Životopisy svätých

…život sa neodníma, iba mení…

Svätý

Sviatok: 9. jún

* okolo 306 Nisibis, dnes Nusaybin, Turecko
† jún 373 Edessa, dnes Sanlıurfa, Turecko

 

Efrém sa narodil okolo roku 306 v Nisibise. Pochádzal z kresťanskej rodiny. Výchovu získal pravdepodobne u nisibiského biskupa Jakuba. Plynule ovládal sýrčinu aj gréčtinu. V mladosti bol dosť tvrdého srdca a samopašný. Neskôr však nastal u neho obrat, odišiel do hôr k známemu pustovníkovi a tam dlhý čas žil v prísnej kajúcnosti. Keď roku 367 Peržania obsadili Nisibis, Efrém sa utiahol do Edesy v Sýrii (terajšia Urfa v juhozápadnom Turecku). Tam bol vysvätený za diakona. Za kňaza sa nechcel dať vysvätiť, necítil sa toho hodný. Stal sa široko-ďaleko známym kazateľom, ktorému sa nik nevyrovnal. Jeho reči boli strhujúce a presvedčivé. Bojoval proti vtedajším bludárom – ariánom i apolinaristom, ktorí popierali božstvo Ježiša Krista. Hovorieval najmä o smrti, súde, nebi a pekle.

Napísal aj exegetické výklady takmer celého Svätého písma. Písal spisy vieroučné, mravoučné, kázne a pohrebné reči. Okrem toho zložil cirkevné hymny, básne a piesne. Počet jeho diel je veľmi veľký – presahuje číslo 320. V tejto oblasti je jedinečný v celej cirkevnej literatúre. Všetky jeho spisy sú svedectvom o tom, že Cirkev aj v starokresťanských časoch učila tie isté pravdy ako dnes.

Keď roku 372 vypukol v Edesse mor, Efrém sa odobral zo samoty, aby pomáhal chudobným a nemocným. Ako diakon bol hlavným organizátorom pomoci tým, ktorí to potrebovali. Keď bol na smrteľnej posteli, hrnulo sa k nemu množstvo ľudí, každý sa chcel s ním rozlúčiť. Zomrel asi 9. júna 373 v Edesse. Časom sa na neho zabudlo, až v 18. storočí znovu objavili hodnotu a krásu jeho spisov. Pápež Benedikt XV. mu v roku 1920 udelil titul učiteľ Cirkvi.