Svätá
Sviatok: 13. júl
* 13. február 1847 Le Budrie di Persiceto, Bologna, Pápežské štáty
† 13. júl 1870 Le Budrie di Persiceto, Bologna, Talianske kráľovstvo
najmladšia zakladateľka kongregácie v dejinách katolíckej cirkvi, patrónka vysmievaných
sv. Clelia Barbieri
Clelia Barbieri sa narodila 13.februára 1847 v dedinke Le Burdie v provincii San Giovanni in Persiceto, v Bolonskej arcidiecéze, v Taliansku. Jej rodičia tvorili zvláštny pár. Jej otec pochádzal z najchudobnejšej rodiny v Le Burdie a jej matka z najzámožnejšej rodiny. Láska však oboch spojila a Cleliina matka opúšťa svoju bohatú rodinu, aby nasledovala svojho manžela do biedneho domčeka a do chudoby. Rodičia, Ján Barbieri a obzvlášť matka Clelie, Hyacinta Nanetti postavili svoj spoločný život a život svojich detí na pevnom základe kresťanskej viery. Clelia bola pokrstená ešte v deň svojho narodenia a dostáva meno Clelia Rachel Maria. Rodičia ju od detstva viedli k láske k Bohu i blížnym. Keď mala 8 rokov, stratila otca za epidémie cholery. Clelia bola veľmi chápavá, vnímavá povaha a šikovná na domáce práce. Podľa neskorších slov kardinála Gusminiho z Bologne pri príprave procesu blahorečenia, Clelia už v 9 rokoch, pred prijatím sviatosti birmovania, sa na svoju matku obrátila so slovami: „Maminka, povedz mi prosím, povedz, ako sa môžem stať svätou?“ Keď mala Clelia 11 rokov, na slávnosť Jana Krstiteľa, prijala sviatosť prvého sv. prijímania a ešte viac sa v nej potom zintenzívnila túžba odovzdávať sa Bohu a pomáhať svojim blížnym. (v tomto období bolo bežnou praxou prijímať sv. birmovania skôr než sv. prvého sv. prijímania) Jej spiritualita bola veľmi často obohatená o strelné modlitby. Clelia nedosiahla vysoké vzdelanie, ale nadšene čítala množstvo náboženskej literatúry. Vyrastala vo veľmi ťažkých životných podmienkach, naučila sa vyrábať nite a stala sa z nej veľmi zručná tkáčka. V práci vždy veľmi priateľská a otvorená k druhým, s ktorými často hovorila o Bohu. Jej duchovným radcom sa stal farár Gaetano Guidi. Clelia vnímala evanjelium veľmi vážne a snažila sa podľa neho žiť v stálom kontakte s Bohom skrze vnútornú modlitbu a stále uvedomovanie si, že On je s ňou a že mu celá patrí. To spôsobovalo, že žila šťastne a vyrovnane za všetkých podmienok. Žila v presvedčení, že za nič na svete by sa mu nedokázala spreneveriť. Vo svojich 14 rokoch vstúpila do miestneho farského združenia kresťanskej náuky, ktoré však prakticky prestalo vykazovať svoju činnosť už dávnejšie. Zaujala v ňom funkciu zástupkyne a prebudila celé spoločenstvo opäť k životu. Zapojila do neho svoje priateľky, najmä mladšie dievčatá, ktoré vyučovala základom čítania a písania i pravdám katechizmu. V tom čase nebola pre nich v Le Burdie žiadna škola. Táto činnosť bola základom jej apoštolátu a pripravovala sa na ňu dôsledne a zodpovedne. Stala sa veľkou ctiteľkou Eucharistie a modlievala sa korunku k Bolestnej Panne Márii. Nápadníkov, ktorí mali záujem sa o Cleliu uchádzať, odmietala s tým, že sa môžu uchádzať o jej sestru, ale ona, že sa vydávať nebude. So svojimi troma blízkymi priateľkami sa rozhodla pre zasvätený život v kontemplácii s venovaním sa náboženskej výchove detí. Rozumne uvažovala, že pre chudobu nebudú prijaté do žiadneho rádu, pretože sa v tom čase vyžadovalo dosť veľké veno. Na jej návrh, spojiť sa v posvätnom živote s konaním dobra, založila so svojimi priateľkami 1. mája 1868 spoločnosť, ktorá neskôr bola premenovaná na Inštitút Malých sestier Sedembolestnej Matky Božej. Bolo im umožnené bývať spoločne v dome, ktorý skôr slúžil Združeniu kresťanskej náuky. To vyvolalo kritiku niektorých veriacich a nebolo im priate ani zo strany štátnych orgánov. Skupina dievčat predstavila myšlienku spoločenstva, venovaného apoštolskému a kontemplatívnemu spôsobu života. Mal by to byť služobný život, ktorý by vychádzal z Eucharistie s každodenným Svätým prijímaním a bol by obohacovaní o výučbu katechizmu pre poľnohospodárov a robotníkov tejto oblasti. Nápad sa nemohol okamžite stať skutočnosťou kvôli politickej situácii v čase zjednotenia Talianska (1866-67). Clelia je označovaná ako zakladateľka kongregácie, ale nevydala žiadne konkrétne stanovy pre jej fungovanie. Stanovy pre kongregáciu napísal Gaetano Guidi. Pri vedení malej komunity Clelia vychádzala z jednoduchej lásky s ktorou reagovala na konkrétne potreby vo farnosti. Medzi jej výrazné čnosti patrila mravná čistota, prejavovaná celým spôsobom života s patričnou sebakontrolou, poslušnosť voči rodičom i duchovnému vodcovi a vernosť krstnému záväzku prejavovaná láskou, s ktorou žila podľa evanjelia. Pre jej duchovnú zrelosť ju napriek nízkemu veku ľudia nazývali „matkou“, hoci mala iba 22 rokov. Clelia bola oddanou ctiteľkou sv. Františka, jeho si zároveň zvolila ako ochrancu a patróna svojej kongregácie. Pre svoju pľúcnu chorobu, ktorá sa stala príčinou jej smrti, sa po dvoch rokoch so svojimi družkami rozlúčila slovami: „Buďte dobrej mysli, odchádzam do neba, ale nikdy vás neopustím… porastiete počtom a budete sa rozširovať cez roviny i hory, aby ste pracovali vo vinici Pánovej.“ Po slovách „Netrápte sa, mňa volá môj Snúbenec,“ sľúbila: „I keď budem v nebi, nezabudnem na Vás na zemi.“ O jej svätosti bolo uvedené, že bola mimoriadna a každodenná, spočívala najmä v zachovávaní Božích prikázaní a v plnení povinností jej stavu. Takú by si Boh prial i od nás. Jej srdce sa podobalo Máriinmu srdcu v bolesti. Clelia trpela vedomím, že sa v svete deje príliš mnoho hriechov a mnohí od Boha vzdialení, hrešia, pretože ho nepoznajú. To vedomie u nej vyvolávalo nielen slzy, ale bolo príčinou jej zmierlivých – kajúcich úkonov, modlitieb a povzbudzovania druhých k modlitbám za hriešny svet a za posilnenie nedostatočnej lásky voči Bohu. I v tom je ju potrebné nasledovať. Napriek svojej mladosti a krátkemu životu zanechala krásny príklad laického apoštolátu. Kongregácia založená Cleliou Barbieri sa rozširuje po celom Taliansku, v Indii a v Tanzánii. Dnes sestry, ktoré nasledujú cestu Clelie, pokorne pokračujú v užitočnej práci na pomoc všetkým v núdzi a v súčasnosti je ich viac než 3000 v 35 spoločných domoch. Clelia bola blahorečená 2. 10. 1968 pápežom Pavlom VI. a slávnostne svätorečená 9. 4. 1989 pápežom Jánom Pavlom II. On vo svojej kanonizačnej homílii vyzval k jej nasledovaniu slovami: „Jej modlitba nech vyprosuje, aby sa veriaci, muži i ženy, viac angažovali vo svojich farnostiach, aby nachádzali spôsoby, ako sa stať kvasom a nástrojom náukovej i duchovnej formácie skrze vážne chápanú povinnosť apoštolátu.“
Bože, Ty prebývaš v tých, ktorí majú čisté srdce; vyslyš naše prosby a na príhovor svätej panny Clelie Barbieri, pomáhaj nám v duchovnej formácii a povzbudzuj nás k aktivite v našej farnosti, aby z nej vychádzal dobrý kvas do súčasnej spoločnosti. Prosíme o to skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov. Amen
