Svätý
Sviatok: 10. október
* 15. marec 1831 Limone sul Garda, Taliansko
† 10. október 1881 Chartúm, Sudán
Význam mena: Boh je mojím sudcom (hebr.)
Atribút: biskupský pastorál (berla)
Daniel Comboni bol synom chudobných roľníkov. Narodil sa 15. marca 1831 v Limone sul Garda (kraj Brescia v Taliansku). Jeho rodičia – Alojz a Dominika – boli zamestnaní u bohatého veľkostatkára. Daniel bol štvrtým z ôsmich detí. No iba on jediný prežil, ostatné deti zomreli, šesť z nich ešte v útlom veku. Rodičia ho zodpovedne vychovávali v základných ľudských, ale aj v kresťanských čnostiach. Boli chudobní, a tak si nemohli dovoliť zaplatiť mu štúdiá. Daniel preto odišiel do Verony, kde existoval inštitút pre chudobných, v ktorom žiaci aj bývali. Počas pobytu vo Verone pocítil Daniel v sebe volanie ku kňazstvu. Tam začal študovať filozofiu aj teológiu, ale zaujímal sa o možnosť ísť na misie. Počúval skúsenosti tých, ktorí sa vrátili z misií a sám tam túžil ísť. Za kňaza bol vysvätený v roku 1854. O tri roky neskôr odišiel ako misionár do Afriky spolu s ďalšími piatimi misionármi.
Po ceste, ktorá trvala štyri mesiace, sa dostali do Chartúmu, hlavného mesta Sudánu. Prvý dojem z toho prostredia bol pre neho odstrašujúci. Hneď sa objavilo až príliš veľa ťažkostí. Okrem namáhavej roboty neznesiteľná horúčava, choroby, úmrtia niektorých z jeho mladých spolupracovníkov, chudoba. No nevzdal sa. Naopak, dodalo mu to ešte viac odvahy a začal neúnavne pracovať. Keď bol v roku 1864 pri hrobe sv. Petra Ríme, dostal silnú inšpiráciu na vytvorenie novej misionárskej stratégie evanjelizácie Afriky. Vďaka tomu vznikol slávny „Plán pre obrodu Afriky“. Bol to misionársky projekt, v ktorom hlavnú úlohu evanjelizácie Afriky zohrávali samotní Afričania – „Zachrániť Afriku pomocou Afriky“. Napriek všetkým problémom a nedorozumeniam, ktoré kvôli tomu Daniel mal, neúnavne chodil po celej Európe, oboznamoval cirkevných i svetských predstavených, ale aj obyčajných ľudí o situácii v Strednej Afrike a prosil o duchovnú i materiálnu pomoc. Začal vydávať aj magazín, ktorý informoval o misiách. Vďaka svojej neotrasiteľnej viere v Boha a dôvery v Afriku založil v roku 1867 a 1872 dva misionárske inštitúty – mužský a ženský. Neskôr sa stali známe pod názvom Comboniovi misionári a Comboniove misionárky (alebo tiež Veronskí otcovia a Veronské sestry). Daniel sa zúčastnil aj na prvom Vatikánskom koncile. Povolal ho tam ako teológa veronský biskup. Na koncile zorganizoval petíciu pre evanjelizáciu Afriky, ktorú podpísalo sedemdesiat biskupov (Postulatum pro Nigris Africa Centralis).
V júli roku 1877 bol Comboni vymenovaný za biskupa a za apoštolského vikára Strednej Afriky. Bolo to pre neho vyznačenie a zároveň aj potvrdenie, že jeho myšlienky a úsilie sú dôležité a potrebné pre život a rast Cirkvi v Afrike. V tom istom a nasledujúcom roku prešiel spolu so svojimi spoločníkmi veľkou skúškou a ťažkosťami. Nastalo totiž extrémne sucho. Populácia klesla na polovicu a počet misionárov a takisto aj ich aktivít sa zredukoval takmer na nulu. V roku 1880 stále odhodlaný biskup Comboni pokračuje v Afrike v boji proti otrokárskej tradícii a snaží sa o evanjelizáciu Afriky za pomoci ich samých. No už o rok neskôr, prepracovaný, poznačený smrťou mnohých svojich pomocníkov, ohovárkami a nespravodlivými obvineniami, ochorel. Mal len 50 rokov, no chorobe podľahol. Zomrel 10. októbra 1881 v Chartúme v kruhu svojich ľudí. No bol si istý, že jeho misionárska práca neskončí jeho smrťou. Svojim spolupracovníkom povedal: „Ja zomieram, no moja práca nezomrie.“ Tak sa aj stalo. Misionárska práca, ktorú začal, pokračovala ďalej. Mnoho mužov i žien sa rozhodlo, že budú nasledovať Comboniho príklad v tejto náročnej, ale aj radostnej misionárskej práci medzi tými najchudobnejšími. Daniel Comboni bol svätorečený pápežom Jánom Pavlom II. dňa 5. októbra 2003 na Námestí sv. Petra v Ríme.