Blahoslavení
Sviatok: 15. február
† 15. február 1611 Praha, Česká republika
14 pražských mučeníkov
Vo fašiangový utorok, 15. februára 1611, bolo krutým spôsobom zavraždených 14 františkánov, ktorí patrili do konventu pri kostole Panny Márie Snežnej v Prahe, v Novom Meste.
Do Prahy prišli ako misionári, aby tu pastoračne slúžili katolíckej menšine, hlavne kázňami, náboženskými rozhovormi a vzorným príkladom rehoľného života. Pôsobili v konvente a pri kostole, ktorý založil cisár Karol IV. v roku 1347 pre karmelitánov, ale ktorý bol začiatkom 17. storočia v ruinách a opustený. Cisár Rudolf II. dal v roku 1604 zvláštnym diplomom „na večné časy“ celé kláštorné teritórium do užívania františkánom.
Noví rehoľníci pochádzali z rôznych európskych národov, žili však už nejaký čas na území Čiech – prišli do Prahy z Brna a Olomouca – a takmer všetci ovládali češtinu. Kňazi boli spovedníkmi významných osobností a aj medzi arcidiecéznym duchovenstvom si ich vážili, pretože ich využívali ako rozhodcov v sporných záležitostiach.
Časť pražskej verejnosti, vo väčšine nekatolíckej, sa k nim však už od začiatku správala nepriateľsky. Nešlo však o nejakú všeobecnú nenávisť: na stavbu kostola Panny Márie Snežnej prispel napríklad aj Majster Bacháček, rektor Karlovej univerzity, ktorá bola husitská. Vyhrážky a nepriateľské prejavy sa stupňovali hlavne od konca januára 1611, počas doby tzv. vpádov pasovských vojsk do Čiech. Nepotvrdená správa o ukrývaní porazených pasovských jazdcov v kláštoroch obrátila hnev Pražanov proti kostolom a kláštorom. Vývoj udalostí a rad predchádzajúcich incidentov stačili na to, aby františkáni mohli predvídať, k čomu môže dôjsť. I napriek tomu Prahu neopustili a až do konca zostali na svojom mieste.
V osudný utorok 15. februára 1611 nariadil vikár kláštora Fridrich Bachstein, aby nikto neopúšťal areál. Pretože bol podľa konštitúcií rádu zodpovedný za život hlavne mladších bratov, šesť z nich odviedol na územie kostola do relatívneho bezpečia.
Okolo jedenástej hodiny doobeda obklopilo areál Panny Márie Snežnej asi 700 ozbrojených ľudí, prevažne mestskej lúzy. K vyvraždeniu rehoľníkov došlo postupne v troch etapách, v priebehu asi štyroch hodín. Útočníci sa rozdelili do niekoľkých skupín. Početná skupina útočníkov vtrhla najprv do chrámu tu krutým spôsobom zabila dvoch kňazov a brata laika. V samotnom kláštore našli votrelci štyroch rehoľníkov, ktorých zavraždili. Po dlhšej dobe objavili násilníci schody vedúce z horného poschodia kláštorného ambitu na územie kostola, kde sa ukrývalo zostávajúcich sedem rehoľníkov.
Obnažené a zohavené telá zavraždených boli pochované v kláštornej dolnej krížovej chodbe blízko brány až v sobotu. Veriaci od počiatku považovali umučených bratov za Bohom oslávených mučeníkov a čoskoro sa začali šíriť povesti o zázračných javoch nad ich hrobom.
Už päť rokov po ich smrti prikázal pražský arcibiskup Jan Lohelius exhumovať telá a pochovať ich v kaplnke Panny Márie. Pri tejto príležitosti bolo zistené, že podľahli len minimálnemu rozkladu. V tejto kaplnke – dnes zasvätenej sv. Michalovi – odpočívajú dodnes, a to pod oltárom sv. Petra z Alkantary, ktorý bol postavený až v 2. polovici 17. storočia. Súkromná úcta k nim nebola nikdy prerušená a výročná pamiatka ich smrti bola slávená vždy nejakou formou pobožnosti.
Prvé kroky k procesu blahorečenia boli urobené v 70. rokoch 17. storočia, určité prekážky však znemožnili jeho pokračovanie. Podobne nebol skončený ani proces začatý v rokoch 1907 – 1910. Až v rokoch 1933 – 1944 prebehol riadny diecézny proces, ktorého úradné spisy boli dňa 13. októbra 1947 odovzdané do Ríma. Telesné pozostatky umučených rehoľníkov boli vtedy exhumované, prehliadnuté a identifikované. Nasledujúca politická situácia, spojená s prerušením diplomatických stykov s Rímom a útlakom Cirkvi, oddialila riešenie o viac ako 40 rokov.
Listom datovaným v Prahe dňa 25. februára 1992, požiadali biskupi Československa o obnovenie procesu. Kongregácia pre svätorečenie potvrdila dekrétom zo dňa 20. apríla 1994, že diecézny proces bol po dôkladnom preskúmaní uznaný za platný a že má byť teda záležitosť smerovaná k úspešnému zakončeniu.
Mená štrnástich umučených bratov sú:
Kňazi:
Fridrich Bachstein, vikár kláštora, český kazateľ, pôvodom z Pěnnej u Jindřichova Hradce (vek asi 50 rokov)
Ján Martinez, Španiel, sakristián (vek asi 40 rokov)
Šimon, Francúz, zbieral almužny (vek asi 30 rokov)
Bartolomej Dalmasoni, Talian z Ponte San Pietro pri Bergame, mal na starosti obnovu kostola a kláštora
Ďalej boli v konvente štyria klerici študujúci bohoslovie:
Hieronym – gróf z Arese, Talian z Milána, diakon (vek asi 24 rokov)
Gašpar Daverio – z Bosto pri Varese, Talian, poddiakon (27 rokov)
Jakub z Augsburgu, Nemec, bohoslovec s nižším svätením s dočasnými sľubmi (18-20 rokov)
Klement zo Švábska, Nemec, bohoslovec s nižším svätením s dočasnými sľubmi (18-20 rokov)
Bratia laici:
Krištof Zeld, Holanďan, starší kuchár (vek asi 70 rokov)
Ján Didak, krajčír; vlasť neudaná, asi teda pochádzal zo zemí Koruny českej (vek 30 až 40 rokov)
Ján Rode, Talian z Monte Piano pri Brescie, záhradník a pomocný sakristián (vek asi 30 rokov)
Emmanuel, mladší kuchár, asi zo zemí Koruny českej (vek asi 30 rokov)
Novici:
Ján, kandidát bohoslovia, asi zo zemí Koruny českej (vek asi 18 rokov)
Anton, pomocník v kuchyni, asi zo zemí Koruny českej (vek asi 18-20 rokov)
