Svätý
Sviatok: 25. september
* 1. január 1745 Civitavecchia, Taliansko
† 1. január 1824 Rím, Taliansko
Vincent (celým menom Vincenzo Domenico Salvatore Strambi; v reholi pasionistov otec Vincent Mária od sv. Apoštola Pavla) sa narodil 1. januára v roku 1745 do rodiny lekárnika v mestečku
Civitavecchia v Taliansku. Vincent bol štvrtým – najmladším dieťaťom manželov Giuseppeho a Eleny Strambiovcov. Všetci jeho starší súrodenci zomreli ešte v detskom veku. Jeho otec bol známym a vyhľadávaným farmaceutom, angažujúci sa veľmi v charitatívnych dielach, spolu so svojou manželkou. Vincent bol ako dieťa veľmi útly, no nesmierne energický a životaschopný. Veľmi rád sa modlil, rozjímal a jeho matka mu bola vzorom pre prácu s chudobnými, ktorým prejavoval veľkú lásku a často im dával aj vlastné oblečenie. Už vo veľmi skorom veku sa u neho prejavila túžba po zasvätenom živote, no jeho rodičia nemali pochopenie pre povolanie ich jediného syna do rehoľného stavu.
Svojmu otcovi Vincent jedného dňa povedal: „Nechcem iné dedičstvo okrem ukrižovaného Ježiša“. Nakoniec rodičia ustúpili jeho želaniu a vo svojich pätnástich rokoch vstupuje 4. novembra 1762 Vincent do seminára v Montefiascone, kde prijíma tonzúru (tonzúra: hladko vyholené miesto na temene hlavy katolíckych kňazov a mníchov; obrad, pri ktorom biskup kandidátovi symbolicky pristrihol vlasy na piatich miestach a tým ho slávnostne uviedol do duchovného stavu a do svojej diecézy) a nižšie svätenia vrátane základov z filozofie a teológie a úvodu do biblických vied a dejín Cirkvi. Pred prijatím subdiakonátu mu bol ponúknutý od otca veľmi výhodný sobáš. Vincent však napísal pod obrázok Panny Márie: „Toto je moja nevesta“ a posiela ho svojmu otcovi bez ďalšieho vysvetľovania.
Vincent navštevoval Collegio Nuovo v Ríme, no v roku 1765 odišiel na teologickú školu k Dominikánom do Viterba. Biskup Montefiascone a Tarquinie, Mons. Saverio Giustiniani, mu už počas jeho štúdia zveril úlohu prefekta v miestnom seminári. Nasledujúci rok bol premiestnený do Bagnoregio. Tam bol 14. marca 1767 vysvätený za diakona a hoci bol ešte len diakonom, prijal úlohu rektora v miestnom seminári. Pred jeho vysvätením do kňazstva Vincent navštívil kláštor v mestečku Vetralla, v provincii Viterbo. Kláštor patril k passionistickej kongregácii a tu sa Vincent stretol prvýkrát so zakladateľom Kongregácie Pasionistov, sv. Pavlom z Kríža. Vincent túžil vstúpiť do rehole Pasionistov, ale sv. Pavol z Kríža ho odmietol prijať, pre jeho fyzickú slabosť a pocit, že Vincentovi chýba vytrvalosť pre život v pasionistickom ráde. Vincent bol vysvätený za kňaza 19. decembra 1767 a svoju prvú svätú omšu slúžil na Vianoce. Vracia sa späť do Ríma, aby ukončil svoje teologické štúdiá. Veľkú lásku prechovával k teológii sv. Tomáša Akvinského
Už počas seminárnych štúdií cítil povolanie k prísnejšiemu spôsobu života. Zaujímal sa o vstup k lazaristom a kapucínom, no počas ľudových misií a duchovných cvičení spoznal ešte bližšie pasionistov a práve v tejto kongregácii sv. Pavla z Kríža presne rozpoznal svoju životnú cestu. Sv. Pavol z Kríža Vincenta nakoniec prijíma do noviciátu k pasionistom v Monte Argentario. Vstupuje do rehole, a ako znovuzrodený človek pod rehoľným menom Vincent Mária od sv. Pavla, skladá svoje sľuby 24. septembra 1769.
Svoju službu začal ohlasovaním „slova kríža“, a to prostredníctvom ľudových misií a duchovných cvičení pre kňazov, rehoľníkov, rehoľné sestry, ale aj laikov. Stáva sa slávnym kazateľom – či už kázal sám alebo v skupine misionárov medzi obyvateľmi stredného Talianska. Viackrát vykonával apoštolát spolu so sv. Gašparom del Bufalo. Kázal aj samotnému kardinálskemu kolégiu. V roku 1773 bol Vincent vymenovaný za profesora teológie v pasionistickom dome v Ríme, a práve tu bol prítomný aj pri smrti sv. Pavla z Kríža.
Jeho najznámejším dielom je práve životopis zakladateľa pasionistov, sv. Pavla z Kríža, publikovaný v rokoch 1782-1784, ktorý venoval pápežovi Piovi VI. Napísal ho podľa klasickej schémy – prvá časť hovorí o živote svätca a druhá predstavuje jeho spiritualitu. Na istý čas bolo toto dielom jediným dôveryhodným prameňom informácií o zakladateľovi pasionistov.
Vincent vystúpil po viacerých hierarchických stupňoch vo svojom ráde, až po úrad generálneho postulátora, ktorý zastával od roku 1793. Naplno sa venoval duchovnému a pastoračnému životu kňazov, rehoľníkov a rehoľníc. Starostlivo viedol formáciu seminaristov a tiež dbal na duchovné a materiálne dobro ľudu, povzbudzujúc majetnejších ľudí k štedrosti. Bol schopný darovať všetko, len aby pomohol zmierniť biedu svojich zverencov. Dokonca často spolu s najchudobnejšími žobrával na ulici.
Po smrti pápeža Pia VI. bol Vincent dokonca nominovaný na pápežský stolec svojím priateľom kardinálom Antonellom a dostal v hlasovaní viacero hlasov.
- júla 1801 bol vymenovaný za biskupa Maceraty a Tolentina. Stáva sa tak prvým biskupom vysväteným z rádu Pasionistov. Biskupský úrad si vyžiadal opustenie kláštora, ale vo svojom súkromí zostal verný stanovám svojej rehole, ako aj noseniu pasionistického habitu. Postavil nový seminár, do ktorého vložil všetku svoju starostlivosť, či už na výber profesorov, či na osobné prijímanie každého jednotlivého seminaristu. Sám každý týždeň prednášal a podporoval hodiny gregoriánskeho spevu. Rozšíril sirotince a veľkú pozornosť venoval aj vyučovaniu katechizmu v školách, tak pre deti ako i pre dospelých.
Popri mnohých povinnostiach si vedel nájsť čas aj na duchovné sprevádzanie k dokonalosti bl. Anny Taigi, terciárskej mystičky trojičného rádu (+1837), ctihodnej Luisy Maurizi, (+1831), ctihodnej M. Adelaide Clotilde (+1802) a jej manžela Karla Emanuela IV. Sardínskeho (+1819), ktorý sa po smrti svojej manželky vzdal trónu a stal sa jezuitom. Aj sv. Gašpar del Bufalo sa práve na jeho povzbudzovanie stal kňazom a založil Kongregáciu misionárov najdrahšej Kristovej Krvi.
Jedným zo silných bodov Vincentovej spirituality bola oddanosť a úcta k presvätej Ježišovej Krvi. V duchovnom vedení ľudí sa zas nechal inšpirovať nežnosťou sv. Františka Saleského.
V roku 1809 Napoleon vydal dekrét pripojujúci Maceratu ako súčasť francúzskeho impéria. Napriek rozkazom Francúzska, aby sa tento dekrét čítal vo všetkých kostoloch, Vincent to odmieta. V podobnom konaní tiež odmietol poskytnúť Francúzom zoznam všetkých mužov v diecéze, ktorí by boli vhodní pre vojenskú službu. V roku 1810 bol Vincent zatknutý za to, že odmietol zložiť prísahu vernosti francúzskym útočníkom a následne bol vyhnaný do mesta Mantova v regióne Lombardsko. Vincent sa vrátil do svojej diecézy o štyri roky neskôr v roku 1814. Jeho návrat sa stretol s davmi ľudí, ktorí s veľkou radosťou lemovali cestu jeho návratu. Pápež Pius VII. ktorý sa vrátil z vlastného exilu, navštívil Vincenta a poznamenal: “ V tomto človeku je nadmiera svätosti.“
Útočníci zanechali po sebe veľa negatívnych následkov a vplyvov laxnej morálky. Vincent tvrdo pracoval na obnovení života svojich ľudí a kňazov. V roku 1817 sa Francúzi vrátili do Maceraty, kde zriadili svoje sídlo, odkiaľ chceli napadnúť Rakúšanov. Ľudia sa obrátili na Vincenta s veľkým strachom, o to čo sa bude diať. Vincent zhromaždil kňazov a seminaristov vo svojej súkromnej kaplnke, aby sa modlili, a po uplynutí jeden a pol hodiny v modlitbe vyhlásil, že Macerata bude spasená a zachránená prostredníctvom príhovoru Panny Márie. Francúzi boli skutočne porazení, hoci miestni ľudia sa obávali, že pri ústupe im môžu stále ublížiť. Vincent sa stretáva s vodcom francúzskej armády a prosí ho, aby nevnikol do mesta. Získava jeho súhlas. Vincent nakoniec vyjednal aj slovo rakúskych generálov, že nebudú zabíjať zajatých francúzskych vojakov. Vincent sa vekom blíži k 80-tke a v roku 1823 dostáva povolenie pápeža Leva XII. odísť do dôchodku. Je však menovaný do funkcie osobného poradcu pápeža. Túto úlohu vykonáva 40 dní. Počas jeho pôsobenia v tejto funkcii sa napoleonova sestra, Pauline Bonaparte, vrátila ku katolíckej viere pod Vincentovým vedením. Keď pápež ťažko ochorie, Vincent sa ponúka Bohu ako zástupná obeť. Prosí Pána, aby jeho život bol prijatý skôr ako život pápeža. Vincent ranený mŕtvicou zomiera o niekoľko dní neskôr, ako 79-ročný 1. januára 1824, v ten istý deň, ako sa narodil. Pápež sa však zázračne uzdravuje a zostáva na pápežskom stolci ďalších 6 rokov.
Vincent bol pochovaný v bazilike sv. Jána a Pavla v Ríme 12. novembra 1957 bolo jeho telo prenesené do kostola sv. Filipa v Macerate. Z jeho diel o askéze a zbožnosti boli vytlačené viaceré vydania.
Vincent bol blahoslavený 26. apríla 1925 pápežom Piom XI. a svätorečený Piom XII. 11. júna 1950.
Vo vlastnom kalendári Kongregácie Pasionistov sa jeho spomienka slávi 24. septembra.
