Svätý
Sviatok: 20. september
1.-2. stor
Sv. Eustach, ktorý sa v cirkevnom kalendári spomína 20. septembra, je v latinskej cirkevnej spisbe známy pod menom
Placidus. V talianskej náboženskej literatúre sa označuje oboma menami: Eustachio (Eustazio) i Placido. Treba ešte dodať, že v tradičných zoznamoch svätých sa uvádza spolu s troma ďalšími svätcami, ktorí sa nazývajú Teopista, Teopist a Agapius. Prvá z menovaných bola údajne jeho manželka a ďalší dvaja boli ich synovia. Svätý Placidus-Eustach patrí medzi svätcov, o ktorých jestvovaní nemáme spoľahlivé historické dôkazy. Ak aj boli, ostali beznádejne pochované pod hrubým nánosom legendárneho rozprávania. Románovitá legenda o sv. Eustachovi vznikla v gréckom prostredí, ale rýchlo sa rozšírila po všetkých oblastiach niekdajšej rímskej ríše. V Európe prevládla jej románska podoba. Podľa nej Eustach s menom Placidus bol bohatý a úspešný vojvodca cisára Trajána (vládol v r. 98-117). Raz pri poľovačke sa dal prenasledovať mimoriadne pekného a veľkého jeleňa. Ten vyskočil na skalu a obrátil sa k svojmu prenasledovateľovi. Eustach zbadal, že jeleň má medzi parohami kríž. Majestátny tvor sa v Kristovom mene prihovoril vojvodcovi a žiadal ho, aby sa dal pokrstiť aj s rodinou. Placidus poslúchol a pri krste prijal meno Eustachius. Jeho manželka sa odvtedy nazývala Teopista a ich synovia Teopist a Agapius. Po obrátení Eustach prekonal ťažkú skúšku ako akýsi novozákonný Jób. Služobníctvo i dobytok mu zahynuli na mor. O zvyšky majetku ho olúpili zbojníci. Rozhodol sa preplaviť s celou rodinou do Egypta. Keďže však nemal dosť peňazí na zaplatenie cestovného, kapitán lode si zadržal pre seba jeho ženu. Tak mohol Eustach po príchode do Egypta pokračovať v ceste iba s dvoma chlapcami. Aj tých mu však ulúpila divá zver. Ostal sám. Nevedel, že oboch synov mu zachránili domáci obyvatelia, ibaže každého na inom mieste. K zmene prišlo po rokoch zásahom cisára Trajána, ktorý dal hľadať svojho bývalého generála. Keď ho našiel, poveril ho znovu vedením vojska. Pri regrutovaní nových vojakov Eustach nevedomky prijal do armády svojich synov. Keďže boli šikovní a inteligentní, urobil z nich dôstojníkov a svojich pobočníkov. Pri jednej vojenskej výprave našli nečakane aj Teopistu, ktorá po smrti lodného kapitána žila v chudobe. Až vtedy sa navzájom poznali a celá rodina sa šťastne znovu usadila v Ríme. Medzitým sa stal cisárom Hadrián (117-138). Ten po jednej víťaznej výprave žiadal Eustacha, aby sa zúčastnil na pohanskom ďakovnom obrade. Keď ten ako kresťan odmietol, cisár ho i s celou rodinou odsúdil na roztrhanie divými zvermi. Ale keď sa šelmy nechceli odsúdencov dotknúť, Eustacha s manželkou a synmi hodili do rozžeraveného bronzového bujaka. Tiel mučeníkov sa ujali kresťania a pochovali ich.
Historici nevedia uspokojivo vysvetliť, prečo sa táto obsiahla legenda, rozpracovaná do pôsobivých podrobností, tak rozšírila v kresťanskom svete. V stredoveku jestvovala jej grécka, latinská, arménska, sýrska, gruzínska, koptská i slovanská redakcia, ktoré sa líšili v podrobnostiach, ale v hlavných črtách sa zhodovali. No na druhej strane tí istí bádatelia nemôžu oprieť o historické pramene nijaký údaj (okrem mena oboch rímskych cisárov) obsiahnutý v rozprávaní o Eustachovi a jeho rodine. Preto považujú celý zložitý príbeh za akýsi nábožný a povzbudivý román. Napriek tomu sa úcta sv. Eustacha uchytila v Cirkvi. Začiatkom 8. stor. jestvovala v Ríme diakonia a bazilika sv. Eustacha, ktorú v nasledujúcich storočiach viackrát prebudovali. Podľa tohto údajného rímskeho mučeníka bola pomenovaná i jedna štvrť Večného mesta. Sv. Eustach sa uctieval ako patrón hájnikov a poľovníkov.
Literatúra:
ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 5. Dobrá kniha Trnava 1995
