Životopisy svätých

…život sa neodníma, iba mení…

Blahoslavená

Sviatok: 31. január
* 1473 (presný dátum nie je známy)
† 31. január 1533

Narodila sa v Ríme do bohatej, preslávenej a šľachtickej rodiny Patrizia Stefana a Lucretie Tebaldi. Rodina bola známou nielen pre svoje bohatstvo, ale najmä pre svoju zbožnosť. Otec Stefano veľmi skoro, iba dva roky po jej narodení zomiera a jej matka znovu vstupuje do druhého manželstva. Svoje detstvo Ludovica trávila u rôznych príbuzných a najmä vďaka otcovej sestre sa jej dostáva dobrého vzdelania a katolíckej výchovy. Keď má 20 rokov vydáva sa na želanie rodiny za šľachtica Giacoma de Citara, muža hrubej povahy a spoločne sa neskôr presťahujú do štvrti Trastevere v Ríme. Jej želanie však bolo úplne iné. Ešte v útlom veku túžila po živote v panenstve a zasvätenom živote v kláštore, kde by žila v úplnom zabudnutí a chudobe. No i v tomto rozhodnutí videla Ludovica Boží zámer a privolila k zásnubám a nakoniec k manželstvu. V rokoch spoločného manželstva Ludovica objavila ešte bližšie spiritualitu sv. Františka a veľmi často navštevovala kostol San Francesco a Ripa , ktorý sa nachádzal v blízkosti jej domova. Ovdovela, keď mala 33 rokov. Manželov brat, Domenico de Citara, správca majetku rodiny, konal v rozpore s jej právom na dedičstvo a začal dlhý a bolestivý proces boja o majetok. Mladá vdova bojovala za dedičstvo a po dlhom čase spor nakoniec vyhrala. Potom ako sa skončil súdny spor, rozdelila majetok medzi 3 dcéry. Ona sama svoj podiel postupne úplne rozdala chudobným a vstúpila do rádu svätého Františka a strávila v ňom zvyšok svojho života ako klariska tretieho rádu. Tu sa venovala modlitbe a slúžila chudobným. Ludovica nepomyslela na nič iné, ako na to, aby sa venovala službe Božej. Praktizovala najsilnejšie pokánie a bola neodolateľne priťahovaná k rozjímaniu o utrpení nášho Pána. Utrpenie krížovej cesty bolo neustále v jej mysli, že takmer stále usedavo plakala, až sa obávali, že stratí zrak. Konala skutky milosrdenstva, navštevovala núdznych a chorých. Pre chudobné dievčatá vyhľadávala prácu a snažila sa ich uviesť do slušného života. Dokonca im zo svojho majetku dávala veno na sobáš. Sama žila v úplnej chudobe, ale neprestávala pomáhať, radiť, starať sa o chorých. Často ukrývala peniaze v chlebe, ktorý bol dávaný chudobným pri dverách a potom prosila Všemohúceho Boha, aby nechal padnúť milosti pomoci na množstvo tých, ktorí to najviac potrebovali. Jej dobrovoľnosť nepoznala žiadne hranice. Niekedy jej samotnej chýbalo jedlo a najzákladnejšie nevyhnutnosti. Ludovica sa však radovala, že je ako Kristus, ktorý sa stal chudobným z lásky k ľuďom. Prijala chudobu ako najbližšiu priateľku svojej duše po vzore sv. Františka a jeho mystického sobáša s chudobou. Sama bola odmenená množstvom milostí, prežívaním hlbokých mystických zážitkov a extáz, mala dar proroctva a levitácie, ktorých svedkom boli i ľudia na verejnosti. Stala sa v Ríme známou ako „Ludovica s darom zázrakov.“ Pán jej rovnako doprial milosť poznať dátum jej smrti a narodenia sa pre večný život. Keď sa jej koniec blížil, prijala s veľkou oddanosťou posledné sviatosti. Potom pri pohľade na kríž ho s najväčšou ľútosťou pobozkala a povedala: „Do tvojich rúk, Ó, Pane, porúčam svojho ducha.“ Zomiera 31. januára 1533, presne v deň, ktorý jej bol oznámený, vo veku 60 rokov. Po jej smrti spontánne a okamžite si ľudia začali uctievať jej pozostatky. Je považovaná za patrónku sekulárneho františkánskeho rádu v Ríme. Jej telo odpočíva v kostole St. Francis of Assisi in Ripa Grande a jej sviatok sa slávi v Ríme s veľkou slávou. Pápež Clement X. beatifikoval blahoslavenú Ludovicu Albertoniovú v roku 1671.
Ludovicu v extáze stvárnil Giovanni Lorenzo Bernini v roku 1674 a výjav s ňou, sa stal jedným z jeho najslávnejších diel.