Životopisy svätých

…život sa neodníma, iba mení…

Svätá

Sviatok: 13.december

† odhaduje sa medzi rokmi 662-668, Alsasko

† 720 Mont st. Odile

Stanislav Veselovsky

Otília sa narodila niekedy v polovici 7. storočia (odhadujú  sa roky 662-668) v Alsasku mocnému grófovi Aldarichovi a jeho manželke Berswinte. Pyšný gróf sa tešil na syna, a keď sa dozvedel, že mu jeho žena porodila dcéru, škrípal zlosťou zubami. Keď sa k tejto pre neho Jóbovej zvesti pridružila navyše druhá – že ich dcérka sa narodila slepá, nariadil svojej žene, aby ju zniesla zo sveta. Chápal narodenia slepej dcéry ako niečo, čo malo pošpiniť česť jeho rodu. Avšak matke Berswinte boli zákony eugeniky cudzie a v dobe drsného a temného stredoveku, kedy sa kresťanstvo v srdciach ľudí zakoreňovalo veľmi pomaličky, neholdovala novodobým praktikám dnešných emancipovaných žien, zbavujúcich sa svojich detí zo všetkých možných i nemožných dôvodov, a odmietla svoje dieťa, hoci ťažko choré, zabiť. Najprv ju zverila dojke, aby neskôr v dobrej chvíli uprosila manžela, aby poslal maličkú do vzdialeného kláštora Baume-les-Dames, kde sa o ňu a o jej výchovu mali postarať tamojšie benediktínky. Až tam bola malá ešte len pokrstená – z toho je vidieť, že dianie okolo jej osôbky muselo byť dosť hektické, pretože v čase krstu mala Otília už 12 či 13 rokov. Krstil ju misijný biskup alsaský – sv. Erhart z Regensburgu, ktorý do kláštora benediktínok zavítal náhodne na návštevu, hľadať odpočinok. Biskup sám jej vybral meno Odile (Otília), teda Božie svetlo (Sol Dei) alebo tiež šťastná – mocná bojovníčka a keď ju pomazal pri tomto krste svätou krizmou, náhle zázračne jej oči uzreli svetlo sveta. Udalosť sa šírila krajom rýchlosťou blesku a sám biskup Erhard sa pokúšal obmäkčiť zatvrdnuté srdce grófa Aldaricha, aby svoju dcéru prijal do svojho domu – ale márne. Otília zostala v kláštore, kde nadobúdala vzdelanie a venovala sa modlitbe a prácam. Ani po dlhšej dobe, keď sama žiadala otca o povolenie na návrat, sa jej ho nedostalo, avšak jej inak zmýšľajúci brat Hugo na vlastnú päsť tento návrat domov zorganizoval. Keď sa to ich otec Aldarich dozvedel, nepríčetný od zlosti svojho syna ubil. S výčitkami svedomia po tomto hroznom čine Otílii predsa len dovolil zotrvať na rodnom hrade, avšak o nejakom rýdzom otcovskom vzťahu nemohlo byť ani reči, už len preto, že Otília sa už skôr zasvätila Bohu, teda vypočítavý otec sa nemohol spoliehať na nejaký výhodný sobáš pre ňu, a tým aj na prípadný zisk nejakého územia na toto manželstvo naviazaný. Až akási ťažká choroba, ktorá ho prinútila zostať na lôžku, zmenila jeho zmýšľanie. Celkom určite najmä preto, že Otília sa od jeho lôžka takmer nepohla a celú tú dobu sa o neho veľmi obetavo starala. Až vtedy konečne prijal Otíliu naozaj za vlastnú, dovolil jej obliecť si habit a dokonca jej venoval hrad Hohenburg ležiaci pri Štrasburgu, aby ho mohla prestavať na kláštor. Na večnosť odišiel zmierený s Bohom a zaopatrený svätými sviatosťami. Desať rokov trvalo, než dverami nového kláštora mohli vojsť prvé sestry, zakrátko ich tu bolo 130 a Otília sa stala  prvou matkou predstavenou, matkou dobrou, pokornou a zbožnou. Pevne zakotvená vo viere vynikala skutkami milosrdnej lásky, empatiou voči chudobným a chorým, ku ktorým vždy prejavovala veľkú láskavosť nehľadiac na svoju únavu a vyčerpanosť. Jeden z príbehov legendy hovorí o malomocnom, ktorý úplne vyčerpaný hladom a únavou sa v odpornom stave dotackal k bráne kláštora. Otília okamžite začala zabezpečovať jeho potreby, prosila Boha za jeho zdravie. Udáva sa, že po jej objatí a pobozkaní tohto úbožiaka došlo k jeho uzdraveniu. Pretože čoskoro nestačila kapacita pre chorých a chudobných, niekedy okolo r. 700 vystavala na úpätí Hohenburgu kláštor Niedermünster, ktorý slúžil zvlášť tým chorým, ktorí už neboli schopní svojimi silami vyjsť hore na Hohenburg. Tento kláštor i s kostolom boli neskôr v roku 1542 spustošený požiarom a zostali z neho iba trosky a prameň vody o ktorom sa verí, že lieči očné choroby. Legenda hovorí, že pri jednom zostupe  k Niedermünsteru stretla Otília slepého žobráka vyčerpaného smädom a zo skaly pre neho vyprosila prameň vody.  Sama Otília žila veľmi zbožne, modlitba a askéza boli jej denným chlebom a už za života bola pre svojich súčasníkov sväticou. Ku koncu života Otília predpovedala svoju smrť a túžila zomrieť v obľúbenej kaplnke sv. Jána Krstiteľa. Keď sa jej okamih priblížil, poslala sestry modliť sa do kostola. Keď sa vrátili, ležala už v agónii na podlahe, ale pre ich volanie kvôli neprijatiu sviatosti na cestu do večnosti a ich modlitby sa ešte prebrala. S údivom nad znepokojením spolusestier povedala slová: „Svätá Lucia bola u mňa a ja som videla a počula, čo nemôžeme vidieť očami ani počuť ušami, len vnímať srdcom.“ Potom vystrela ruky ku kalichu s Eucharistiou, ktorú prijala a skonala. Často býva uvádzaný rok 720.

Kamenný sarkofág s jej ostatkami sa nachádza v kláštornom chráme na Mont st. Odile. Vzápätí na to sa jej hrob stal cieľom obrovského množstva početných pútnikov. Neskôr k nim pribudli napr. aj Karol Veľký, Ľudovít Pobožný či svätý cisár Henrich. V roku 1354 získal pre novovybudovanú katedrálu relikviu jej ramena aj Karol IV. a arcibiskup Jan Očko z Vlašimi potom na vlastné náklady nechal vybudovať kaplnku sv. Erharda a sv. Otílie a jej ostatky zasadiť do oltára v ňom zriadeného. Jej povesť presiahla hranice Alsaska a najmä v Bavorsku sa dodnes teší veľkej obľube. Vrch či hora, na ktorej štíte sa týči majestátne Hohenburg, nesie od tej doby názov Mont Saint-Odile (Hora sv. Otílie). V roku 1807 ju pápež Pius VII. vyhlásil za patrónku Alsaska.