Životopisy svätých

…život sa neodníma, iba mení…

Blahoslavení

Sviatok: 15. február

† 15. február 1611 Praha, Česká republika

14 prazskych mučeníkov

14 pražských mučeníkov

Vo fašiangový utorok, 15. februára 1611, bolo krutým spôsobom zavraždených 14 františkánov, ktorí patrili do konventu pri kostole Panny Márie Snežnej v Prahe, v Novom Meste.

Do Prahy prišli ako misionári, aby tu pastoračne slúžili katolíckej menšine, hlavne kázňami, náboženskými rozhovormi a vzorným príkladom rehoľného života. Pôsobili v konvente a pri kostole, ktorý založil cisár Karol IV. v roku 1347 pre karmelitánov, ale ktorý bol začiatkom 17. storočia v ruinách a opustený. Cisár Rudolf II. dal v roku 1604 zvláštnym diplomom „na večné časy“ celé kláštorné teritórium do užívania františkánom.

Noví rehoľníci pochádzali z rôznych európskych národov, žili však už nejaký čas na území Čiech – prišli do Prahy z Brna a Olomouca – a takmer všetci ovládali češtinu. Kňazi boli spovedníkmi významných osobností a aj medzi arcidiecéznym duchovenstvom si ich vážili, pretože ich využívali ako rozhodcov v sporných záležitostiach.

Časť pražskej verejnosti, vo väčšine nekatolíckej, sa k nim však už od začiatku správala nepriateľsky. Nešlo však o nejakú všeobecnú nenávisť: na stavbu kostola Panny Márie Snežnej prispel napríklad aj Majster Bacháček, rektor Karlovej univerzity, ktorá bola husitská. Vyhrážky a nepriateľské prejavy sa stupňovali hlavne od konca januára 1611, počas doby tzv. vpádov pasovských vojsk do Čiech. Nepotvrdená správa o ukrývaní porazených pasovských jazdcov v kláštoroch obrátila hnev Pražanov proti kostolom a kláštorom. Vývoj udalostí a rad predchádzajúcich incidentov stačili na to, aby františkáni mohli predvídať, k čomu môže dôjsť. I napriek tomu Prahu neopustili a až do konca zostali na svojom mieste.

V osudný utorok 15. februára 1611 nariadil vikár kláštora Fridrich Bachstein, aby nikto neopúšťal areál. Pretože bol podľa konštitúcií rádu zodpovedný za život hlavne mladších bratov, šesť z nich odviedol na územie kostola do relatívneho bezpečia.

Okolo jedenástej hodiny doobeda obklopilo areál Panny Márie Snežnej asi 700 ozbrojených ľudí, prevažne mestskej lúzy. K vyvraždeniu rehoľníkov došlo postupne v troch etapách, v priebehu asi štyroch hodín. Útočníci sa rozdelili do niekoľkých skupín. Početná skupina útočníkov vtrhla najprv do chrámu tu krutým spôsobom zabila dvoch kňazov a brata laika. V samotnom kláštore našli votrelci štyroch rehoľníkov, ktorých zavraždili. Po dlhšej dobe objavili násilníci schody vedúce z horného poschodia kláštorného ambitu na územie kostola, kde sa ukrývalo zostávajúcich sedem rehoľníkov.

Obnažené a zohavené telá zavraždených boli pochované v kláštornej dolnej krížovej chodbe blízko brány až v sobotu. Veriaci od počiatku považovali umučených bratov za Bohom oslávených mučeníkov a čoskoro sa začali šíriť povesti o zázračných javoch nad ich hrobom.

Už päť rokov po ich smrti prikázal pražský arcibiskup Jan Lohelius exhumovať telá a pochovať ich v kaplnke Panny Márie. Pri tejto príležitosti bolo zistené, že podľahli len minimálnemu rozkladu. V tejto kaplnke – dnes zasvätenej sv. Michalovi – odpočívajú dodnes, a to pod oltárom sv. Petra z Alkantary, ktorý bol postavený až v 2. polovici 17. storočia. Súkromná úcta k nim nebola nikdy prerušená a výročná pamiatka ich smrti bola slávená vždy nejakou formou pobožnosti.

Prvé kroky k procesu blahorečenia boli urobené v 70. rokoch 17. storočia, určité prekážky však znemožnili jeho pokračovanie. Podobne nebol skončený ani proces začatý v rokoch 1907 – 1910. Až v rokoch 1933 – 1944 prebehol riadny diecézny proces, ktorého úradné spisy boli dňa 13. októbra 1947 odovzdané do Ríma. Telesné pozostatky umučených rehoľníkov boli vtedy exhumované, prehliadnuté a identifikované. Nasledujúca politická situácia, spojená s prerušením diplomatických stykov s Rímom a útlakom Cirkvi, oddialila riešenie o viac ako 40 rokov.

Listom datovaným v Prahe dňa 25. februára 1992, požiadali biskupi Československa o obnovenie procesu. Kongregácia pre svätorečenie potvrdila dekrétom zo dňa 20. apríla 1994, že diecézny proces bol po dôkladnom preskúmaní uznaný za platný a že má byť teda záležitosť smerovaná k úspešnému zakončeniu.

Mená štrnástich umučených bratov sú:

Kňazi:

Fridrich Bachstein, vikár kláštora, český kazateľ, pôvodom z Pěnnej u Jindřichova Hradce (vek asi 50 rokov)

Ján Martinez, Španiel, sakristián (vek asi 40 rokov)

Šimon, Francúz, zbieral almužny (vek asi 30 rokov)

Bartolomej Dalmasoni, Talian z Ponte San Pietro pri Bergame, mal na starosti obnovu kostola a kláštora

Ďalej boli v konvente štyria klerici študujúci bohoslovie:

Hieronym – gróf z Arese, Talian z Milána, diakon (vek asi 24 rokov)

Gašpar Daverio – z Bosto pri Varese, Talian, poddiakon (27 rokov)

Jakub z Augsburgu, Nemec, bohoslovec s nižším svätením s dočasnými sľubmi (18-20 rokov)

Klement zo Švábska, Nemec, bohoslovec s nižším svätením s dočasnými sľubmi (18-20 rokov)

Bratia laici:

Krištof Zeld, Holanďan, starší kuchár (vek asi 70 rokov)

Ján Didak, krajčír; vlasť neudaná, asi teda pochádzal zo zemí Koruny českej (vek 30 až 40 rokov)

Ján Rode, Talian z Monte Piano pri Brescie, záhradník a pomocný sakristián (vek asi 30 rokov)

Emmanuel, mladší kuchár, asi zo zemí Koruny českej (vek asi 30 rokov)

Novici:

Ján, kandidát bohoslovia, asi zo zemí Koruny českej (vek asi 18 rokov)

Anton, pomocník v kuchyni, asi zo zemí Koruny českej (vek asi 18-20 rokov)