Blahoslavená
Sviatok: 29. máj
* 17. január 1901 Bari, Taliansko
† 25. decembra 1927 Bari, Taliansko
Život sestry Elie je tak krátky a zhustený do 26 rokov, že sa zdá byť ľudsky takmer bezvýznamným. Jej veľkosť však nespočíva v tom, že by vykonala veľké veci, ale že nechala Pána, aby On konal v nej. Je to práve táto pokora a táto jej „malosť“, z ktorej vyžaruje jej skutočná svätosť. Dodnes nás môže mnohému naučiť.
Narodila sa ako Teodora Fracasso 17. januára 1901 v Bari v Taliansku ako tretie z deviatich detí, z ktorých päť zomrelo predčasne. Rodičia sa volali Giuseppe Fracasso a Pasqua Cianci, a Teodora o nich napísala, že to boli „rodičia naozaj svätí“. Aj pre ostatné tri zostávajúce deti (Prudenza, Dominika a Nicola) rodičia predstavovali pevnú oporu pre ich ľudský a duchovný vývoj. Rodina bola skromná a pracovitá, nechýbali tu ani finančné ťažkosti, najmä počas rokov prvej svetovej vojny. Tieto ťažkosti však boli nesené kresťanskou vierou.
V roku 1901, kedy sa Dora narodila, bol tiež založený kláštor bosých karmelitánok, do ktorého neskôr vstúpila.
Bola pokrstená 21. januára 1901 v kostole sv. Jakuba a podľa dobových zvyklostí prijala sviatosť birmovania už v dvoch rokoch. V štyroch rokoch má sen, podstatný pre jej povolanie: zdá sa jej o záhrade a o pani, ktorá žne ľalie zlatým kosákom, jednu ľaliu odtrhne a pritisne ju na svoje srdce. Mamička jej vysvetlí, že to bola Panna Mária a Dora už vtedy prisľúbi Márii, že sa zasvätí Bohu.
„Moje malé srdce zakúšalo horúci smäd po svojom Bohu a žiadne potešenie tu na zemi ju nemohlo ani na okamih utíšiť.“
Miluje krásu, kvety, spev a hudbu, prechádzky s rodinou, predovšetkým po pobreží mora, kde kontempluje nesmiernosť Božiu. Chodí do školy k sestrám kongregácie „Dcéry Assisi“, kde si dopĺňa svoju ľudskú a náboženskú formáciu. Navštevuje kostol sv. Františka z Pauly, spravovaný dominikánmi. Tam sa pripravuje na prvé sv. prijímanie a objavuje eucharistickú zbožnosť sv. Tomáša Akvinského a bl. Imeldy Lambertini.
Láska ku kráse a múdrosti charakterizujú celý život sestry Elie: jej kontemplácie kvetov, hviezd, modrého neba, ale predovšetkým človeka, ktorého Boh „urobil ako zázrak“; jej túžba stále hľadať Božiu múdrosť vo stvorení, v ľudských dielach, v životoch svätých, v knihách, Božom slove, v Eucharistiu – to sú dve majstrovské cesty jej svätosti a vzácne ukazovatele pre náš život.
Veľkou láskou sestry Elie je Ježiš v Eucharistiu, ktorý je pre ňu „najkrajší z ľudských synov“ a „Prameň múdrosti“. Po prvom sv. prijímanie (1911) trávi denne čas pred Najsvätejšou sviatosťou a živí tak svoju lásku k Bohu a blížnym, ktorá sa neprejavuje vo veľkých dielach, ale v pokornej, pozornej a stálej solidarite s nimi vo všednom živote.
Teodora sa prejavuje skromne v obliekaní aj v správaní, vyhýba sa svetským oslavám; pomáha doma, šije a vyšíva. Stará sa nielen o členov rodiny, ale aj o robotníkov pracujúcich v dielni, vedenej jej otcom.
Jej správanie a vplyv, ktorý mala na svoje spolužiačky, si všimla jedna z jej učiteliek, sestra Angelina Nardiová. Teodoriným duchovným vodcom bol dominikán P. Peter Fiorilo. Ten ju doviedol do dominikánskeho tretieho rádu. Tam je 20. apríla 1914, so zvláštnym dišpenzom kvôli svojej mladosti, prijatá ako novicka a dostane meno Anežka. 14. mája 1915 tu skladá svoje rehoľné sľuby.
Počas ťažkých vojnových rokov 1915-1918 nachádza Teodora nekonečné množstvo príležitostí k apoštolátu, katechézam, starostlivosti o druhých. Neobmedzuje sa už na svoje svoje rodinné prostredie a na svojich známych a dáva voľný priestor svojej vriacej túžbe robiť dobro blížnym. Je pozorná k vojakom, ktorí navštevujú farnosť, modlia sa za nich a dáva im drobné darčeky – medaile, obrázky a modlitebné knižky. Keď je konvent dominikánov kvôli podozreniu z protivládnych aktivít uzavretý, Dora sa nestráca, ale vytvorí so svojou sestrou Dominikou (ktorá sa neskôr stane bosou karmelitánkou ako ona) a ďalšími kamarátkami spoločenstva štúdia a modlitby.
Koncom roku 1917 sa Teodora rozhodne požiadať o radu otca jezuitu Sergia di Gioia. Ten sa stáva jej novým spovedníkom a zhruba po roku ju spolu s jej priateľkou Chiarou Bellomovou, budúcou sestrou Diomirou od Božskej lásky nasmeruje na Karmel sv. Jozefa, na ulici Via De Rossi v meste Bari. Obe sa tam prvýkrát vydajú v decembri roku 1918. Rok 1919 sa stane rokom intenzívnej duchovnej prípravy na vstup do kláštora pod starostlivým a osvieteným vedením otca Di Gioi.
Na Karmel je prijatá 8. apríla 1920. Prežíva chvíle veľkej radosti, ale aj veľkej vyprahnutosti; nachádza útechu v kríži a v čase trávenom pred svätostánkom. Číta sv. Teréziu od Dieťaťa Ježiša a sv. Jána od Kríža, ktorí sú inšpiráciou pre jej spiritualitu. V deň obliečky, 24. novembra 1920, prijíma meno Elia od sv. Klementa – meno proroka /Eliáša/ mlčania a meno jedného svätého karmelitánskeho otca tej doby.
Skoré sľuby skladá 4. decembra 1921: „Sama pri nohách môjho Ukrižovaného Pána som k Nemu dlho pozerala a v Jeho pohľade som nachádzala celý svoj život.“ Okrem svätej Terézie od Ježiša si za svoju sprievodkyňu berie Teréziu od Dieťaťa Ježiša a nasleduje „malú cestu duchovného detstva, na ktorú som sa cítila Pánom povolaná“.
Roky formácie prežíva s veľkou horlivosťou, prosí predstavenú o dlhší čas modlitby a o zvláštne umŕtvovanie. S pokorou prijíma nepochopenie a nedôveru. Tou trpí predovšetkým v čase, keď je poverená vyučovaním šitia na stroji v kolégiu – škole pre dievčatá, pripojené ku kláštoru, ktorá mala udržať existenciu kláštora a predísť jeho uzavretiu v dobe silného antiklerikalizmu. Elia je k žiačkam milá a ústretová, na rozdiel od sestry riaditeľky, ktorá ju často napomína pre jej prílišnú zhovievavosť voči nim. Okolo sestry Elie sa začne šíriť ovzdušie ohovárania, žiarlivosti a závisti, ktoré ju vrhá do izolácie. Po dvoch rokoch je z úradu stiahnutá. Elia všetko znáša s pokorou a utrpenie skrýva v srdci. Aká veľká skúška to bola, môžeme vytušiť z listu, ktorý napísala svojmu duchovnému vodcovi, P. Eliášovi od sv. Ambróza:
„Táto skúška… je jednou z bolestí, o ktorých sa ťažko hovorí, ale vyznávam Vám, že dobrý Boh, keď videl moju malosť, ma stále niesol vo svojej náručí a v najtemnejších hodinách, keď som vo svojej duši pociťovala silné vyhnanstvo, som od dobrého Boha čerpala silu stále mlčať, skrývajúc všetko pod závojom úsmevu… V týchto dvoch rokoch som pochopila život… Nepopieram, že otras, ktorý som prežila, bol obrovský, ale môžem Vás naozaj uistiť, že žiadny tvor nie je vinný; je ale potrebné, aby som vo všetkom videla nežnú ruku môjho Pána, ktorá, pokiaľ sa položila na moju hlavu, tak len preto, aby mi to prospelo… V tejto sladkej skúške moje srdce veľmi dobre poznalo priepasti lásky a milosrdenstva Ježišovho Srdca…“
Pod vedením tohto duchovného otca skladá sľub konať vždy to, čo je dokonalejšie. 11. februára 1925 potom skladá slávne sľuby.
Žije v úplnom spojení s Bohom. Píše: „Keď sa pozerám okolo seba, všetko mi hovorí o Bohu; keď pozdvihnem zrak k nebu, zdá sa mi, že vidím, ako z tej nekonečnej modro padá dážď vzácnych perál, nebeskej rosy, ktorá oživuje moju dušu. Tento dážď sú nesmierne milosti, osvietenia, Božské dary, ktoré ako šperky zdobia moju dušu a pripravujú ju na onen šťastný deň, kedy sa bude môcť zjednotiť v mystickom sobáši s Kráľom kráľov.“
Ustavičná kontemplácia hĺbky Božej lásky nielenže nezmenšuje, ale naopak zväčšuje jej pozornú lásku voči blížnym. Stále sa stará o to, aby jej rodičom nechýbal jej vrelý cit a aby ich príliš neťažila jej neprítomnosť doma. So svojou sestrou, nedávno vydatou, zdieľa radosť z narodenia dieťaťa. Píše svojim kamarátkam a povzbudzuje ich k praktizovaniu cností, aby sa posvätili vo svojom živote vo svete. Svojej mamičke píše:
„Je pravda, že teraz si sama… sama telesne, ale keď pozdvihneš oči nahor, s Ježišom Ti robí spoločnosť celé nebo.“
To, že sa pozerá na nebo, ju robí schopnou pozerať sa s láskou a so správnym úsudkom aj na veci svetské. Predovšetkým sa ale stará o spásu duší: modlí sa, trpia a obetuje sa Pánovi za obrátenie hriešnikov.
„Mojim poslaním je radostne sa obetovať, aby môj Boh bol poznávaný a milovaný celým svetom.“
Od roku 1926 trpí sestra Elia takmer denne prudkými bolesťami hlavy, ktoré sa snaží skrývať. Napriek tomu niektoré sestry jej bolestiam neveria, myslia si, že je to nervová záležitosť.
Svojmu duchovnému otcovi o tejto situácii píše:
„Neskúmam úmysly Božie, som si istá, že to všetko dovoľuje pre moje dobro… Aké nedorozumenia sa dejú a aké obrovské mraky sa znenazdania objavujú nad mojou hlavou… Prežívam tak hodiny skutočnej skľúčenosti, známe len Ježišovi. Často som sa pokúšala objasniť to našej milej matke, ale Pán to nedovoľuje, a ani to už nedovolí – aby som vystúpila na Kalvárii sama len s Ním samotným. Bezpochyby sa trpí naozajstná agónia, úplná opustenosť; napriek tomu sa mojim dobrým sestrám zdá, že stúpam a odpočívam na kvetinovej lúke… Dobrá matka predstavená mi hovorí, že som pod návalom veľkého pokušenia a uzatvára, že mám utkvelé predstavy a môžem skončiť ako neurastenička… Viem, že takto jej to dáva vidieť Pán, lebo keby tomu bolo inak, moje mučeníctvo by prestalo… Drahá matka ma miluje, a pretože ma miluje, musí byť vernou vykonávateľkou Božej vôle…“
Bolesť jej pomáha žiť výlučne v Bohu ako obeť lásky; koná ďalej svoje povinnosti a lieči sa podľa rád lekára.
V roku 1927 dostáva úrad sakristiánky, ktorý vykonáva s veľkou starostlivosťou a láskou k Eucharistiu. V decembri sa jej zdravotný stav zhorší a zalieha s horúčkou, liečenou ako bežná chrípka. Lekári, povolaní iba štyri dni pred smrťou, konštatujú zápal mozgu a mozgových blán, je už ale príliš neskoro. Zomiera na poludnie 25. decembra 1927, v deň Narodenia Pána, zatiaľ čo hľadí na kríž. Arcibiskup, ktorý sa prišiel pomodliť k jej telu, hovorí: „Teraz sa sestra Elia bude modliť za nás.“
Povesť svätosti sestry Elie, šíriacej sa už za jej života, rastie ešte oveľa viac po jej smrti: mnohí dostanú milosti a vypočutia prosieb. Cesta k blahorečeniu sa začína v roku 1952 a vrcholí 18. marca 2006 jej beatifikáciou v katedrále v Bari.
Ako bolo spomenuté na začiatku, život sestry Elie neutvárali veľké diela, ale ak uvážime jej lásku ku kráse a múdrosti, jej túžbu dať život pre Boha a pre blížnych, vidíme, že jej veľkosť spočíva, aj podľa spirituality Karmelu, predovšetkým sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša, v prijatí vlastnej malosti, v tom, že sama sa považuje za nič. Sama o tom píše: „Milovať Ťa, ó môj Bože, neznamená konať veľké a mimoriadne diela, ale znamená to vedieť sa stále obetovať v malých veciach a považovať sa za posledné zo všetkých.“
Slúžiť: jedná sa o pokoru, ktorá nie je slabosťou, ale poznaním vlastných limitov a rešpektom k druhým; ide o lásku ku kráse a múdrosti, k Bohu, ktorá sa odovzdáva solidaritou; jedná sa o túžbu po zdravých ľudských i kresťanských cnostiach až k obete a až k darovaniu života pre druhých.
Meno Teodora znamená „dar Boží.“ Boh dal v sestre Elii tento dar nám – Karmelu i celému svetu.
