Životopisy svätých

…život sa neodníma, iba mení…

Blahoslavený

Sviatok: 10. február

* 8. máj 1898 Brezarić okres Krašića, Rakúsko-Uhorsko
† 10. február 1960 Krašić, SFRJ – Juhoslávia, teraz Chorvátsko

 

bl. Alojz Stepinac

Cesta Alojzije Stepinaca ku kňazstvu nebola vôbec priama, hoci spočiatku vyzerala pokojná a jednoznačná. Budúci kardinál sa narodil 8.mája 1898 v Brezarici, vo farnosti Krasic medzi Záhrebom a Karlovacom v roľníckej rodine, ako piate z ôsmich detí. Jeho zbožná matka, ktorá veľmi túžila, aby jej syn bol povolaný ku kňazstvu, bez vedomia ostatných členov rodiny konala na tento úmysel trikrát v týždni prísne pôsty o chlebe a vode. Alojz od svojich 11 rokov študoval v Záhrebe, kde býval v arcibiskupskom internáte. V roku 1915 vstúpil do arcibiskupského seminára a o rok neskôr ukončil štúdium maturitou. Už druhý rok vo svete prebiehala I. sv. vojna a Alojz bol hneď po maturite odvedený do rakúsko-uhorskej armády. V Rijeke absolvoval 6-mesačný kurz a vo februári v r. 1917 bol poslaný ako kadet na taliansky front. Veľmi rýchlo bol povýšený na poručíka. Na talianskom fronte bojoval mladý poručík až do júla 1918, kedy padol do talianskeho zajatia. Keď cisár Karol I. v posledných dňoch vojny uvoľnil svoju armádu spod prísahy vernosti, prihlásil sa Alojz do tzv. Juhoslovanskej légie. Hlavným poslaním tohto hnutia bola snaha čo najskôr sa dostať zo zajatia domov. Toto sa mu podarilo až v polovici r. 1919, pričom jeho cesta domov viedla cez Solún a Macedónsko. Po návrate mladý Alojz na želanie otca nepokračoval v nastúpenej ceste ku kňazstvu, ale začal študovať agronómiu a bol pripravený prevziať rodinné hospodárstvo. V tomto čase dal dokonca Márii Horvathovej, dcére svojho učiteľa zo základnej školy ponuku na sobáš. Vzťah oboch snúbencov veľmi dobre osvetľuje ich vzájomná korešpondencia, ktorá bola vydaná dokonca v novinách. Z ich listov je zrejmé, že Mária si čoraz viac uvedomovala, že jej snúbenec je určený k vyšším cieľom. Váhanie medzi sobášom s Máriou a kňazstvom sa definitívne uzavrelo v roku 1924 kedy Mária zasnúbenie zrušila. Rok 1924 sa stal vo viacerých smeroch rozhodujúcim pre Alojza Stepinaca. Na jar tohto roku istý dr. Lončarić, Alojzov vychovávateľ z arcibiskupského internátu, uverejnil v kňazskom časopise „Sacerdos Christi“ článok o veľkom moravskom svätcovi Klementovi Hofbauerovi, ktorého Lončarić dával chorvátskym kňazom za vzor. V závere článku podotkol, že pri jeho čítaní má vo svojich myšlienkach mladého Chorváta, ktorý by bol veľmi dôstojným nasledovníkom tohto svätca. Článok poslal Stepinacovi aj so sprievodným listom. Po trojtýždňovom vnútornom boji sa Alojz po porade so svojím spovedníkom rozhodol začať štúdium na bohosloveckej fakulte. Ešte stále v r.1924 bol Stepinac prijatý do rímskeho ústavu Germanicum a začal študovať na pápežskej univerzite Gregoriana. Nasledujúcich sedem rokov svojho života prežil v Ríme. Iba letné prázdniny trávili študenti na dedine v okolí mesta. Medzi ostatnými študentmi si Alojz, o osem rokov starší než väčšina z nich a k tomu bývalý dôstojník, veľmi rýchlo získal rešpekt.

Ešte v polovici štúdia musel Alojz bojovať s pochybnosťami o svojom povolaní ku kňazstvu, ktoré ho v duchovnom živote prepadli. Tieto pochybnosti sa definitívne rozptýlili až v modlitbách pred milostivým obrazom Panny Márie, uctievanej ako Salus Populi Romani, v bazilike Santa Maria Maggiore. Po tejto udalosti už nič Alojzovi nestálo v ceste k úspešnému ukončeniu štúdií. V roku 1927 dosiahol Stepinac doktorát z filozofie, a v roku 1931 doktorát z teológie, keď o rok skôr, dňa 26.októbra 1930 vo veku 32 rokov, bol vysvätený na kňaza. Ihneď po ukončení štúdii, v lete roku 1931, sa konečne vrátil do vlasti.

Záhrebský arcibiskup Anton Bauer, Alojza vymenoval za svojho ceremoniára. Táto funkcia však nebola jedinou náplňou jeho dní. Okrem nej sa horlivo venoval charitatívnej činnosti a pracoval so študentmi. Arcibiskupským ceremoniárom ostal Alojz iba 3 roky. Chorý, takmer už 80 –ročný arcibiskup usiloval o to, aby mu bol daný pomocný biskup-koadjutor s právom nástupníctva, čo sa javilo nanajvýš potrebné vzhľadom k nepriateľskému postoju politického režimu vtedajšej Juhoslávie voči cirkvi.  Nepochybne by po smrti arcibiskupa Bauera režim kládol vymenovaniu nového arcibiskupa značné prekážky. Na návrh samotného arcibiskupa bol k všeobecnému prekvapeniu v roku 1934 koadjutorom záhrebského arcibiskupa s právom nástupníctva menovaný práve Alojz Stepinac, ktorý potom bol vysvätený za biskupa a menovaný generálnym vikárom arcidiecézy. O tri roky neskôr, v roku 1937, arcibiskup Bauer zomiera a Alojz Stepinac sa vo svojich 39 rokoch stáva záhrebským arcibiskupom.

Pomery, za ktorých Stepinac začal spravovať záhrebskú arcidiecézu, neboli rozhodne priaznivé ani pre katolícku cirkev, ani pre chorvátsky národ. Perzekúcie nesrbských národov Juhoslávie zo strany vládnucich Srbov ešte dopĺňala náboženská diskriminácia spojená s uprednostňovaním pravoslávnej cirkvi. Dochádzalo veľmi často i k fyzickému násiliu, takže sám Stepinac v roku 1935 v rozhovore s francúzskym spisovateľom Pezetom prehlásil, že nikdy za dlhé storočia kedy bolo Chorvátsko spojené s Uhrami a neskôr tvorilo súčasť Rakúsko-Uhorska, nebolo v zemi preliate toľko krvi ako v posledných rokoch. Avšak ani tieto nepriaznivé okolnosti nezabránili Alojzovi Stepinacovi horlivo plniť povinnosti biskupského úradu. Obzvlášť veľkú starostlivosť venoval Katolíckej akcii, ktorá sa za pontifikátu Pia XI. snažila prebudiť z letargie katolíckych laikov. V Záhrebe samotnom založil v nových štvrtiach mesta množstvo nových farností, usporadúval „sociálne týždne“, venované sociálnym otázkam, zvlášť pálčivým v dobe hospodárskej krízy. Podporoval katolícke noviny, ktorých obrovský význam si uvedomoval veľmi silne a jeho úsilie v tomto smere vyvrcholilo založením nepolitického katolíckeho denníka. Veľmi ostro vystupoval proti interrupciám, čoho dôkazom je zvlášť osobný list lekárom, venovaný tejto otázke, v ktorom označil umelé prerušenie tehotenstva ako „zlo, samo o sebe“, ktoré žiadny dôvod nemôže nikdy ospravedlniť.  Významným rysom arcibiskupovej spirituality, prelínajúcej sa celou jeho činnosťou, bola mariánska úcta, ktorej výrazom bola mimo iného, púť do Marija Bistrica, mariánskeho pútnického miesta vzdialeného 36 km od Záhrebu. Vonkajším vyvrcholením arcibiskupovej činnosti boli veľké oslavy 1300 rokov vzťahov Chorvátska ku Svätej Stolici, plánované na roky 1940-1941. Tieto oslavy však už vo svojej druhej polovici prebiehali za úplne zmenených okolností.

Dňa 6. apríla 1941 vypukla nemecko-juhoslovanská vojna a behom niekoľkých dní sa pod údermi nepriateľských vojsk Juhoslávie, tento „malý žalár národov“, rozpadol. Už 10. apríla vznikol na jej troskách nezávislý chorvátsky štát, privítaný celým chorvátskym obyvateľstvo. Nový štát prijali a pozdravili aj chorvátski biskupi. Vládnucim politickým hnutím sa v chorvátskom štáte stali ustašovia – radikálni nacionalisti, s ktorých ideológiou zbožňovania národa, ktorého prospechu mali byť podriadené i náboženstvo a morálka, Alojz Stepinac nemohol súhlasiť. Jeho postoj k novému režimu bol preto rezervovaný – uznával síce dobro, ktoré priniesol, ale nezatváral oči pred zlom, „obzvlášť pred perzekúciami srbského obyvateľstva, ktorému sa teraz tzv.“divokí ustašovia“ pomstili za príkoria v posledných desaťročiach násilností srbských partizánov. Nekresťanský nacionalizmus arcibiskup mnohokrát verejne pranieroval a to nielen pri známej kázni na sviatok Krista Kráľa v roku 1942. Rozsiahla charitatívna činnosť, ktorú arcibiskup za vojny rozvinul, sa vzťahovala nielen na Chorvátov, ale aj na príslušníkov iných národov a vierovyznaní – na schizmatických Srbov, rovnako ako aj na slovinských kňazov, vyhnaných Nemcami z okupovaných slovinských území. Najväčšie nebezpečenstvo pre cirkev i pre chorvátsky národ sa však blížilo zo strany, odkiaľ by ho ešte pred niekoľkými rokmi nikto nečakal. Bola ním stále rastúca moc komunistickej partizánskej národnej osloboditeľskej armády, podporovanej Stalinom a intenzívne vyzbrojovanou západnými spojencami, v ktorej čele stál budúci juhoslovanský diktátor Tito. Násilie voči cirkvi v oblastiach, ktoré komunistickí partizáni ovládli, dávalo tušiť, čo bude nasledovať v celej zemi.

V posledných rokoch vojny sa Titovi povstalci už priblížili k Záhrebu. Nádeje na ich odrazenie už neboli žiadne a tak 6. mája 1945 sa začal panický útek obyvateľov z mesta. Okrem chorvátskej armády a príslušníkov ozbrojených jednotiek iných národov, utekali pred postupujúcimi komunistami státisíce civilistov. Cieľom tohto veľkého exodu boli spojenci v rakúskom Celovci (Klagenfurt). Iba časť utečencov však dosiahla Korutan – väčšina z nich bola na hraniciach 5.britskou armádou zradne vydaná komunistickým partizánom, ktorí väčšinu povraždili. Meno rakúskeho mestečka Bleiburg, kde došlo k najhorším z týchto masakrov, dodnes Chorvátom pripomína tento obrovský zločin II. sv. vojny. Alojz Stepinac zostal v Záhrebe. Ešte v máji 1945 bol zatknutý, zatiaľ však iba na krátko a už v júni bol prepustený. Dňa 4.júna si Stepinaca povolal k sebe diktátor Tito, ale rozhovor neviedol k žiadnym výsledkom. Trvalou snahou komunistického režimu od tej doby bolo prinútiť arcibiskupa k uvoľneniu vzťahov cirkvi s Rímom, pričom za ideálne by považovali vytvorenie národnej cirkvi. V týchto snahách však narazili ako u arcibiskupa, tak aj u episkopátu a veriacich na nekompromisný odpor.
Nový režim si zatiaľ počínal s mimoriadnou brutalitou. Na dennom poriadku bolo zatýkanie a vraždenie kňazov i veriacich laikov, niektorí biskupi boli intervenovaní, boli zriaďované koncentračné tábory. V septembri 1945 sa zišli biskupi celej Juhoslávie na stretnutí, ktoré zvolal Alojz Stepinac, ako predseda biskupskej konferencie. Z tohto jednania vzišiel spoločný pastiersky list, prečítaný vo všetkých farských kostoloch dňa 30.septembra. Biskupi odsúdili nespočetné fyzické násilie na kňazoch i laikoch, požadovali slobodu pre katolícke noviny a školy, návrat zhabaných majetkov a inštitúcií, slobodné vyučovanie náboženstva, upozornili v liste na znemožňovanie práce katolíckych spolkov i charitatívnej činnosti.
Tento rozhodný hlas biskupov, rovnako ako ostrá protestná nóta Vatikánu proti náboženskému prenasledovaniu v Juhoslávii, vydaná v októbri, znamenali veľkú posilu pre chorvátskych veriacich, avšak prenasledovanie trvalo v nezmenšenej intenzite ďalej. Na samotného Alojza Stepinaca bol zinscenovaný útok pri otváraní novej farnosti v Zaprešići pri Záhrebe. Následne bol arcibiskup zatknutý a postavený pred súd. Alojz Stepinacc sa odmietol hájiť, odmietol aj obhajcu a dopredu prehlásil, že sa proti rozsudku nebude odvolávať. Dňa 3. októbra predniesol pred súdom polhodinovú reč, v ktorej vyčítal komunistickému režimu všetky jeho zločiny, statočne sa prihlásil k právu chorvátskeho národa na vlastný štát a neváhal verejne zdôrazniť, že jeho pravým žalobcom v tomto zinscenovanom procese je komunistická strana. Stepinacova reč sa zmenila v pôsobivú obžalobu režimu a ona sama je dostačujúcim dôkazom pravdivosti výroku Stepinacovho nástupcu Franja Kuhariće, ktorý nazval Stepinaca „najstatočnejším biskupom tejto tragickej doby.“
Dňa 11. októbra 1946 bol Stepinac odsúdený k 16 rokom väzenia a ku strate politických a občianskych práv na dobu 5 rokov. 19. októbra bol prevezený do väzenia v Lepoglave. Po mnohých intervenciách jeho –ročný pobyt v tejto väznici, behom ktorých mu v roku 1947 zomrela matka, skončil v decembri 1951, kedy mu bolo väzenie zamenené za vyhnanstvo v rodnej farnosti Krasić. Posledné roky života strávil prísne strážený arcibiskup na krišićkej fare. Styk s vonkajším svetom udržoval pomocou hojnej korešpondencie, posielanej však nie poštou, ale prostredníctvom dôveryhodných osôb. Korešpondencia predstavovala na tisíce listov, takže môžeme oprávnene hovoriť o pravom „korešpondenčnom apoštoláte.“ O udalostiach vo svete sa informoval prostredníctvom rozhlasu. Príznačné pre Stepinaca boli knihy: Rímske martyrológium, Lactantiova kniha o prenasledovaní kresťanov v rímskej ríši a kniha amerického biskupa Fultona Sheena „Komunizmus a svedomie Západu.“ Radostnou udalosťou pre neho i pre chorvátskych katolíkov, bolo menovanie Alojza Stepinaca za kardinála, pápežom Piom XII. v novembri 1952. Pre Titov režim to bola strašná správa a bezmocný hnev sa prejavil v ešte prísnejšom dohľade nad novým kardinálom.
Kardinál Alojz Stepinac zomrel v Krasići 10. februára 1960 a 13. februára bol pochovaný v záhrebskej katedrále. Jeho čelo zdobí biskupská mitra s výšivkou zhotovenou rukami jeho matky. Je to akoby symbol modlitieb a obetí, ktorými ho sprevádzala v jeho povolaní.

Jeho odkazom pre budúcnosť sú slová, ktoré povedal hosťom, ktorí ho navštívili v jeho vyhnanstve: „Národy dozreli pre Krista. Prežili liberalizmus, nacionalizmus, fašizmus, komunizmus a socializmus. Všetky tieto hnutia boli bezúspešné. Iba sám Kristus môže pomôcť. Prichádza nová doba!

Krátko po zločinnom rozsudku jeho matka prišla do väzenia navštíviť svojho syna – výkvet nielen Cirkvi a chorvátskeho národa, ale aj jej nespočetných modlitieb a obetí. Keď ju syn videl zarmútenú, prihovoril sa jej: „Mama, teraz budem pre vás všetkých užitočnejší ako predtým. O Cirkev sa postará Pán. A koniec koncov Cirkvi možno viac pomáhať utrpením ako kázňami. Ty si urobila pre Cirkev viac, ako ja. Odteraz aj ja budem robiť ako ty – modliť sa a trpieť.“

V roku 1998 bol vyhlásený za mučeníka a pápežom Jánom Pavlom II. bol blahorečený.