Blahoslavená
Sviatok: 29. február
* 1401 Florencia, Taliansko
† 29. február 1472 L’Aquila, Taliansko
Význam mena: prvorodená; bojujúca v čele proti nepriateľom (z gr.)
Antónia sa narodila vo Florencii roku 1400. Vydala sa a mala jedno dieťa. Skoro však ovdovela. Jej rodina ju nabádala, aby sa znovu vydala. Ona však túto myšlienku odmietala. To, čo sa stalo, pokladala za Božiu vôľu a Boží plán so sebou. V tých časoch žil sv. Bernardín Sienský, jeden z najvýznamnejších členov františkánskej rehole. Spolu so svojimi spoločníkmi šíril myšlienku „Osservanza“ (Dodržiavanie) – návrat k pôvodnému duchu rehole. Počúvalo ich množstvo ľudí, kvôli tomu zväčša kázavali na námestiach. Sám Bernardín od 8. marca do 3. mája 1425 kázal aj v kostole Sv. Kríža (Santa Croce) vo Florencii. Na týchto kázňach sa zúčastnila aj Antónia. Pocítila v sebe Božie volanie, aby sa dala na duchovnú cestu. O štyri roky neskôr, po usporiadaní rodinných záležitostí, vstúpila do tretieho rádu františkánok, ktorý založila blahoslavená Angiolina Marsciánska, tiež mladá vdova.
Florentský kláštor sv. Onofria, kam vstúpila Antónia, bol založený ako piaty v poradí. Zanedlho potom, ako Antónia doň vstúpila, poslali ju predstavení do kláštora vo Foligne, ktorý bol najstarším, založený bol v roku 1397. Potom bol však presťahovaný do Todi a neskôr (r. 1433) definitívne do Aquily. Patrónkou aquilského kláštore bola sv. Alžbeta. Najmä počas prvých štrnástich rokov ju sestry považovali za svoj výnimočný vzor. Boli to roky, keď Antónia vkladala celé svoje bytie a úsilie do budovania spoločenstva. No v srdci jej dozrievala túžba po kontemplatívnejšom živote. Veľký žiaľ jej v tom čase spôsoboval jej syn, ktorý premrhal všetok majetok, a tak spôsobil nezhody medzi príbuznými.
K hnutiu Dodržiavania (Osservanza) sa postupne pripojili ďalšie spoločenstvá františkánskej rodiny, medzi nimi klarisky. Bolo to hlavne vďaka sv. Jánovi Kapistránskemu. Antónia patrila medzi prvé mníšky, ktoré prijal do rehole. Kláštor bol otvorený 16. júla 1447. Prvých trinásť rehoľníčok začalo žiť život podľa pôvodných pravidiel. Antónia sa na žiadosť sv. Jána stala predstavenou. Začínali vo veľkej biede, chýbalo im aj to najnevyhnutnejšie, Antónia teda neváhala a mnohých žiadala o milodary. Chudobu však prežívali v evanjeliovej radosti. Ovocie ich života sa čoskoro ohlásilo a mnohé mladé dievčatá požiadali o vstup do kláštora. Aj Antóniinho syna sa dotklo pôsobenie Jána Kapistránskeho. Vzdal sa svojho svetáckeho spôsobu života a vstúpil tiež do františkánskeho kláštora v Campli. Ďalej žil príkladným životom.
Po siedmich rokoch sa Antónia napokon mohla plne oddať kontemplácii a tichu. „Mlčala, ale jej sláva kričala”, podobne ako sa hovorí aj o sv. Kláre. Bola skromná a poslušná, v jedálni a v chóre zaujímala väčšinou posledné miesta, bola oblečená v najchatrnejšom oblečení, ktoré už mnohé spolusestry odmietli nosiť. Mnohé rehoľníčky ju vnímali ako uchvátenú extázou, so žiariacou svätožiarou nad hlavou. V posledných rokoch trpela kvôli zraneniu, ktoré mala na nohe. Svoje bolesti však ukrývala, nedala ich na sebe znať. Zomrela za prítomnosti milujúcich spolusestier 29. februára 1472. Jej hrob sa stal dejiskom viacerých zázrakov.
