Blahoslavený
Sviatok: 5. október
* 10. február 1841 Latiano pri Brindisi, Kráľovstvo dvoch Sicílií
† 5. október 1926 Pompeje, Neapol, Talianske kráľovstvo
Bartholomæus Longo sa narodil v zbožnej rodine lekára z 10. na 11. februára 1841, v talianskom meste Latiano v južnom Taliansku. Jeho zbožná matka Antónia ho už od útleho detstva učila modliť sa ruženec. Bartolomej bol veľmi živým a nadaným dieťaťom. Hral na klavíri a flaute, bol dirigentom školského orchestra. Mal veľké literárne nadanie, zaujímal sa aj o šerm a tanec. V roku 1858, po absolvovaní strednej školy, nastúpil na právnickou fakultu univerzity v Neapole, kde získal doktorát a stal sa advokátom.
Na vysokej škole sa pod vplyvom ateistického prostredia Bartolomejova viera zrútila. Začal pochybovať o existencii Boha. Jeho novým náboženstvom sa stal špiritizmus. Vstúpil do špiritistickej sekty v Neapole. V krátkej dobe urobil taký „pokrok“, že anti-biskup sekty ho ustanovil za kňaza satana. Počas jedného z rúhavých rituálov Bartolomej upísal svoju dušu diablovi. V satanskom poblúznení zostal rok a pol. Po čase sa u neho začali prejavovať príznaky depresie, paranoje a posadnutosti. Veľmi schudol. Dostal sa až na pokraj šialenstva. Jedného dňa sa mu zdalo, že počuje prosebný hlas svojho mŕtveho otca, ktorý ho nabádal k návratu k Bohu.
Keď jeho profesor Vincenc Pepe videl, k akému protichodnému smeru sa pripojil, priviedol ho za dominikánom Radentom, ktorý bol špecialista v otázkach špiritizmu. Ten Bartolomeja vrátil k modlitbe ruženca a s jeho pomocou k úsiliu o život podľa Božej vôle. Po návrate ku kresťanskému životu sa Bartolomej snažil vnášať evanjelium práve do prostredia, v ktorom stratil vieru.
V roku 1864, po získaní doktorátu z práva, sa Bartolomej vrátil do svojho domova v Latiane, kde začal advokátsku prax. V tej dobe mal dve známosti, ktoré už smerovali k svadbe, ale dospel k názoru, že by mal slúžiť cirkvi iným spôsobom. Redemptorista otec Emmanuel Ribera mu predpovedal, že Boh chce skrze neho vykonať veľké dielo a že je povolaný na dôležitú misiu. Pod vplyvom tohoto kňaza „Brat ruženec“ zložil sľub čistoty. Dňa 17. 10. 1871 vstúpil do III. rádu sv. Dominika.
V dobe venovania sa písomnému apoštolátu s apologetickým zámerom, sa zoznámil s o. Riberom a Katarínou Volpicelli (spomienka 28. 12.), ktorá ho neskôr zoznámila s kňažnou Marianou Far-nararo de Fusco. Veľmi si porozumeli a Bartolomej sa stal jej oporou i v rodinných záležitostiach, prevzal správu jej veľkého majetku a stal sa zákonným zástupcom jej detí. Toto priateľstvo prinieslo do života Bartolomeja zásadný zlom, stali sa neoddeliteľnými spoločníkmi v charitatívnej činnosti. V roku 1885 spolu uzavreli manželstvo; zároveň si však sľúbili, že budú žiť v čistote, ako brat a sestra. Vzájomne si pomáhali, jeden druhého obdivovali a rešpektovali.
V roku 1872 sa Bartolomej vydal do Pompejí, kde chcel pani de Fusco pomôcť so správou pozemkov. Stretol sa tu s veľkou duchovnou biedou. Polorozpadnutý kostol, ľud chabý vo viere a neschopný modlitby, nevzdelaný farár, starajúci sa o všetko iné než o farnosť, rozšírená poverčivosť. Bartolomej pochopil, že ho Boh priviedol na toto miesto, aby tu pomáhal chudobným vo viere. Premýšľal, kde začať. Neskôr napísal: „Napriek pokániu som bol neustále prenasledovaný myšlienkou, že patrím satanovi a stále som jeho otrokom a že na mňa čaká v pekle. Keď som na to myslel, dostal som sa do stavu zúfalstva a bol som blízko sebevraždy. Vtedy som v srdci počul ozvenu slov otca Alberta, ktoré opakoval po Panne Márii: „Ten, kto rozširuje môj ruženec, bude spasený.“ Tieto slová osvietili moju dušu. Padol som na kolená a zvolal som: „Ak sú tieto slová pravdivé, budem zachránený, pretože neopustím túto spustošenú zem, kým tu nerozšírim tvoj ruženec.“ Presne v tej chvíli sa ozval zvon farského kostola, ktorý ľuďom ohlasoval čas modlitby Anjel Pána. Bola to ako pečať môjho rozhodnutia.“
V roku 1875 začal zabezpečovať náboženské obrazy do kostola a v novembri dostal poškodený obraz Božej Matky – Kráľovnej ruženca, pochádzajúci z neapolského starožitníctva. Postaral sa o jeho odborné zreštaurovanie. Plátno bolo ozdobené aj drahokamami a korunkou požehnanou pápežom Levom XIII. Dňa 13. 2. 1876 ho Bartolomej s veľkou úctou inštaloval ako oltárny obraz na podstavec z lurdského mramoru. Od prvej modlitby pred touto Kráľovnou prichádzalo do malého kostola stále viacej ľudí aj zo širšieho okolia a s pribúdaním tých, ktorí sa pred obrazom spoločne modlili ruženec, rástol aj počet zázrakov uzdravenia.
Laický katechéta začal plánovať veľkolepú baziliku pre Kráľovnú ruženca, ktorú odôvodňoval potrebou pútnického miesta. Už 8. 5. 1876 bol biskupom posvätený základný kameň a Bartolomej začal horlivo zháňať potrebné materiálne prostriedky. Písal do časopisov, žobral, žal chválu i útoky novinárov, prejavy nenávisti zo strany ateistov, aj závisť od niektorých z kléru. Jeho srdce ale neprestalo byť plné lásky a aktivita naberala obrátky. Súčasne vedľa baziliky vybudoval sirotinec.
Z lásky k Panne Márii sa stal aj spisovateľom. Brožúru s názvom „Pätnásť sobôt“ vydal už 15. 8. 1877 a rozvinul tému kristologického a kontemplatívneho ducha ruženca. Od roku 1884, v ktorom sa mu podarilo založiť tlačiareň, vydával časopis „Ruženec a Nové Pompeje“ a publikoval mnoho ďalších kníh na podporu života modlitby. Od roku 1885 tu bolo ohlásených cez 940 zázračných uzdravení.
V ružencovej šnúre videl „puto“, ktoré nás zväzuje s Bohom; puto, ktoré je láskyplné a synovské. Vďaka jeho iniciatíve pápež Lev XIII. v roku 1883 ustanovil mesiac október za mesiac modlitby ruženca.
V roku 1887 bola dokončená bazilika a pri nej začal prevádzkovať sirotinec. Ďalšie podobné zariadenie pre deti, ktorých rodičia si odpykávali trest vo väzení, otvoril 8. 3. 1891. Osobne sa venoval aj väzňom. V marci 1894 odkázal všetky diela Apoštolskej stolici a nový chrám bol zároveň poctený titulom pápežskej baziliky. V roku 1897 založil kongregáciu „Dcér sv. ruženca“.
V práci pre cirkev neprestával ani vo vysokom veku. V roku 1922 napr. ešte založil druhý hospic pre dievčatá väznených rodičov. Za celoživotné dielo mu bolo 30. 5. 1925 udelené pápežské ocenenie „Veľký kríž svätého hrobu.“
Zomrel 5. októbra 1926 vo veku 85 rokov, na obojstranný zápal pľúc. Pochovaný bol v plášti rytiera gardy kríža Svätého hrobu k nohám trónu jeho láskyplnej Kráľovnej, ako si prial. 8. mája 1934 bol začatý beatifikačný proces. 26. októbra 1980 bol tento bývalý satanista, ktorý konvertoval a stal sa šíriteľom modlitby ruženca, povýšený k úcte na oltári. Ján Pavol II. vyhlásil, že život Bartolomeja Longa je „modelom pre dnešných laických katolíkov“. Jeho pamiatka sa slávi 6. októbra. V súčasnej dobe prebieha proces jeho svätorečenia a zároveň sa otvoril aj proces blahorečenia jeho manželky Marianny de Fusco.