Svätý
Sviatok: 6. jún
* okolo 1082 Xanten, Severné Porýnie-Vestfálsko, Nemecko (alebo Gennep, Holandsko?)
† 6. jún 1134 Magdeburg, Sasko-Anhaltsko, Nemecko
Atribúty: kalich, monštrancia, kríž
Patrón Čiech; za šťastlivý pôrod
Rekonštrukcia Norbertovej podoby, kláštor premonštrátov na Strahove, Praha
Svätý Norbert sa narodil zrejme v Xantene v Porýnií v zámožnej rodine okolo roku 1082. V mladosti žil svetsky a v radovánkach. Z komfortu, ktorý mu poskytoval domov, sa dostal na nemecký kráľovský dvor, kde bolo dosť príležitostí zabaviť sa, čo veľmi rád využíval. Nemal výčitky svedomia z porušovania pravidiel, a to ani cirkevných. Dôležité preňho bolo zabezpečiť si úspech na dvore.
Raz sa stalo, že bol vonku jazdiť na koni. Pritom ho zastihla búrka. Norbert nemal rád ťažkosti. Keby vedel, že ho zastihne búrka, nebol by šiel vôbec na cestu. Silný dážď, vietor a tma urobili svoje. Kôň sa splašil, zhodil Norberta na zem. Takmer hodinu sa ani nepohol, dokonca ani dážď ani burácajúce hromy ho neprebrali. Keď precitol, jeho prvé slová boli: „Pane, čo chceš, aby som urobil?“ Boli to podobné slová, aké povedal sv. Pavol pri svojom páde z koňa. Odpoveď počul Norbert vo svojom srdci: „Zanechaj zlo a rob dobro. Hľadaj a šír pokoj.“
Hneď sa vrátil do svojho rodiska, aby sa venoval modlitbe a pokániu. V r. 1115 bol vysvätený za kňaza. Niektorí – ako sa dalo čakať – ho začali ohovárať a osočovať, keďže poznali jeho predošlý spôsob života. Norbert dal jasnú odpoveď: všetko, čo mal, dal chudobným a šiel k pápežovi, aby dostal povolenie kázať. Povolenie dostal a stal sa potulným kazateľom. Chodil aj s dvoma spoločníkmi po Európe. Chodil bosý, a to aj uprostred zimy po snehu a ľade. Bola to radikálna reakcia na svoj predošlý štýl života. Jeho dvaja spoločníci to nevydržali a na následky tvrdých podmienok zomreli. Norbert si však získal rešpekt aj medzi kňazmi, ktorí predtým ním opovrhovali.
Biskup v Laone chcel, aby mu Norbert pomohol reformovať kanonikov v diecéze, ale tí ho neprijali, pretože bol podľa nich príliš prísny. Biskup sa však nechcel vzdať svojej myšlienky ani Norberta, preto mu ponúkol územie, na ktorom by mohol založiť vlastnú komunitu. V osamelom údolí Prémontré začal Norbert žiť spolu s trinástimi kanonikmi, ktorí jeho pravidlá prijali. Napriek prísnosti – alebo možno práve vďaka tejto prísnosti – začalo do údolia prúdiť mnoho ľudí, priťahovali ich reformy a chceli žiť tým istým spôsobom. Takto postupne vzniklo osem opátstiev a dva ženské kláštory. Podľa údolia dostali aj meno – premonštráti. Dokonca aj kanonici, ktorí boli pôvodne proti nemu, prišli, aby sa pridali.
V Norbertovej komunite máme prvú zmienku o vzniku tretieho rádu – teda laikov, ktorí žijú kláštornú charizmu vo svete. Za Norbertom prišiel totiž gróf Theobald, ktorý chcel vstúpiť do kláštora. Norbert však usúdil, že gróf je skôr povolaný k životu v manželstve. Celkom ho neodmietol, dal mu pravidlá, modlitby a škapuliar, ktorý si mal obliecť, aby bolo vidno, že je členom komunity.
Keď Norbert sprevádzal grófa Theobalda na ceste na sobáš, dostal menovanie za biskupa do Magdeburgu. Legenda hovorí, že vrátnik na biskupstve ho odmietol pustiť dnu, pretože si myslel, že to je žobrák. Keď zástup ľudí dosvedčil, že on je novým biskupom, Norbert povedal vrátnikovi: „Vy ste mali pravdu. Som žobrák.“
Norbert sa snažil s láskou presadiť reformy, ktoré aj jemu samému v živote pomohli. Avšak ľudia to neprijali, takmer ho zavraždili. Norbert, zarmútený, že ľudia sa nechcú vzdať starých spôsobov, opustil mesto. Čoskoro ho však cisár a pápež zavolali späť.
Po smrti pápeža Honória II. nastal rozkol pri voľbe nového pápeža. Boli zvolení dvaja. Aj vďaka Norbertovi sa podarilo uznať prvého zvoleného – Inocenta II. Na konci života bol Norbert menovaný za arcibiskupa, ale čoskoro na to zomrel – 6. júna 1134 vo veku asi 53 rokov. Pochovali ho v kláštornom kostole v Magdeburgu. V roku 1627 preniesli jeho pozostatky do premonštrátskeho opátstva na Strahove v Prahe, aby ich ochránili pred dôsledkami tridsaťročnej vojny, ktorá vtedy zúrila. Časť z jeho pozostatkov sa uctieva aj v Xantene. Za svätého bol vyhlásený pápežom Gregorom XV. v roku 1621.
