Svätá
Sviatok: 26. august
* 5. január 1846 Abellin, Palestína, dnes I’billin pri Nazarete, Izrael
† 26. august 1878 Betlehem
Význam mena: obľúbená Bohom (aram.)
Patrónka pokoja na Blízkom východe
Malá Arabka – Miriam Baouardy sa narodila v Galilei v Palestíne v dedine Abelin. Rodičia boli kresťania melkitského gréckokatolíckeho rítu. Otec sa volal Giries (Juraj) a matka Miriam. Narodilo sa im dvanásť synov, no všetci zomreli ešte v útlom veku. Matka túžila po dcére a vytrvalo sa modlila, aby jej ju Pán Boh požehnal. Spolu s manželom si vykonali púť do Betlehema (peši 170 km), aby sa pomodlili k Matke Božej na tento úmysel. 5. januára 1846 sa im narodila Miriam. O dva roky neskôr sa im narodil syn Pavol. No rodičia onedlho zomreli, len pár dní po sebe. Otcove posledné slová s pohľadom na obraz sv. Jozefa boli: „Tu je moje dieťa. Blahoslavená Panna je jej matka. Staraj sa o ňu, buď jej otcom.“ Pavla si zobrala matkina sestra, Miriam sa dostala k otcovmu bratovi. Strýko sa o ňu síce staral, no nezabezpečil jej žiadne vzdelanie, ani základné, nevedela čítať ani písať. V detstve mala zážitok, ktorý ovplyvnil ďalšie smerovanie jej života. Raz niesla klietku s vtáčikmi, ktorú dostala do daru, do záhrady. Chcela ich okúpať. Svojím detským rozumom si neuvedomila, že vtáky sa utopia. Užialená ich išla potom pochovať. Vtedy vo svojom vnútri počula jasný hlas: „Takto všetko pominie. Ak mi dáš svoje srdce, ja zostanem s tebou.“ Keď mala osem rokov, strýko s celou rodinou odišiel do Alexandrie v Egypte.
Podľa orientálneho zvyku Miriam vo veku dvanásť rokov zasnúbili. Tento zvyk praktizovali moslimovia, ale aj kresťania. Miriam bola z toho veľmi zarmútená. O rok neskôr mal byť sobáš. Niekoľko nocí pred sobášom nemohla zaspať. Nebola pripravená žiť životom vydatej ženy. Modlila sa o svetlo a útechu. Vo svojom srdci opäť počula hlas: „Všetko raz pominie! Ak mi chceš dať svoje srdce, ja zostanem s tebou.“ Miriam vedela, že je to Ježišov hlas. Hlas toho, ktorého jediného chcela za ženícha. Zotrvala v modlitbe a počula ďalší hlas: „Miriam, som s tebou, nasleduj moju vôľu. Ja ti pomôžem.“ Zobudila sa, odstrihla si svoje dlhé vlasy a odložila aj všetky drahokamy. Jej strýko začal zúriť, keď sa dozvedel, že sa nechce vydať. Kričal na ňu, bil ju. No nič nepomohlo. Nakoniec sa k nej začal správať ako k slúžke v domácnosti. Musela robiť tie najťažšie práce v kuchyni a domácnosti. Strýko ju úplne izoloval od všetkých. V tejto ťažkej situácii sa obrátila na jedného moslimského sluhu, aby doručil jej bratovi list, v ktorom ho volala do Alexandrie. Sluha zistil, ako sa k nej strýko správa a chcel jej pomôcť. Povedal jej, že ak prestúpi na islam, vyrieši sa problém. No ona rozhodne odmietla. Jej „záchranca“ sa nahneval a zhodil ju na zem. Vytiahol meč a zasiahol ju do hrdla. Myslel si, že je mŕtva. Zakrvavenú ju odniesol a hodil do neďalekého lesíka. Stalo sa to 8. septembra 1858. To, čo nasledovalo, po rokoch vyrozprávala Miriam svojej novicmajsterke v Marseille. „Prišla ku mne pani oblečená v modrom. Vyzerala ako mníška. Obviazala mi hrdlo a zdvihla ma. Bolo to v nejakej jaskyni. Zdalo sa mi, že som s Pannou Máriou, anjelmi a svätými. Všetci boli veľmi dobrí ku mne. Boli tam aj moji rodičia. Videla som trón Najsvätejšej Trojice a Ježiša aj s jeho ľudskou prirodzenosťou. Nebolo tam slnko ani žiadna lampa, no všetko bolo prežiarené svetlom. Niekto ku mne prehovoril. Počula som, že som panna, no moja kniha ešte nie je dopísaná. Keď sa moje hrdlo vyliečilo, musela som z jaskyne odísť. Pani ma zobrala do chrámu sv. Kataríny ku františkánom. Išla som sa vyspovedať. Pani v modrom zmizla.“ Po rokoch, 8. septembra 1874, na sviatok Narodenia Panny Márie, Miriam – vtedy už rehoľná sestra – vo vytržení povedala: „V tento istý deň v roku 1858 som bola s mojou Matkou (Máriou) a zverila som jej svoj život. Niekto ma zasiahol mečom do hrdla, no Matka Mária sa o mňa postarala.
Svojho strýka Miriam nikdy viac nevidela. Zamestnala sa ako slúžka v domácnosti. Pracovala v istej arabskej kresťanskej rodine v Alexandrii, neskôr v Bejrúte a v Jeruzaleme. V roku 1863 sa rodina, u ktorej slúžila, presťahovala do Marseille vo Francúzsku. Sedemnásťročnú Miriam zobrali so sebou. Túžba zasvätiť sa jedine Bohu v nej stále žila a dozrievala. V roku 1865 požiadala o vstup k Sestrám sv. Jozefa. No jej mystické zážitky sestry nechápali. Okrem toho ochorela. Jej novicmajsterka sr. Veronika od Umučenia ju v roku v júni 1867 odprevadila do karmelitánskeho kláštora v Pau (v južnom Francúzsku na úpätí Pyrenejí), kde o nej vydala svedectvo ako o „poslušnej malej Arabke“. Miriam mala vtedy dvadsaťjeden rokov. Po dvoch mesiacoch jej umožnili začať noviciát. Vyvolila si meno sestra Mária od Ukrižovaného Ježiša. Od toho času žila jednoduchým, ale náročným životom rehoľnej sestry. V roku 1870 bola v Indii pomôcť pri zakladaní nového karmelitánskeho kláštora. Slávnostné sľuby zložila 21. novembra 1871.
Boh ju obdaril mnohými nadprirodzenými zážitkami. Dostala stigmy, mala dar transverberácie srdca (prepichnutie srdca), bilokácie, poznala srdcia ľudí, vznášala sa nad zemou, predpovedala udalosti, rozprávala sa s anjelom, jej tvár žiarila zvláštnym jasom. Veľa z týchto zážitkov si však ani nepamätala. Vo svojej pokore stále opakovala: „Všetko na zemi pominie. Čím sme? Nič, len prach. Boh je tak veľký, nádherný. Čaká na našu lásku a my ho nemilujeme.“ Často sa modlievala: „Duch Svätý, naplň ma. Stráv ma, Božská Láska. Veď ma po správnej ceste. Mária, moja dobrá matka, pozri sa na mňa. Vypros mi požehnanie u Ježiša. Ochráň ma od zlého, od klamu a od každého nebezpečenstva.“ Táto jednoduchá modlitba sa rozšírila po celom svete. Sestra Mária mala hlbokú úctu k Duchu Svätému. Cez melkitského patriarchu Gregora II. poslala posolstvo pápežovi Piovi IX., že v Cirkvi, najmä v seminároch sa venuje málo pozornosti tretej Božskej osobe. Tomu istému pápežovi predpovedala atentáty. Zažila však aj mnohé útoky diabla. Zotrvala však vo svojej jednoduchej a detskej viere v Boha.
V roku 1872 povedala predstavenej, že Boh chce, aby založili karmelitánsky kláštor v Betleheme v Palestíne. Pápež Pius IX. dal na to povolenie. Sestra Mária si vykonala púť do Lúrd a v roku 1875 spolu s ôsmimi spolusestrami odišla do Svätej zeme. Kláštor otvoril svoje brány pre sestry v roku 1876. Na jej radu si vykonali púť do Svätej zeme kňazi Najsvätejšieho Srdca, ktorých spoločenstvo založil sv. Michal Garicoits. Bez teologického vzdelania, ale vedená Svätým Duchom im radila pri zostavovaní pravidiel. V extáze prežívala smrť pápeža Pia IX. a tiež aj zvolenie nového pápeža Leva XIII. Dňa 5. januára 1878 dovŕšila sestra Mária od Ukrižovaného Ježiša 32 rokov. 22. augusta 1878 niesla robotníkom, ktorí pracovali v kláštore, dve nádoby s vodou. Potkla sa a spadla. Poranila si rameno na viacerých miestach. Skoro sa objavila gangréna. Zavčas ráno 26. augusta dostala ťažký dusivý záchvat. Krátko potom, desať minút po piatej hodine ráno, zomrela so slovami „Môj Ježiš, milosrdenstvo.“ Hneď po smrti si ju uctievali ako svätú tak kresťania ako aj mohamedáni. Za blahoslavenú ju vyhlásil pápež Ján Pavol II. v roku 1983. Za svätú ju vyhlásil pápež František dňa 17. mája 2015 na Námestí sv. Petra v Ríme.