Životopisy svätých

…život sa neodníma, iba mení…

Svätý

Sviatok: 14. december 

* 1808, Hardine – Libanon

† 14. december 1858, Kláštor sv. Cypriána a Justína, Kfifan – Libanon

Nimatullah Kassab sa narodil v roku 1808 v Hardin v severnom Libanone Georgeovi a Mariume Raada, katolíckym manželom maronitského obradu. Mal šesť súrodencov. Jeho pôvodné meno bolo Youssef Kassab a po vstupe do kláštora prijal meno Nimatullah Kassab Al-Hardin. Jeho meno vo svojom preklade znamená Milosť Božia. Vzdelával sa v škole maronitských mníchov a v roku 1828 sa k nim pripojil už ako kandidát. Nastúpil do kláštora sv. Antona v Qozhaza v údolí Kadis, kde po dvoch rokoch začal noviciát. Počas neho sa naučil viazať knihy a voľný čas najradšej trávil pred Najsvätejšou sviatosťou. Modlitbu vždy považoval za dôležitejšiu ako odpočinok. Rehoľné sľuby zložil 14. 11. 1830 a po nich prešiel na štúdium filozofie a teológie do kláštora sv. Cypriána a Justína v Kfifanu. Tu bol spolu s 22 ďalšími mníchmi 24. 12. 1833 vysvätený za kňaza. Čoskoro na to sa stal predstaveným študentov – budúcich rehoľníkov, aj prednášajúcim morálnej teológie. Jeho študentom sa stal aj dnes veľmi uctievaný svätec Šarbel Machlúf.

V období dvoch libanonských občianskych vojen, ktoré boli rozpútané v rokoch 1840 a 1845, kedy Islam bojoval proti členom rôznych kresťanských vyznaní, sa ho rodný brat Eliáš, ktorý bol pustovníkom, pokúšal prehovoriť, aby ho nasledoval do ústrania. Nimatullacius al-Hardin bol však presvedčený, že má zostať s tými, ktorým mohol prospieť. V úsilí o cnosti medzi tými, ku ktorým bol poslaný, videl zvlášť za danej situácie väčšiu cenu.

V roku 1845 bol Svätou stolicou vymenovaný na tri roky za generálneho asistenta opáta so sídlom v kláštore Panny Márie v Tamiche. Potom bol ešte ustanovený na ďalšie dve obdobia. Napriek tomu pokračoval aj vo vyučovaní v Kafifanu aj v knihárskom viazačstve, ktoré mu poskytovalo najmä určitú relaxáciu. Spolubratom umožnil zúčastniť sa špeciálnych kurzov v novo otvorenom jezuitskom internáte v Ghazire za účelom pozdvihnutia intelektuálnej úrovne (duševnej i rozumovej činnosti). Sám bol veľkým ctiteľom Panny Márie a k jej cti staval oltáre. Založil Mariánske združenie, ktoré sa modlilo za libanonských kresťanov. Vo svojej pokore a skromnosti odmietol úrad generálneho opáta, ktorý mu bol viackrát ponúknutý.

V decembri 1858 dostal Nimatullah zápal pľúc, ktorému v 51 rokoch podľahol so slovami: „Tebe, Mária, zverujem svoju dušu.“

Proces jeho blahorečenia bol otvorený v roku 1926, za ctihodného bol vyhlásený 7. 9. 1989, blahorečený bol pápežom Jánom Pavlom II. 10. mája 1998 a ním aj kanonizovaný, vyhlásený za svätého 16. 5. 2004.

Predpokladá sa, že Kassab počas svojho života vykonal veľa zázrakov kvôli svojej hlbokej duchovnosti a vysokému stupňu čností. Je uctievaný za to, že mal priam žiarivú dušu a hovorilo sa, že je hlboko spojený so svojím tvorcom. Bol vyhlásený svojim darom proroctva, a preto sa stal známy ako „muž videní.“ Podľa niektorých zdrojov, pri jednej príležitosti, keď učil svojich študentov a stál oproti veľkej stene pred kláštorom Kfifan , mal pocit, že múr náhle padne. Následne rýchlo požiadal svojich študentov, aby sa postavili a odišli tesne predtým, než padol múr, a tým ušetril všetkých prítomných pred veľkými zraneniami.

Pri inej príležitosti otec Nimatullah odrazu nasledoval svoje vnímanie, že stodola, kde boli držané kravy kláštora Kfifan, sa na nich zrúti (kravy sa pritom považovali za životné dôležité pre kláštor). Otec Nimatullah požiadal mnícha, aby zmenil miesto kráv. Spočiatku mních zaváhal, ale otec Nimatullah trval na tom, aby to tak urobil. Po premiestnení kráv sa zrútila strecha stodoly, ktorá by zvieratá usmrtila, ale vďaka včasnému zásahu sa zvieratám nič nestalo.

V jeden deň otec Nimatullah chcel sláviť každodennú svätú omšu, ale jeho obvyklý miništrant neprišiel do kostola včas. Otec Nimatullah odišiel do chlapcovej izby a požiadal chlapca, aby vstal a išiel na sv. omšu. Miništrant však nebol schopný, pretože mal vysokú horúčku. Otec Nimatullah potom požiadal chlapca, aby sa postavil, a potom nariadil chorobe: „Nechaj ho …“ Po jeho slovách bol okamžite chlapec vyliečený a išiel pomáhať pri oltári a slúžiť otcovi Nimatullahovi s radosťou a živosťou.

Otec Nimatullah počas jednej modlitby požehnal košík, ktorý obsahoval pšenicu a iné potraviny v kláštore El-Kattara. Košík bol takmer úplne prázdny a  boli to jediné potraviny, ktoré mali. Po chvíli jeho požehnania a modlitby bol košík naplnený a doslova pretekal potravinami. Všetci boli ohromení a chválili Boha za to, čo videli na vlastné oči.

Už počas života jeho spolubratia i obyčajní ľudia, ktorí ho poznali, považovali otca Nimatullaha za svätého. Často prišli, aby ho prosili, aby sa za nich modlili a často žehnával vodu, aby sa dostala na ich  pozemky a k ich dobytku. Vždy sa to zázračne podarilo. Jeho prítomnosť vždy prijímali so zvláštnym rešpektom, úctou a slávou.

Podľa svedectiev, po jeho smrti Boh udelil veľa uzdravení a zázrakov prostredníctvom jeho príhovoru. Jedno takéto uzdravenie bolo udelené pravoslávnemu slepému, Moussovi Salibovi, z mesta Bteghrín (Elmaten). Moussa Saliba navštívil Nimatullahovu hrobku, modlil sa a žiadal o jeho požehnanie. Hlboký spánok prekonal Moussu Salibu a potom sa mu v sne objavil otec Nimatullah, ktorý mu uzdravil oči a umožnil mu jasne vidieť.

Ďalším zázrakom bol požehnaný melkitský muž, Mickael Kfoury, z mesta Watta El-Mrouge. Nezastaviteľná a ťažká choroba útočila na obe jeho nohy, čo spôsobilo, že ich vysušilo, zbavilo mäsa a skrútilo až tak, že zostal chromý. Jeho lekári upustili od všetkých nádejí na liečbu. Keď však počul o zázrakoch, ktoré vykonal otec Nimatullah, rozhodol sa navštíviť jeho hrobku  v Kfifane a požiadať o uzdravenie. Spal v noci v kláštore a keď bol v hlbokom spánku, objavil sa mu starý mních: „Postav sa a pomôž mníchom nosiť hrozno z vinice.“ Okamžite odpovedal: „Nevidíš ma paralyzovaného? Ako môžem chodiť a nosiť hrozno?“ Mních odpovedal: „Vezmi si tieto topánky, obuj si ich a choď.“ Chromý muž si vzal topánky a pokúsil sa natiahnuť svoju pravú nohu a na jeho prekvapenie to dokázal. Prebudil sa a začal cítiť obe nohy, ktoré boli teraz plné krvi a mäsa, a potom, keď sa postavil, ocitol sa úplne uzdravený.

Podľa iných zdrojov zo zápisov, 26. septembra 1987 muž menom Andre Naim s ťažkou chorobou krvi priviedol svoju rodinu a priateľov do kláštora Kfifane, kde sa horlivo modlili pri hrobe otca Hardina. Ľudia okolo neho počuli, ako hovorí: „Prosím ťa, otče Al-Hardini, daj mi kvapku svojej krvi, pretože som tak chorý, že nedokážem nič, ani žobrať na ulici.“ O chvíľu neskôr bol vyliečený a radosťou kričal: „Ja som vyliečený, už nepotrebujem krv!“ Od tohto dňa si Andre nevyžadoval žiadne krvné transfúzie a v roku 1991 sa oženil s Rola Salim Raadovou. Majú tri deti, syna Šarbela a dve dcéry s menom Rafca a Maria. Dnes má Andre vynikajúce zdravie a stal sa maronitským kňazom.