapený a povedal návštevníkom: „Moji synovia nikdy neprejavili záujem stať sa kňazmi, ale môžete sa ich spýtať.“ Bratia odmietli, no Marcelín vyjavil svoju túžbu, o ktorej dosiaľ nikdy nehovoril. Chce byť kňazom.
Odišiel teda na štúdiá. Počas nich býval u svojho švagra, ktorý bol učiteľom a býval blízko mesta. Marcelín usilovne študoval, hoci mu to nešlo najlepšie, vzhľadom na to, že nechodil do školy skôr. Bolo mu aj smutno; bolo to poprvý krát, čo bol z domu preč. Chýbal mu najmä otec. Na konci školského roka jeho švagor skonštatoval, že je to pre neho príliš ťažké. Marcelínovej mame navrhol, aby ďalej nepokračoval, hoci veľmi chce. Matka však Marcelína podporila. Spolu si vykonali púť do La Louvescu k hrobu sv. Františka Regis, ktorý bol evanjelizátorom v tom regióne v 16. storočí. Na ceste domov sa Marcelín rozhodol: „Chcem ísť do seminára. Budem nasledovať Boží hlas.“ Na jeseň roku 1805 vstúpil do malého seminára vo Verriéres, kde sa snažil zo všetkých síl dohnať, čo doteraz nestihol. Mal šestnásť rokov. Jeho spolužiaci boli oveľa mladší a šikovnejší. Často sa mu vysmievali. No napriek tomu si našiel viacerých priateľov. Hoci sa Marcelín snažil, na konci prvého ročníka to vyzeralo, že nebude môcť pokračovať. Vykonal si ďalšiu púť do La Louvecu a potom išiel poprosiť rektora seminára, aby to mohol ešte na jeden rok vyskúšať. Rektor privolil a Marcelín mal vďaka tomu a svojim spolužiakom úspech. Seminárne štúdia zvládol. V roku 1810 mu zomrela matka. Po ôsmich rokoch štúdia vstúpil roku 1813 do veľkého seminára sv. Ireneja v Lyone. Tri roky strávil v pokoji, ústraní, v modlitbách a štúdiu, hoci vtedajšia politická situácia bola rušná najmä „vďaka“ Napoleonovi. Počas prázdnin doma zvykol vyučovať deti katechizmus.
Počas posledného roku v seminári skrsla v hlave Marcelína a niekoľkých spolubratov myšlienka založiť spoločnosť mariánskych kňazov, ktorí by sa venovali obnove kresťanskej viery vo Francúzsku, keďže v tej dobe bolo množstvo faktorov, ktoré spôsobili jej úpadok – francúzska revolúcia, osvietenstvo, Napoleon atď. Táto myšlienka sa postupne vyvíjala od roku 1817 až do roku 1836, kedy bola potvrdená Svätou Stolicou. Marcelín, ktorý od detstva trpel nedostatkom vzdelávania, sa usiloval najmä o výchovu detí.
V júli 1816 Marcelín prijal spolu s ďalšími 51 spolubratmi kňazské svätenie. Nasledujúci deň sa dvanásť z nich vybralo do mariánskej svätyne vo Fourviére, aby sa zasvätili Božej Matke a urobili sľub založiť Kongregáciu Máriiných kňazov. V auguste 1813 nastúpil otec Champagnat na svoje prvé kaplánske pôsobisko do dediny La Valla pod vrchom Mont Pilat. Kraj bol veľmi chudobný – hornatý, málo vhodnej pôdy pre poľnohospodárov. Duchovný život bol tiež úbohý. Domy boli roztratené. Farár bol starší človek, zajakával sa. Veľmi málo kázal, náboženstvo neučil. Marcelín mal vtedy dvadsaťsedem rokov. Hneď sa dal do práce. Sústredil sa najmä na deti. Každú nedeľu a v zime každé ráno ich vyučoval, rozprával veľmi jednoducho, hovoril veľa príkladov zo života, zo Svätého písma a zo životov svätých. Horlivo kázal. Miloval svoje stádo. No neváhal aj pokarhať, ak sa dialo niečo nedobré. Bojoval najmä proti alkoholu, neviazaným tancom, karhal závisť a hádky.
V štúdiu teológie neprestal ani ako kňaz. Každý deň si sadol k učebniciam. S farárovým dovolením začal sláviť Vešpery v nedeľu spolu s katechézou pre účastníkov. Ich počet každým týždňom stúpal. Radi počúvali jeho jednoduché a srdečné slová. Po celý rok Marcelín navštevoval chorých, spovedal a nosil im sv. prijímanie. Takto pomaly, ale isto sa menilo ťažké a neprajné prostredie dediny.
Dňa 28. októbra 1816 ho zavolali k chorému dieťaťu Jeanovi Baptistovi Montagnovi. So smútkom zistil, že chlapec nevie nič o náboženstve a ani o Bohu. Dve hodiny bol pri ňom a rozprával mu o tom, aký je Boh, o viere. Potom ho vyspovedal a odišiel k ďalšiemu chorému. Keď sa vrátil k chlapcovi, bol už mŕtvy. Marcelín bol vtedy naplnený vďačnosťou voči Bohu, že chlapec ešte pred smrťou našiel cestu k nemu. Táto príhoda ho ešte viac utvrdila v tom, že sa treba venovať vyučovaniu detí.
Keď sa Marcelín vracal od zomrelého chlapca, stretol dvoch mladých mužov, ktorí boli nadšení jeho myšlienkou starať sa o výchovu detí. Začiatky boli veľmi skromné. 2. januára 1817 umiestnil otec Champagnat dvoch novicov do malého domu pri fare. Vo veľkej chudobe študovali, modlili sa a pracovali. Napísali si pravidlá pre život. Čoskoro sa k nim pridali ďalší štyria postulanti. Jeden z nich, Gabriel Rivat, mal len desať rokov. Dva roky ho otec Champagnat vyučoval katechizmus a potom mu dovolil pristúpiť k prvému sv. prijímaniu. Gabrielova matka ho už v detstve zasvätila Panne Márii. V máji roku 1818 ho doviedla k otcovi Champagnatovi. Gabriel si dal meno brat František a neskôr sa po otcovi Champagnatovi stal ďalším hlavným predstaveným Máriiných bratov.
Aj keď sa Marcelín venoval svojim bratom, nezanedbával farnosť. Avšak jeho farárovi sa zdalo, že sa venuje len kongregácii. A tak Marcelín požiadal o dovolenie presťahovať sa do domu bratov, aby sa mohol venovať formácii. Štyri roky už pôsobil v La Valle. Vtedy prišlo „obdobie sucha“. Spozoroval, že povolaní je málo, už dávno sa mu nikto nový neprihlásil. Začal konať novénu k Matke Božej. „Je to tvoja práca, nie moja“, modlil sa. „Pošli mi ďalšie povolania.“ Prosba bola vyslyšaná. Počet povolaní stúpol, mnoho mladých mužov sa prihlásilo so žiadosťou, aby ich prijal. Dom sa stal malým, a tak začali budovať ďalší. Otec Champagnat sa stal murárom a tesárom v jednej osobe.
Zároveň začal zakladať školy na okolí, vrátane Marlhesu, farnosti, kde vyrastal. Mnohí kňazi to kritizovali, pokladali to len za výplod jeho nezrelej fantázie. Niektorí dokonca odhovárali mladých mužov od vstupu do kongregácie. Ponosy sa dostali aj k arcibiskupovi do Lyonu. Jeden z generálnych vikárov ho karhal, druhý ho chválil. Atmosféra nedôvery rástla. Bratom sa žilo stále ťažšie. Vtedy sa začali modliť k Božej Matke za túto vec. A pomoc prišla. Dňa 22. decembra 1823 bol vymenovaný za apoštolského administrátora Mons. de Pins, ktorý im bol naklonený.
V tom čase požiadal Marcelín svojho niekdajšieho spolužiaka zo seminára otca Courveilla, ktorý viedol spoločnosť Máriiných kňazov, aby mu pomohol v jeho diele. Oslobodili ho aj od jeho kaplánskych povinností v La Valla. Spolu s otcom Courveillom kúpili veľký pozemok blízko Saint-Chamond. Vybudovali veľkú budovu pre stopäťdesiat bratov. Bolo to niečo neslýchané a stretávali sa s veľkým nepochopením. Až tak, že začala nová kampaň proti nim. No dielo napriek tomu rýchlo napredovalo. Dom nazvali Dom Našej Panej de Hermitage.
Otec Courveille však začal túžiť po tom, aby mohol viesť spoločnosť ako predstavený. Bratia s tým nesúhlasili, jednoznačne chceli zakladateľa, otca Marcelína. Ten zase nechcel. Nakoniec rozhodla voľba. Bratia si jednoznačne zvolili Marcelína za svojho predstaveného. Kňaz Courveille sa však svojej túžby nevzdal. Využil príležitosť, keď sa Marcelín vydal navštevovať školy. Za ten čas zasieval medzi bratmi nepokoj. Keď sa Marcelín v decembri roku 1825 vrátil z ciest, Courveille mu začal robiť veľké výčitky. Marcelín, vyčerpaný z cesty, zo stavu v spoločnosti, pod tlakom veriteľov a nesplatených dlhov, skolaboval a musel si ľahnúť. Stav sa mu zhoršoval a po týždni bol na pokraji smrti. Našťastie, farár farnosti Saint-Chamond zaplatil niektoré dlžoby. No aj tak dom bol v zmätku. Dokonca to vyzeralo, že celá kongregácia sa rozpadne. Napriek všetkým očakávaniam sa však otec Champagnat zotavil, hoci už nikdy nebol pri plnej sile ako predtým. Courville sa stále usiloval, aby ho zvolili za predstaveného. No v máji 1826 ho vážny prečin prinútil utiahnuť sa do trapistického kláštora v Aiguebelle. Otec Champagnat sa sústredil na stabilizovanie situácie a spoločnosti. Aby upevnil bratov, navrhol im zložiť slávnostné sľuby. Bolo to počas duchovnej obnovy celej spoločnosti v roku 1826.
Desať rokov po založení bolo v kongregácii viac ako osemdesiat bratov v šestnástich domoch. Otec Champagnat sa v tomto období najviac koncentroval na dialóg so štátom. Žiadal, aby boli bratia oslobodení od vojenskej služby, ktorá vtedy trvala sedem rokov. Hoci sa mu to nepodarilo, predsa sa v tom čase napísal: „Skôr či neskôr dosiahneme to, čo požadujeme… Najdôležitejšie je, aby sme urobili všetko, čo je v našich silách. Potom je to už v rukách Božej Prozreteľnosti. Boh vie lepšie ako my, čo je pre nás najlepšie. Som si istý, že malé zdržanie nám neuškodí.“ Síce sa nedožil toho, o čo sa usiloval, ale po jeho smrti štát pristúpil na ich požiadavky a vyhovel im.
Marcelín neustále povzbudzoval svojich bratov, aby sa úplne oddali Bohu a blížnym. On sám im išiel príkladom. Keď mu pripomínali, že robí až príliš veľa, odpovedal: „Nikto nie je nenahraditeľný, ale Ježiš nám hovorí: Choďte, pokiaľ máte svetlo (Jn 12,35)“. Veľmi sa snažil, aby sa medzi bratmi rozšírila hlboká úcta k Panne Márii. Iní rehoľníci sa posväcujú v chudobe, poslušnosti, iní vo veľkej horlivosti za spásu duší. Chcem, aby vás nikto nepredbehol v úcte a láske k Panne Márii.“ Máriu považoval za svoju Matku a za Matku svojich bratov, za prvú predstavenú ich rehole. Utiekal sa k nej v každej situácii, v každom nebezpečenstve: „Ona je tá, ktorá pre nás urobila všetko.“
Na konci roka 1839 otec Marcelín citeľne zoslabol. Predstavený Spoločnosti Máriiných kňazov, otec Colin, mu navrhol, aby si zvolil toho, kto po ňom prevezme úrad predstaveného. V októbri si zvolili bratia spomedzi seba Františka Rivata. Otec Marcelín chcel pokračovať tiež v aktívnej činnosti, no bolesti žalúdka mu bránili prijímať stravu a tým pádom mu síl ubúdalo. Začiatkom mája 1840 otvoril duchovné cvičenia. Keď sa vrátil do svojej izby, povedal: „Cítim, že už musím ísť.“ 11. mája prijal v prítomnosti svojich bratov pomazanie chorých. „Priatelia“, povedal svojim bratom, „najdôležitejšie je, aby sme sa milovali navzájom. Pamätajte, že ste bratia, Mária je vaša matka a vy všetci ste povolaní dosiahnuť ten istý cieľ, ktorým je nebo.“ Koncom mája sa mu bolesti stupňovali. 6. júna okolo pol tretej ráno upozornil brata, ktorý bol pri ňom, že lampa vyhasla. Brat mu odpovedal, že sa mýli, lebo lampa stále svieti. „Rozumiem,“ odpovedal umierajúci, „ale moja hodina prišla. Nech je pochválený Boh.“ Hneď na to upadol do agónie. Komunita sa zhromaždila okolo neho a zaspievali pieseň Salve Regina. Otec Marcelín dokončil svoju pozemskú púť.
Pápež Ján Pavol II. pri kanonizácii otca Marcelína Champagnata 18. apríla 1999 povedal: „Kvôli jeho neotrasiteľnej viere zostal verný Kristovi napriek ťažkostiam, uprostred sveta, ktorý niekedy neráta s Bohom. My sme tiež povolaní čerpať silu z kontemplácie vzkrieseného Krista v škole Panny Márie.
