Svätá
Sviatok: 4. september
* okolo 1100 Sicília, Taliansko
† okolo 1160 na vrchu Monte Pellegrino pri Palerme, Sicília, Taliansko
Význam mena: rosa – ruža a lilium – ľalia (lat.)
Atribúty: lebka, jaskyňa, ruže
Patrónka proti epidémii, moru; Palerma, Sicílie
Základné rysy jej života sa dajú objasniť z tradícií, malieb a iných spisov. Na základe toho môžeme usudzovať, že sa narodila v rokoch 1100-1130 na zámku Olivella pri Pergame na Sicílii.
V dvanástom storočí žil na normandskom dvore istý gróf Sinibald, o ktorom staroveké kroniky uvádzajú, že bol potomkom Karola Veľkého. Ťažko overovať genealógiu tých dávnych časov, avšak motív, prečo sa meno tohto kniežaťa uchovalo dodnes, nie je spätý s kráľovskými predkami ani tým, že jeho manželkou bola Mária Guiscardi, bezpochyby spriaznená s Normandskou dynastiou, ale s tajomným predurčením Boha, ktorý si zvolil jeho vznešenú rodinu, aby do nej presadil kvet raja. Bola táto udalosť predpovedaná? Snáď ide o zbožnú ľudovú legendu, ale nepochybne ju nemôžeme radiť medzi nemožné, lebo Pán môže dovoliť aj to, čo zarytí kritici neradi pripúšťajú a s prílišnou ľahkosťou to radia do ríše rozprávok, totiž zázračný nadprirodzený zásah do ľudského diania. Starodávne tradície teda rozprávajú, že keď jedného večera západ slnka zažíhal na mori podivné záblesky a nebo sa topilo v ohni, zdalo sa kráľovi Vilhelmovi, ktorý spolu s kráľovnou Margarétou uchvátený hľadel na tento úžasný obraz, že nebeský Duch sa vznáša na onej žiare svetla a hovorí: „Vilhelm, oznamujem ti, že v dome Sinibalda, tvojho príbuzného, sa z Božej vôle narodí ruža bez tŕňov.“
Či už predpovedaná alebo nie, ruža bez tŕňov sa skutočne narodila. V roku 1128 žiaril Sinibaldov dom úsmevom dievčatka, ktorému dali nezvyklé, avšak veľmi významné meno Rozália. Akoby sa v ňom snúbila ruža a ľalia (rosa-lia), a vskutku, ruža ak má byť bez tŕňov musí sa zaštepiť do ľalie, vyrastať z tej istej hladkej a vysokej stonky. O detstve a mladosti Rozálie dejiny nehovoria nič, rovnako ako sú skúpe aj na ďalšie podrobnosti života svätice. S ohľadom na neskoršie dianie sa však môžeme právom domnievať, že u Rozálie sa mimoriadna krása snúbila s obdivuhodnou dobrotou. Len čo presiahla pokojné obdobie detstva a mladistvého veku, vykročila Rozália na žiarivú, ale zradnú cestu dospievania, keď ako čestná komorná kráľovnej vstúpila na kráľovský dvor. V podobnom prostredí určite nedýcha duch vlastného rozkvetu ľalií a ruží. Aj ten najsvätejší dvor (okrem toho nebeského) spočívali na márnosti a vnímali jej strach naháňajúci mrazenie. Je pravdou, že v mystickom šere chrámov, pozvoľna zdobenom normandským umením, či v tichu izbičky, dozrieval v Rozálii doteraz nejasný zámer, v ktorom sa zračil príkry výstup na vrchol, ktorému vládol neodolateľný ideál obety a mučeníctva. Okolo nej však žil kráľovský dvor s celou svojou vábivú príťažlivosťou. Na dievčatko dýchajú okázalé salóny, kde dvorné dámy a rytieri zosobňujú uchvacujúce predstavenie krásy a sily. Nemožno uniknúť skrytému bujneniu vášne, tej, ktorá sleduje zápal rytierskych turnajov na koňoch, tá, ktorá sa stáva stredom obdivných pohľadov pážat a dvoranov, uprených na ňu. A potom sa hlboko zakoreňuje do jej mladého srdca nerozvážne velebenie krásy. Rozália počula túto chválu opakovane, keď „dôstojne odetá skromnosťou“ prechádzala salóny palermského kráľovského dvora. Vo vnútornom pohnutí pri tom zakúsila odpor aj zaľúbenie. Prečo by nemohla triumfovať? Ale čo potom jej predsavzatie? Medzitým sa k nej upla pozornosť jedného dvorného šľachtica, ktorý sa volal Baldovino. Tento predstúpil pred otca a žiadal o jej ruku. Život volal Rozáliu svojím spevom sirény, a videnie kríža zostávalo v hmlistom opare, vystupujúcom zo snivého srdca dospievajúceho dievčaťa. Dvor, okázalosť, turnaje, rytieri, trblietanie halapartní, kopije, to všetko sa mihalo pred očami dievčaťa a vyzývalo užívať všetkého, čo jej rozkvet života a privilegovaný stav mohli ponúknuť. Zbožné dievča je zmätené. Berie do rúk zrkadlo, aby si potvrdila obdiv a chválu, ktoré ju znepokojovali. A je to pravda: hlboké a nežné oči, dokonalá tvár, akoby sa v nej snúbili ruže s ľaliami, koralové pery, žiarivé čelo, na ktorom sa skvie aureola zlatistých vlasov. Ale k čomu nedôjde? V zrkadle, žiariacom krásou tváre dospievajúceho dievčaťa, vystupuje stále zreteľnejšie živý, skormútený a prísny obraz; uprene na ňu hľadia dve bolestné oči, vidí tŕňovú korunu a tvár, zaliatu krvou … Je to trpiaci Ježiš, ktorý akoby jej hovoril: „Ty ma teda opúšťaš? To sú tvoje sľuby? To je tvoja túžba po odriekaní?“ Zrkadlo Rozálii skĺzava z trasúcich rúk, rozplývajú sa vidiny svetských radostí a triumfov, padá vábny obraz ilúzií, rovnako ako krásne zlaté vlasy; prvé a okamžité darovanie sa panny Božskému Ženíchovi. Pokľakne a šepká: „Ježišu, zvíťazil si, budem tvoja.“
Keď sa ukázala po tejto noci rozhodného darovanie bez svojich bohatých zlatých vlasov, mali Sinibaldovu dcéru za blázna. Ona však v pokoji a s úsmevom, ako uchvátená v tajomnom videní, odvetila:
„Zasnúbila som sa s Ježišom!“
Večný Ženích veľkorysých a veľkých duší zvíťazil.
Gróf Baldovino musel zmiznúť, a s ním aj dvor a svet, lebo srdce dievčaťa patrilo od dneška iným ideálom. Chcela byť pokorná ako Ježiš, ktorý hoci bol Boh, stal sa človekom, bohatý sa stal chudobným a opovrhovaným, opustil raj, aby zachránil ľudstvo. Je potrebné ho nasledovať, ale ako?
Na dvore už ďalej zostať nemohla, pretože ideál obete nie je zlučiteľný s tým, ktorý sa tam vedie. Ľalie nenachádzajú vhodnú pôdu v kráľovských salónoch. Bolo preto treba utiecť. Ako? Kto by ju prijal? Ani tu nás historické pamäti jasne neinformujú, ale s najväčšou pravdepodobnosťou našla Rozália odpoveď u baziliánskych rehoľníčok, ktorých kláštor sa nachádzal neďaleko od jej paláca. Tak krásna šľachtičná mizne v širokom plášti, ako je predpísaný rehoľnými pravidlami, a jej hlavu, kedysi venčenú zlatom, halí hrubý , tmavý závoj. Okázalé salóny otcovského hradu či kráľovského paláca, nahrádzajú strohé múry kláštora. Ale pre Rozáliu je i toto útočisko príliš krásne a pohodlné. Snáď si pomyslela: Ježiš mal na Kalvárii za lôžko kríž, bol tam sám a všetkými opustený. Jedného dňa hovoril: „Líšky majú svoje brlohy a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu zložiť.“ Najvhodnejšie miesto, kde by mohla naplniť svoju túžbu po samote, vídavala Rozáliu už od svojho detstva, keď prechádzala otcovým územím v Quisquina. Tam hore bola jaskyňa, ktorá akoby bola stvorená práve pre ňu. Vypadala ako nora divého zvieraťa, a snáď aj názov miesta pochádzal práve z tohto, „coschin“ totiž v arabčine znamená temný. Táto jaskyňa jej bola útočiskom pred nepriazňou počasia a v noci, a potom vychádzala k modlitbe pod šíru blankytnú oblohu, s horiacou pochodňou -slnkom, a pokojným svitom mesiaca a hviezd za jasných nocí. Pre úbohé telo, aby ho udržala pri živote pokánia, tu boli plody a rastliny krajiny, a tiež chlieb, ktorý si pre lásku Božiu vyžobrala. Nič jej nechýbalo: rozhodnutie teda bolo urobené a Sinibaldova dcéra sa stala pustovníčkou v jaskyni Quisquina. Niektorí sa domnievajú, že pre Rozáliino rozhodnutie stať sa pustovníčkou bola rozhodujúca skutočnosť, že v kláštore baziliánok nemala pokoj zo strany otca a matky, rovnako ako od snúbenca, ktorí sa nedokázali zmieriť s tým, že ju stratili. Existujú tiež tradície a legendy podľa ktorých Rozália utiekla z domu v predvečer svadby a preto nastalo horúčkovité hľadanie miesta, kam sa uchýlila. Legenda hovorí, že Sinibaldov vyslanec (alebo sa aspoň za neho vydával) sa vyšplhal ku Quisquine a ľstivými presvedčivými slovami sa snažil dievča prinútiť, aby samotu opustila, aspoň pre potechu otca, ktorý srdcervúco plače v prázdnom dome. Vtedy Rozália vzala do rúk kríž, svedka svojej kajúcnosti a svojich modlitieb a primkla sa k nemu ako ku kotve spásy. Pri pohľade na kríž prepukol posol v rúhanie a zlorečenie, čo odhalilo jeho diabolskú identitu, zatiaľ čo anjel posilňoval Rozáliu v jej veľkorysom odhodlaní a pokušiteľa zahnal. Napriek tomu, že o tejto udalosti nemáme dokumentáciu, ktorá by dokázala uspokojiť požiadavky modernej kritiky, môžeme ju s úplným pokojom pripustiť, ak spomenieme, že diabol, ktorý nenechal na pokoji dávnych Eremitov v Tebaide, keď videl dobro, ktoré z života tejto svätice bude prameniť, použil všetky prostriedky, aby zlomil pevné rozhodnutie princezničky, ktorá unikla lákadlám sveta. Rozáliina duša vzlietala k najvyšším výšinám kontemplácie. Boh sa k nej prihováral vo vetre a speve vtáctva, svedkom jej extáz, dával jej preniknúť do svojej vznešenosti za úsvitu aj súmraku, ale priamo a do hĺbky si získaval jej srdce opakovanými pozvaniami svojej Lásky. Pustovník nehľadá samotu preto, že nenávidí ľudí; nikto dokonca nechce pre ľudí pravé dobro viac a lepšie ako on, ale preto, že skrze jeho modlitbu Pán vylieva hojné milosti na tých, ktorí zostávajú v ľudskom spoločenstve, aby viedli tvrdý a neľútostný boj o život, vystavení stálej hrozbe, že zablúdia. Meditáciou nekonečnej Božej múdrosti a dobroty čerpajú zbožní pustovníci poklady múdrosti prezieravosti, o ktorých nemajú tušenie tí, ktorí ich tvrdohlavo hľadajú v knihách. Skrytý príbytok pustovníkov bol preto často obliehaný ľuďmi, ktorí sa s nimi rozprávali, aby u nich hľadali vhodné a múdre rady tiež vo veciach pozemského rádu, a prosili ich o nevyhnutné príhovory účinnej modlitby za zdar svojich činov. Neprekvapí teda, že sa uberali aj ku sv. Rozálii. Len čo bola jej jaskyňa objavená, začal istý druh pútí tých, ktorí potrebovali morálnu pomoc, takže tam, kde panoval nebeský pokoj, prerušovaný len nárazmi vetra a spevom vtáctva dorazilo aj rušivé rečnenie ľudí. Ak by išlo o pomoc blížnemu a preukázanie dobra, Rozálie by zostala. Ale jej prezieravosť čoskoro spoznala v tomto prúdení ľudí nebezpečenstvo – bála sa totiž, že ju svet chce znovu uchvátiť a preto sa vzdialila. Jedného dňa bola jaskyňa Quisquina nájdená opustená: múdra panna zmizla. Nad Palermom sa vypína hora, ktorú Gréci nazývali „Ercta,“ Arabi „Gebelrin“ a ostrovania „Pellegrino“ (pútnik), ktorá vtedy mala oveľa drsnejší vzhľad než dnes a ktorá, uprostred tŕňového krovia a divokého porastu stromov, skrývala temnú a nehostinnú jaskyňu. Pretože v nej neustále kvapkala voda, nehľadala v nej útočisko ani divá zver. Rozália tu však našla vytúženú samotu a isté útočisko, v ktorom bola schopná ukojiť vriacu túžbu po tichu a spojení s Bohom. Z tejto výšiny sa rysuje v diaľke silueta mesta, a keď zamyslené oči palermskej panny zaleteli k belasým radom domov, nahrnuli sa do nich slzy, pretože hlboký zármutok prenikal jej srdce. Koľko tam dole bolo bláznovstva a koľko hriechu! Pýcha, vášeň, závisť, všetky neresti úbohého ľudstva akoby z večernej hmly vystupovali z jedovatej nížiny k nebu. Rozálii pripadalo, že je s Ježišom na Olivovej hore a na Kalvárii, preto sa tým vrúcnejšie stávalo jej mladosť obetou, ktorá tíšila Božiu spravodlivosť, jej pôsty boli prísnejšie a dlhšie, kajúce skutky príkrejšie a vzývanie Božieho milosrdenstva naliehavejšie. Chcela prispieť k spáse ľudí tým, že sa stane malou ukrižovanou na Monte Pellegrino, rovnako ako jej milovaný Pán na Kalvárii. Koľko rokov takto prežila? Presne to nevieme, ale v starých kronikách sa uvádza rok 1165 ako dátum jej návratu z „exilu“ do nebeskej vlasti. Pokiaľ je tento údaj presný, potom Rozálii mohlo byť asi tridsať rokov. Boh chcel pravdepodobne ihneď presadiť k sebe tento vonný kvet svätosti, vydaný v obeť zmieru a lásky. Na druhej strane aj oveľa silnejší človek by sa rýchlo vyčerpal pod ťarchou tak prísnych pokání. Prirodzené dôvody sa takto snúbili s Božím zámerom preniesť túto krásnu dušu z krajiny do neba. Keď skaly Monte Pellegrina zdolávali zbožní ctitelia, aby ju ako obvykle požiadali o modlitbu, našli sväticu spočívajúcu v tichom mieri smrti. Dá sa predpokladať, že jej anjel predpovedal deň jej odchodu z tohto sveta, pretože božský Snúbenec mohol poslať svojho posla, aby ju pozval k nebeskej svadobnej hostine. K opustenej jaskyni sa tak zniesli anjeli, aby vzali dušu vyvolenej pustovníčky a preniesli ju do jasu večných príbytkov, zatiaľ čo na jej panenské telo sa znášal ľahký dážď ľalií a ruží. Rozália, úplne zoslabnutá, ale krásna, zomrela v Pánovi večer, 4. septembra, s hlavou zloženou na drsnom kameni, jedna ruka bola vankúšom jej svätej tváre, druhá potom spočívala na srdci, aby aj jeho posledný tlkot patril Bohu. Ľud ju hneď, ešte pred kanonickým procesom uctieval ako sväticu, veď v prísnosti jej života a obety videli nezvratný dôkaz jej hrdinských cností. Na miesta, kde žila, začali prúdiť zbožní pútnici, a k pocte tej, ktorú palermčania nazývajú jednoducho a vrúcne „Santuzza“, bolo postavených niekoľko kostolov. I v niekoľkých starobylých formulároch modlitieb palermskej cirkvi, nachádzame meno svätej Rozálie. Jej sviatok sa veľmi skoro začal sláviť 4. septembra, v deň jej zrodenia pre slávu nebies. Príkre úbočia Monte Pellegrino začali po smrti svätice priťahovať zbožných pustovníkov, ktorí tam zostávali uchvátení jej obdivuhodným príkladom. Nazývali sa „Pustovníci sv. Rozálie“. Neskôr dokonca ich počet stúpol natoľko, že vytvorili komunitu, ktorá sa riadila regulou sv. Františka a bola schválená pápežom Júliusom III. Tak vznikla jedna z toľkých obmien serafínskeho poriadku, v ktorej názve bolo meno Svätej Rozálie a Monte Pellegrino. Po mnoho rokov bola jaskyňa na Monte Pellegrino cieľom množstva ľudových pútí. Zvlášť 4. septembra sa vydávali celé zástupy z Palerma, aby si uctili svätú pustovníčku na mieste, kde zomrela. Entuziazmus , ale časom poľavil, takže časom upadlo do zabudnutia i samotné miesto, kde spočívali jej telesné pozostatky, svojho času toľko uctievané. Koľko udalostí sa odohralo na slnečnom ostrove, koľko z nich v pôsobivom Palerme! Dosiahlo výšin takmer legendárnej prosperity, ale rovnako tak následne zakúsilo clivé dni úpadku a opustenosti. Po normandskom Domíniu, ktoré z Palerma urobilo umelecké a obchodné centrum nesmierneho významu, prichádza anjouské panstvo a s ním dekadencia, umocnená za španielskej vlády, takže aj v týchto politických udalostiach je potrebné hľadať vysvetlenie a ospravedlnenie ochladnutia úcty palermčanov k ich svätici. Po pravde povedané, rok čo rok sa slávil sviatok sv. Rozálie, pretože bol uvedený v kalendári, ale nadšenie prvých rokov vyprchalo, ochablo a jaskyňa na Monte Pellegrino upadla v zabudnutie. Museli prejsť stáročia, aby dávny kult vzdávania úcty palermskej panne znovu ožili v obnovenom jase. Ako k tomu došlo? Písal sa rok 1623. V palermskej nemocnici sa medzi hospitalizovanými nachádzala aj istá Gerolama Gatto. Bola veľmi vážne chorá. Prijala už aj poslednú sviatostnú útechu, viatikum. Vysoká horúčka jej nedovolila zažmúriť oči. Nadišla noc. Olejové lampy prebleskovali svojím svetlom temnotu chodby. Čas akoby sa zastavil. Unavenými očami žena blúdila cez šerosvit, keď tu zrazu vidí, ako k nej prichádza nádherné dievča v žiarivom šate, dotýka sa smädom vyprahnutých pier a sladko jej šepká: „Neboj sa. Ak urobíš sľub, že sa vydáš na cestu na vrch Monte Pellegrino, hneď sa uzdravíš.“ Nato videnie okamžite zmizlo. Chorá pochopila, že touto belostne odetou dievčinou, ktorá zapálila v jej srdci už umierajúcu nádej, nemohla byť žiadna iná, než sv. Rozália. Girolama Gatto bez váhania sľub urobila, a o niekoľko hodín nato opúšťala nemocnicu úplne zdravá. Veľké starosti s dodržaním sľubu vybrať sa k pustovni si však nerobila. Následne bola znovu postihnutá zimnicou, ale hoci musela v novom vypuknutí choroby vidieť pripomienku dodržania sľubu Rozálii, znovu naň zabúda. Tak prešla zima, leto a nadišla slávnosť Zoslania Ducha Svätého: v tom roku – 1624, pripadla na 26. mája. Pri tejto slávnostnej príležitosti sa konečne Gatto rozhodla vypraviť k jaskyni, aby splnila sľub. Dve kamarátky – Francesca Anfuso a Giacomina Amato, ju sprevádzajú z Palerma na Monte Pellegrino. Po úkonoch zbožnosti Girolama Gatto pristúpila k jaskyni, kde kedysi sv. Rozália bdela na modlitbách a v umŕtvovaní, a napila sa vody z prameňa, žblnkajúceho neďaleko jaskyne zalial ju nevýslovný pocit blaha, cíti, že je zbavená úmornej horúčky, ktorá ju tak dlho sužovala. V tomto rozpoložení nebeského pokoja sa neďaleko ukladá k spánku. Vo sne vidí majestátnu a žiarivú postavu Ženy s Dieťaťom v náručí, v ktorej hneď poznáva Pannu Máriu, od ktorej počuje: „Teraz, keď si splnila sľub, budeš uzdravená.“ V tom okamžiku uvidela takisto rehoľníčku odetú do belostného šatu, a tá jej ukázala miesto, kde sa nachádzajú ostatky sv. Rozálie. Len čo sa žena zobudila, ešte plna hlbokého dojatia, ponáhľala sa ku kňazom neďalekého konventu a opísala im svoj sen, ktorý sa im vzhľadom k jej uzdraveniu, javil ako Božia vôľa a vzácny ukazovateľ, podľa ktorého treba bez váhania konať. Okamžite tak začali práce. Kroniky nám dokonca zachovali mená dobrodružných kopáčov: Vito Amato, manžel jednej zo spoločníčok, ktoré Gatto sprevádzali, Giacomo Genovese a Giovanni Tarantino, ku ktorým sa pripojila ešte štvorica rehoľníkov z konventu. Vykopávky sa pretiahli na niekoľko týždňov, ale bez úspechu. Váhanie však bola nakoniec prekonané vďaka neochvejnej a vrúcnej viere Girolami Gatto, ktorá povzbudzovala k pokračovaniu kopania. Konečne 25. júla, potom čo odstránili zeminu z hĺbky asi pätnásť piadí (okolo štyroch metrov), narazili na blok šesť piadí dlhý a tri piade široký, ktorý znemožňoval ďalší výkop. Pokúšali sa ho teda rozbíjať, keď v jednej z trhlín zahliadli lebku. Okamžite ustali s prácami v domnení, že našli vytúžené relikvie. Keď blok vytiahli a vyniesli na svetlo, zaliala jaskyňu aj okolie ľúbezná vôňa. Šťastní kopáči nepochybovali, že blok čoby schránka obsahuje vzácne telesné pozostatky „Santuzzy.“ Aby však bola potvrdená vierohodnosť a mohli sa uctievať, bolo treba oficiálne prehlásenie. Akonáhle bol o správe informovaný Palermský miesto-kráľ, ktorým bol vtedy knieža Filibert, syn savojského vojvodu, tento o záležitosti prehovoril s arcibiskupom, kardinálom Giannettinem Doriou, potomkom jedného z najslávnejších janovských rodov. Zbožný kardinál, ktorý v Palerme usiloval o oživenie zbožnosti, zvlášť potom úcty k svätcom, ktorí v Palerme žili, ako svätá Nymfa, sv. Maximilián, dvadsaťštyri palermských mučeníkov, svätí pápeži Agaton a Sergej, sv. Filip diakon a sv. Oliva, prejavil všetko svoje zanietenie aby bola náležite uznaná a predstavená aj svätá Rozália, ktorá sa mala stať pre palermský ľud žiarivým príkladom a mocným útočiskom. Je vskutku pozoruhodné sledovať s akou starostlivosťou sa tento veľký arcibiskup chcel uistiť, že pozostatky nájdené na Monte Pellegrino sú skutočne ctihodné relikvie svätice. V úplnom utajení menoval arcibiskup komisiu tvorenú odbornými lekármi a teológmi. Nechal si blok preniesť do svojej súkromnej kaplnky, kde sa následne uchovával a kde boli ostatky podrobené cirkevnému a vedeckému skúmaniu. Ďalšia komisia potom preverovala početné zázraky, ktorých bolo cez 300, ku ktorým došlo na príhovor sv. Rozálie. Práce komisie však boli bleskovo zastavené v dôsledku smrti miestokráľa, pretože na jeho výslovnú žiadosť sa mal jeho úradu ujať arcibiskup. V čase, keď bol na Monte Pellegrino objavený tajomný blok, obsahujúci ostatky sv.Rozálie a práce komisií boli v plnom prúde, začali sa v júni 1624 sťahovať nad Palermom mračná strašnej rany: moru. Odkiaľ prišiel? Podľa legendy sa na ostrov dostal vďaka niekoľkým kufrom oblečenia, ktoré sa tajne dostali do palermského prístavu. Obyvateľstvo bolo zdecimované: na nič také neboli pripravení. Morová rana sa naviac bleskovo šírila nielen po Sicílii, ale zasiahla celý Apeninský polostrov. Palermo sa zmenilo v jeden veľký lazaret, aby sa neskôr stalo jedným veľkým cintorínom. Tam, kde predtým pulzoval čulý život, teraz panuje smrť. Pohromy sú osvedčením pravej veľkosti ľudí. Ak existuje okamih, kedy je potrebné podieľať sa na víťazstve lásky, potom takým okamihom je chvíľa krajného strádania a pohromy. Šesť rokov nato (v roku 1630 postihol mor aj Miláno, ako udalosti dve storočia neskôr pôsobivo opísal Manzoni), kardinál Federico Borromeo v Miláne, vydal obdivuhodné svedectvo svojej lásky; nemenej veľkodušný obraz pomôcť poskytoval aj veľký Palermský arcibiskup Giannettino Doria. Len čo sa objavila správa o morovej nákaze a choroba sa začínala šíriť, všestranne sa snažil zmierniť jej ničivé následky, prinášajúc postihnutým materiálne i duchovné pomoci. Bolo však potrebné vrúcne vzývať Božie milosrdenstvo, aby bola odvrátená strašná metla, a uvažovalo sa aj o verejných modlitbách. Keď doľahne zlo, uteká sa k Matke. Tak to učinilo i Palermo a úpenlivo prosilo Nepoškvrnenú Pannu Máriu, ku ktorej sa utiekalo už v roku 1570, kedy bolo moru zbavené. Ako výraz vďačnosti vtedy Palermo venovalo svätyni v Lorete strieborný reliéf mesta. Tiež teraz bolo treba nové gesto dôvery a k tomu tiež došlo. Bolo to práve v deň Nanebovzatia Panny Márie, roku 1624, kedy sa v katedrále zišli predstavitelia mesta a ľud, aby sa všetci zaviazali prísahou, že o vigílii sviatku Nepoškvrneného Počatia zachovajú pôst až k preliatiu krvi budú obhajovať toto Máriino privilégium. K tejto prísahe bol pripojený ešte jeden sľub, totiž, že svätá Rozálie bude vyhlásená Patrónkou Palerma, a akonáhle bude uznaná pravosť jej ostatkov, bude jej preukazovaná veľká úcta. Sviatok sv. Rozálie sa toho roku slávil oveľa veľkolepejšie než obvykle. Avšak zdravotný stav obyvateľov sa nijako zvlášť nezlepšoval a mor neúprosne za sebou zanechával ďalšie a ďalšie obete. K čomu teda toľko modlitieb, k čomu prísahy a sľuby? Boli snáď prosby všetkého ľudu zbytočné? Na mesto akoby začala padať únava a beznádej, keď tu došlo k nečakanej udalosti, ktorá predznamenala triumf svätice z Monte Pellegrino a potvrdila pravosť jej relikvií. Istému Vincenzovi Bonellimu vzal mor mladučkú manželku. Chcel ju však uchrániť veľmi rýchleho spoločného pohrebu, ktorý sa vysluhoval všetkým obetiam moru. Aby jeho žena bola uložená do svojho hrobu so všetkou možnou slávnosťou a prejavom vďačnosti, oznámil, že manželka umrela z dôvodu náhlej nevoľnosti. Keď bol Bonelliho podvod odhalený, musel pod hrozbou trestu smrti zostať zavretý vo svojom dome. Chudák muž však dlho nevydržal v nútenom väzení, a takisto s úmyslom uniknúť smutným myšlienkam našiel spôsob, ako oklamať stráže a v noci utiecť na Monte Pellegrino v prestrojení za poľovníka. Kým po kľukatých cestičkách sa uberal na horu, uvidel dievčatko v šate pustovníčky, ktorá ho priviedla k jaskyni svätej Rozálie a ubezpečila ho, že práve tu žila, modlila sa a zomrela Tá, ktorú palermskí nazývajú „Santuzza.“ Domnelý poľovník, uchvátený videním, sa odvážil opýtať: „Kto si?“ „Som Rozália.“ Chudák muž padol na kolená a s chvením hovoril o more, ktorý neprestáva plieniť mesto a o dôvere, ktorú ľud zveril do jej ochrany, ale že teraz pochybuje či tieto modlitby a predsavzatia majú nejakú cenu, keď zatiaľ nič nedostali. Svätá Rozália Bonelliho potešila a predpovedala, že mor čoskoro ustane, ale že on bude jednou z posledných obetí tejto rany. Má však ešte čas, aby sa vyspovedal a prijal eucharistiu a tak dal do poriadku svoju dušu. Nato mu povedala, že má ísť do mesta a povedať kardinálovi, aby nepochyboval o pravovernosti pozostatkov nájdených na Monte Pellegrino. Dôkazom toho bude, že akonáhle ju ponesie v procesii mestom, mor ustane. Zo začiatku nebolo pre Bonelliho ťažké dať sľub, ale vzápätí si uvedomil vážnosť situácie, veď by to pre neho, ktorý nesmel opustiť dom pod trestom smrti, znamenalo položiť hlavu na špalier. Preto keď sa vrátil domov, nikomu nič nepovedal. Predpoveď sa však začala napĺňať. Stihol ho mor. K jeho lôžku ešte prišiel kňaz – istý Pietro Monaco, aby mu udelil sviatosti. Len čo vypočul svedectvo umierajúceho Bonelliho o videní, ktorého sa mu na Monte Pellegrino dostalo, ponáhľal sa, aby o tom upovedomil kardinála Doriu. Ten bez váhania poslal dvoch otcov kapucínov, aby ako očití svedkovia vypočuli, čo Bonelli rozprával. Umierajúci pred nimi znova pod prísahou potvrdil pravdivosť svojho videnia, a múdry kardinál v tom videl znamenie Božej vôle k oslave svojej vernej služobnice. A rovnako ako neskôr urobil kardinál Federico v Miláne s telom sv. Karola Boromejského, tak i kardinál Giannettino Doria, uctil telesné pozostatky svätej patrónky. Do provizórnej schránky nechal uložiť pozostatky nájdené v jaskyni a vystavil ich k uctievaniu v katedrále, zatiaľ čo sám išiel pripraviť relikviám dôstojné miesto. To, čo v tých dňoch dokázali palermčania svojej svätici pripraviť bolo neuveriteľné. Vynikol zmysel pre grandióznosť, typickú pre 17. storočie, nehľadiac na okolnosti, ktoré boli úplne nepriaznivé akýmkoľvek oslavám. Prekvapuje teda, že hoci morová nákaza neustávala (a preto starosť všetkých musela byť viac než vážna) sa našla vôľa a spôsob, ako vystrojiť to, čo bolo vhodné len pre menej kalamitné časy. Uprostred Palerma nechal mestský senát postaviť ďalšiu z impozantných stavieb. Javila sa ako klasický chrám z nejakého osamoteného návršia či ostrova, so štyridsiatimi ôsmymi radmi stĺpov. Zdobilo ho tridsaťšesť sôch svätcov, medzi nimi jasne svietila svätá Rozália. Veľkolepá výzdoba mesta pohltila 100.000 hrivien zlata, sumu obrovskú nielen pre onú dobu. Dnes sa hneď vybaví šomrajúca tvár lakomca, napádajúceho toto rozhodnutie: „Ako prehnané výdavky !Nebolo by vhodnejšie vynaložiť tie prostriedky na zvýšenie hygienického zabezpečenia a podporu nakazených v lazaretoch?“ Netreba sa púšťať do diskusií, pomôže spomienka na niekoho, kto vzniesol približne rovnako námietku v podobnej situácii, totiž, keď hriešnica Magdaléna vyliala drahocenný olej na Ježišovu hlavu. Judáš to vtedy Majstrovi vytýkal a vieme pritom dobre, čo zradca sledoval. Naše chápanie ekonómie vždy nezodpovedá pravej múdrosti a Božím zámerom. V tomto prípade dal odpoveď na prípadné námietky sám Boh, ktorý na príhovor svätej Rozálie zbavil mesto strašnej nákazy. Ako dôkaz toho, že sa pri slávení neprikladala dôležitosť len vonkajším okázalostiam, svedčí aj to, že ľud sa deň pred slávnosťou postil a katedrála bola neustále zaplnená zástupmi veriacich na modlitbách. Konečne nadišiel 7. jún milostivého roka 1626 a Palermo prežívalo aj jeden najpamätnejší deň svojej histórie. Bezpočetný zástup, čítajúci okolo 98 spoločností a kongregácií, ako aj všetkých obyvateľov mesta, sa vydal od katedrály do ulíc. Archa, obsahujúca drahocenný poklad relikvií, bol nesený v sprievode dvoch stoviek bielo odetých dievčat. Vzpínali sa k nej prosebné dlane, volanie, modlitby. Svätá pustovníčka sa vrátila do ulíc svojho mesta, aby mu svojou ochranou zaistila dar spásy. Snáď ani neexistujú priaznivejšie podmienky na šírenie epidémie, než práve zhromaždenie takého zástupu, navyše vo zvlášť horúcom letnom období. Podľa ľudských predpokladov malo takmer okamžite podľahnúť morovej nákaze celé mesto. A predsa opak bol pravdou. 15. júla sa prétor odobral na Monte Pellegrino, aby navštívil jaskyňu a pri svojom návrate zistil, že toho dňa nebol v meste jediný človek nakazený morom. Strašná rana zmizla. Život sa vrátil do svojich koľají. Palermo znova ožilo obchodom a s obnoveným zápalom sa s vďačnosťou zomklo okolo požehnaných ostatkov sv. Rozálie. Všetci boli naplnení radosťou z viditeľnej ochrany „Santuzzy.“ Najviac zo všetkých však kardinál Doria, ktorý nechal v katedrále postaviť nádherný oltár. Potom zhromaždil všetky dokumenty o nájdení pozostatkov svätice a poslal ich Svätému otcovi, ktorým bol vtedy UrbanVIII. V Ríme sa práve pracovalo na predtlači martyrológia so zoznamom hlavných svätcov a svätíc pre každý deň v roku. Pápež týmito slovami nariadil, aby sa na deň 15. júla vložilo meno sv. Rozálie: „V Palerme objavené telo sv. Rozálie, palermskej panny, ktoré za pontifikátu Urbana VIII., zázračne nájdené, v jubilejnom roku zbavilo Sicílii moru.“ K dátumu 4. septembra boli uvedené tieto slová: „V Palerme sa narodila sv. Rozália, pochádzajúca z kráľovského rodu Karola Veľkého, ktorá z lásky ku Kristovi opustila otcovo vojvodstvo a kráľovský palác a viedla anjelský život ako pustovníčka v horách a jaskyniach.“ Rovnako pápež Urban VIII. dostal prostredníctvom kardinála od mesta Palerma darom vo vzácnom relikviári jeden zub svätice. Veľmi si tohto daru vážil a ako výraz vďačnosti svätici venoval vznešenú latinskú modlitbu, ktorú citoval Mons. Giovanni Roscioliz Foligna na akadémii ku cti sv. Rozálie, 5. apríla 1628. Tak sa začala šíriť úcta ku sv. Rozálii. Tej, ktorá si za života zvolila temnotu a skrytosť, sa po smrti dostalo jasu slávy a cti oltára.
Modlitba k sv. Rozálii, kardinál De Giorgi, arcibiskup Palerma
Svätá Rozália, lesknúca perla panenskej svätosti, nášho mesta Palerma,
k tebe sa s dôverou obraciame v modlitbe.
Ty, ktorá si sa uchýlila do samoty Monte Pellegrina,
nie, aby si sa vzdialila mestu, ale aby si nad ním bdela v modlitbe a pokání,
a tak ho oslobodila od moru všetkého zla,
pomôž nám oslobodiť sa od hriechu,
ktorý je koreňom všetkého zla v spoločnosti a zamerať náš život na Boha,
zdroj všetkého pokoja.
Ty, ktorá si bola vždy verná milosti a krstným záväzkom,
pomôž nám uvedomovať si stále viac túto prvú sviatosť viery,
ktorá nás urobila adoptívnymi Božími deťmi
a darom Ducha svätého nás nasmerovala na Ježiša Krista.
Aby sme s ním žili verne a dôsledne, aby sme boli „soľou zeme a svetlom sveta,“
evanjeliovým kvasom náboženskej, morálnej a spoločenskej obnovy nášho územia.
Upevni našu vieru, aby sme ju otvorene vyznávali a odvážne hájili,
aby sme sa nikdy nehanbili za evanjelium a deň čo deň ho vkladali do nášho života.
Oživ našu nádej, založenú na prísľuboch Toho,
ktorý neklame a je nám po boku predovšetkým v hodine bolesti a skúšky.
Daj, nech je naša láska činná, nech je láskou samotného Boha
vyliatou do našich sŕdc, aby sme ho dokázali vidieť, milovať a slúžiť mu
vo všetkých ľuďoch, najmä v tých najmenších, chudobných, chorých a vydedených.
Vedení Pannou Máriou, sprevádzaj nás na ceste kresťanského života,
ktorý nás od Krista a s Kristom, skrze Ducha svätého vedie k Otcovi,
aby sme bez prestania budovali jeho Kráľovstvo v pravde a živote,
svätosti a milosti, spravodlivosti, láske a v pokoji. Amen.
