Blahoslavený
Sviatok: 3. marec
* 19. marec 1844 Niardo, Kráľovstvo Lombardsko-Benátske
† 3. marec 1890 Bergamo, Talianske kráľovstvo
„Milujúca nula“
bl. Inocent
Don Jan Scalvioni bol v kňazskom stave iba tri roky, keď bol vymenovaný do Berza ako miestny farár. Kňazskú vysviacku prijal dňa 2. júna 1867 v Brescii od biskupa Hieronyma Verzeriho, ktorý ho ihneď poslal do Cevo vo Valsaviore, aby vykonával funkciu vikára koadjútora, ale po dvoch rokoch ho biskup povolal späť do Brescie a menoval ho prorektorom diecézneho seminára. Funkcie, z ktorých vyplývala osobná zodpovednosť a riadiace povinnosti, boli pre neho utrpením, dokonca natoľko, že bol po necelom roku odvolaný, pretože – ako sa dočítame v záznamoch z procesov – „pri výkone právomocí bol menej než nula“. Ale bol neprekonateľný, keď sa jednalo o pomoc chudobnému či zbožnou adoráciou pred svätostánkom či pri čítaní alebo štúdiu. Vskutku jeho matka Františka Poli, ktorá ho priviedla na svet pred 26 rokmi v Niarde v Chamonixskom údolí v deň svätého Jozefa roku 1844, pretože ho dobre poznala a bývala s ním, musela dávať dobrý pozor, aby sa jej z domu všetko nestratilo: stačilo, aby prišiel nejaký chudák a všetky užitočné veci mohli skončiť v jeho rukách, i kura v hrnci už pripravené na večeru, „veď my sa môžeme najesť aj zajtra“, hovoril s odzbrojujúcim kľudom jej syn, pretože „musíme blížneho považovať za ležiaceho v Spasiteľovom lone“. Pokiaľ nebol v kostole na spovedi, nevykonával duchovné vedenie či iné úlohy, dozaista sa ticho modlil pri oltári či „pre zmenu vstúpil do sakristie, aby si tam prečítal odstavček zo Sumy sv. Tomáša Akvinského“.
Ale čosi pomaly presvitalo z jeho chovania, akoby jeho túžby boli inde, vyššie. Vskutku, na druhej strane údolia, sa na klesajúcom úbočí hôr týčila zvonica a silueta kláštornej pustovne Zvestovania Pána, založeného v trinástom storočí blahoslaveným Amedeom Menezom de Silva a užívaným po necelých tridsať rokov kapucínmi. Tam jeho srdce vzdychalo a túžilo ukojiť smäd po duchovnosti a mystickom tichu. Vo svojich zápiskoch poznamenáva: „Najväčšia potreba, ktorú máme, je mlčať pred týmto naším veľkým Bohom, čo sa týka chutí, tak i jazyka, ktorého výrečnosťou – tou, ktorú on počúva najradšej – je mlčanlivá výrečnosť lásky.“
Tieto túžby boli výsledkom silných kresťanských skúseností nadobudnutých v pokornej roľníckej rodine medzi Niardom a Berzom, kde utrpenie bolestných strát (otec Peter Scalvinoni a babička zomreli, keď bol Janko ešte maličký), sprevádzané onými hlbokými citmi prežívanými so zdržanlivosťou, ostychom a vznešenosťou chudobných, bolo zdieľané v rytme modlitieb a uctievaní naučených z tradície viery konkrétnej a silnej, ako hory, ktoré obklopovali jeho rodnú dedinu.
Strýko František, ktorý mu bol ako otec, ho dal študovať na päťročné gymnázium do Loveru na mestský internát, kde bol až do roku 1861. Tu sa za pomoci učiteľov veľkého ducha vycibrila duchovná orientácia jeho osobnosti obdarená bystrou inteligenciou (študoval s najlepšími možnými výsledkami), usilovnosťou pri práci, starostlivou pozornosťou voči slabším, túžbou slúžiť a strácať sa a bezuzdnou vášňou pre Eucharistiu. Miesto toho, aby pokračoval v štúdiu, ktoré mu bolo ponúknuté i zdarma riaditeľom školy, prial si vstúpiť do seminára v Brescii, kde pre seba presadzoval prísnu duchovnú disciplínu, opísanú v jeho početných »duchovných systémoch«, ktoré nazýval »rozvrhy hodín«, kde bolo všetko podriadené modlitbám a vnútornému životu. Tak sa stal kňazom, ale pokračoval v prepracovávaní svojich »rozvrhov« v túžbe po úžasnej duchovnosti, ktorá nájde svoje ukojenie až keď dňa 16. apríla 1874 don Ján, vo svojich tridsiatich rokoch, so súhlasom matky a svojho biskupa, vystúpil ku kláštoru Zvestovania Pána a zahájil rok kapucínskeho noviciátu s novým menom brat Inocent z Berza. Jeho kapucínsky životopis sa vyznačuje až neuveriteľnou prostotou. Po prvých sľuboch dňa 29. apríla bol pridelený do kláštora v Albine. Zostal tu len jeden rok a vrátil sa do kláštora Zvestovania Pána, kde dňa 2. mája 1878 zložil doživotné sľuby a bol menovaný submagistrom novicov. V tejto funkcii zotrval krátko. Noviciát bol v novembri 1879 preložený do Lovere, brat Inocent zostal bez funkcie v kláštore Zvestovania Pána.
Veľmi vzdelaný provinciál, priateľ Rosminiov, otec Augustín z Crema, ho v októbri 1880 povolal do Milána, aby sa stal súčasťou redakčnej skupiny známeho časopisu Kapucínske Anály. Po niekoľkých mesiacoch, vo februári 1881 bol poslaný na zastupovanie do kláštora v Sabbioni di Crema a v júni sa vrátil do ticha samoty v kláštore Zvestovania Pána. Predstavení a spolubratia sa museli nechať presvedčiť opakovanými neúspechmi a ponechať ho v jeho izolácii a rešpektovať tajomstvo: niektorí mali dojem, že trpí komplexom menejcennosti a cítili zbožný súcit. V skutočnosti on sa nijak nenamáhal, aby prekonal pocit vlastnej neschopnosti, naopak vnáral sa do nej hlbšie a hlbšie. Jediný vonkajší prejav, v ktorom vytrvával, bolo nutkanie dať všetko, čo sa mu dostalo do rúk, chudobným, tým skutočne v núdzi i tým, ktorí využívali jeho nevinnú dobrotu. Často sa vracal kľudný a uspokojený z obchôdzky po chudobných s prázdnym vakom, pretože pri obchôdzke skonkretizoval a uskutočnil zjavenia bratra Galdina, o mori, ktoré dostáva vodu zo všetkých strán a rozdeľuje ju do všetkých riek.
Predstavení mu nakoniec na jeseň roku 1889 zverili vedenie duchovných cvičení v hlavných kláštoroch: v Miláne-Monforte, v Albine, v Bergame, v Brescii. Podarilo sa mu dokončiť len prvé dve, čo ho stálo také duševné úsilie, že si vážne podlomil už tak krehké zdravie, čím urýchlil svoj koniec. Vskutku, pri svojom kázaní v Albine vážne ochorel a 3. marca 1890 zosnul na ošetrovni v Bergame. Táto hojdačka povýšení a odvolaní je ako protiklad, ktorý dodáva vonkajšiemu životopisu bl. Inocenta z Berza rytmus posvätnej drámy.
Brat Inocent chcel len slúžiť a zostávať na poslednom mieste: „dokonca sa stal i telesne zohnutým a stiahol sa kamsi do kúta, akoby sa túžil úplne stratiť.“ Do svojho zošita si napísal: „Budem mať veľkú túžbu byť podriadený všetkým a veľkú hrôzu z toho, že by som mohol byť hoci i čo najmenej protežovaný. Zachádza sa so mnou až príliš dobre: zaslúžil by som si horšie zaobchádzanie, ja, ktorý tak dlhujem nášmu Pánovi.“ Tento postoj mu bol príčinou mnohých ponížení. Bratia s ním vôbec nejednali v rukavičkách a často mu nadávali zvlášť za jeho nekonečné sväté omše, ktoré svojou dĺžkou vybočovali z bežného rozpisu. Pramálo pomáhalo i lomcovanie za ornát, ktorým ho chceli spamätať. On bol akoby úplne ponorený do Ducha Svätého a jeho pokľaky a meditatívne chvíle mlčania trvali dlho. Jeho smäd po zadosťučinení mu vnukal tisíce spôsobov prijatého utrpenia a seba ponižovania a vždy mal pripravenú nejakú priezračnú odpoveď alebo si s nevinou tváričkou robil žarty sám zo seba a vyhováral sa na svoju neskúsenosť. Kňazi z Chamonixského údolia k nemu často prichádzali s prosbou o radu, a on vedel úplne presne s hlbokou intuíciou nachádzať múdre riešenia každého prípadu, ktorý mu predložili. Jeho »lišiactvo« však spôsobilo, že ho mnohí považovali za nevhodného. Horel túžbou po očistení a po modlitbe, ktorou chcel odpovedať Láske, ktorá nie je milovaná a stále ho sprevádzalo kruté telesné utrpenie, kedykoľvek sa stretol so zlobou hriechu. Oficiálnemu teológovi provincie položil otázku, „či ľahký hriech môže spôsobiť Bohu nekonečnú urážku“ a triasol sa len pri myšlienke, že by sa mohol dopustiť hoci tej najmenšej chyby.
Najviac ho priťahoval svätostánok. Tu, pred Eucharistiou nachádzal všetko svoje dobro. Modlitby komunity mu nestačili. Deň mu svojou dĺžkou nestačil. Keď dostal za úlohu oprašovať regály, nikdy s tím neskončil a oprašoval ich stále dokola. Keď druhí končili, on stále pokračoval. Prikázali mu, aby vyšiel z kostola s ostatnými. On poslúchol, ale ako nariekajúca holubica krúžil tesne dookola obvodu stien a keď boli dvere pootvorené, zdržoval sa pred nimi a prepadal extáze. Keď objavil jednu štrbinu v kláštornej knižnici, ktorou bolo vidieť do kostola, od tej chvíle bol stále v knižnici a „študoval“. Knihy však zostávali otvorené. On bol absorbovaný do tajomných dôverností Eucharistie, ktorá teraz už priťahovala neodolateľne vrátane telesných prejavov. Nedokázal už žiť ďaleko od svätostánku. Noci trávil v mlčanlivej adorácii, jak je to zaznamenané o jednej noci v Osime, kam sa prišiel vyspovedať a kde jeho tvár skrásnela, uvoľnila sa a žiarila. Tak ho ráno našiel farár, keď prišiel otvoriť kostolnú bránu.
S Eucharistiou sa viazal kríž a Ukrižovaný. Nad ním rozjímal neustále a niekedy až osemkrát či desaťkrát denne opakoval pobožnosť krížovej cesty, pri ktorej plakal a nariekal. Stal sa jej propagátorom. Jeden svedok prehlásil, že „keď niekoho videli, že sa modlí krížovú cestu, malo sa zato, že sa predtým určite spovedal u Pátra Inocenta“.
Hilarin z Milána píše: „Vzhľadom k tomu, že jeho povaha bola výrazne bázlivá a mal sklon k dobrovoľnej poddajnosti a úslužnosti, či zostávať niekde stranou v kútiku, je priamo do očí bijúce, ako Božia milosť nijak neodstránila tieto psychologické sklony a presvedčenie o vlastnej malosti, ale vedela ich premeniť vo východisko pre heroické cnosti a mystické stavy.“
Ján XXIII., ktorý ho prehlásil dňa 12. novembra 1961 blahoslaveným, definoval jeho osobnosť takto: „Je to moderný svätec, svätec pre našu dobu“. Aké je však tajomstvo jeho veľmi prostého života? Táto »modernosť« svätosti je ťažko vysvetliteľná. O Inocentovi, podľa slov pápeža Pavla VI. „hovoria životopisci, že stále mal hlavu sklonenú, takže len ťažko bolo možné zachytiť jeho pohľad. Ak sa však pozrieme na túto dušu zvnútra, musíme povedať, že jeho oči hľadeli do výšky, pretože tak ako pre nás je zdrojom gravitácie Zem, pre neho zdrojom gravitácie, či skôr levitácie, bolo nebo.“ On je svätec, ktorý uniká, skrýva sa, mučený úzkosťou mystickej introverzie, ktorá sa utvára odnímaním, odkladaním, borením a tak sa objavuje nová tvár stále absolútnejšia, stále chcenejšia a hľadanejšia, »milujúca nula«, ako ho kvôli plnosti božskej lásky označila spisovateľka Curzia Ferrari vo svojej slávnom biografickom čítaní o tomto svätci. Keď sa vzdal všetkého, bolo možné o ňom povedať, ako o svätom Františkovi: „Môj Boh je moje všetko!“ A toto je hlboké tajomstvo »bračeka z Berza«, ako ho s obľubou nazývali ľudia z Chamonixského údolia.
„Ježiš je všetkými vo svete urážaný: je na mne, aby so ho nenechal samého v zármutku. Božia láska nespočíva vo veľkých citoch, ale v úplnej nahote a trpezlivosti pre milovaného Boha. Nie je lepší prostriedok ako viesť ducha, než trpieť, pracovať a mlčať. Budem mať veľkú túžbu byť podriadený všetkým a hrôzu z toho, že by som bol hoci i čo najmenej protežovaný. Zachádza sa so mnou až príliš dobre: zaslúžil by som si horšie zaobchádzanie, ja, ktorý tak dlhujem nášmu Pánovi.“ (sv. Inocent z Berza)
Hrob bl. Inocenta Berza
