Blahoslavená
Sviatok: 7. september
* 8. november 1867 Crescenzago, Taliansko
† 7. september 1921 Parma, Taliansko
Narodila sa 8. novembra 1867 v Crescenzagu na severovýchode Milána v Taliansku a vyrastala v nestabilnej rodine. Jej otec Jozef Picco bol od narodenia slepý, napriek tomu sa stal hudobníkom milánskeho orchestra „La Scaly“ a matka Adelaida mu na zahraničných zájazdoch súboru robila doprovod. V útlom detstve otec Eugénie pri jednom turné v Amerike zmizol a Adelaida, ktorá viac ako manžela milovala peniaze, úspechy a cestovanie, čoskoro začala žiť s iným mužom. Výchovu malej Eugénie často nahrádzala stará mama a keď bola s matkou, ktorá mala s novým partnerom dve deti, išlo o výchovu k bezbožnosti a bez správnych zásad.
Ako devätnásťročná začala Eugénia dochádzať do oratória k Uršulinkám v Miláne. Tu sa začala zoznamovať so skutočnosťou duchovného života, konfrontovala ju so svojimi nedostatkami a prežívala z toho depresie. Občas depresie vystriedali vzlety podobné eufórii. Až v máji 1886, vo chvíli, keď sa topila v duchovnej prázdnote, bola oslnená a zároveň osvietená podivným svetlom Božej milosti.
Tieto okamihy neskôr opísala slovami: „Vyčerpaná, osamelá, zdrvená svojou zúfalou situáciou, padla som na kolená a prosila o pomoc pred jediným obrazom, ktorý visel nad posteľou. Vtom sa z obrazu oddelil zväzok svetelných paprskov a zaryl sa do môjho srdca s ostrou bolesťou, akoby išlo o zásah skutočným ostrím. A to ma náhle zmenilo. Už som nebola osamelá, pretože môj Boh sa ma dotkol, Mária zvíťazila. Cítila som sa úplne vymenená.“
To bol začiatok jej konverzie, ktorý smeroval k rozhodnutiu zasvätiť svoj život Bohu. Do Kongregácie Malých dcér Najsvätejšieho Srdca Ježiša a Márie, založenej Augustínom Chieppi, vstúpila 31. augusta 1887 v Parme. Tu bola ako čakateľka až do noviciátu a dočasné sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti zložila 10. júna 1891. Po troch rokoch zložila večné sľuby a v roku 1905 sa stala novicmajsterkou, ktorou bola šesť rokov.
Podľa slov pápeža Jána Pavla II. spájala kontempláciu s prácou a v spojení s každodennou účasťou na Eucharistii to bolo základom jej duchovnej zrelosti a živej charitatívnej činnosti. A ako uviedol ďalej: „Nikdy sa nevyhýbala službe, ktorú od nej vyžadovala láska k blížnemu. V Parme vzala na seba bremeno ľudskej biedy, keď sa usilovala uspokojiť potreby mládeže aj chudobných rodín…“
Stala sa generálnou predstavenou, ktorou bola do konca života. Dbala o zachovávanie pravidiel rádu a všestrannú formáciu sestier. Vynikala neúnavnou materskou láskou ku všetkým, hlavne k chudobným, malým, odstrčeným. V rokoch 1915 až 1918, v dobe vojny, dala všetky svoje sestry k dispozícii chorým a raneným. Povzbudzovala ich slovami, že láska k blížnym je najistejším a najlepším prejavom lásky k Bohu. Sama bola sestrám príkladom svojim životom, ktorý úplne obetovala Bohu. Zomrela, keď mala necelých šesťdesiat rokov.
Blahorečená bola 7. októbra 2001 pápežom Jánom Pavlom II. v Ríme.
