Svätá
Sviatok: 9. marec
* 1384 Rím
† 9. marec 1440 tamtiež
Význam mena: slobodná (zast. nem.)
Patrónka motoristov
Caravaggio (1571-1610): Anjel vyučuje Františku, sakristia kostola S. Pietro v Perugii
Sv. Františka Rímska sa narodila v Ríme v roku 1384. Jej otec sa volal Pavol Bussa de Leoni a bol bohatým šľachticom. Františka už v útlom veku túžila vstúpiť do kláštora. Otec ju však už ako mladú prisľúbil za manželku mladému šľachticovi Lorenzovi de Ponzianimu. Svoj sľub nechcel zrušiť. Františka sa teda z poslušnosti za Lorenza vydala. Lorenzo bol dobrým človekom, vážil si Františku, jej čnosti a zbožnosť. Františka sa zase snažila byť vľúdna a milá. Podľa šľachtických obyčajov sa Františka musela skvostne obliekať, navštevovať spoločnosť a prijímať hostí. Ona to robila zdvorilo a skromne. Pod nádherným rúchom nosila vrecovinu. V spoločnosti mužov bola vážna, v reči opatrná a netancovala. Veľmi rada chodila do kostola. Často rozjímala a modlila sa. Nikdy nezanedbávala svoje povinnosti. Vždy sa snažila vyplniť manželove priania. Narodili sa im tri deti. Františka ich mala veľmi rada, od mala ich vychovávala k slušnému a nábožnému životu. Priam tak sa starala aj o služobníctvo. Ak niekto ochorel, sama ho ošetrovala. Tiež ich viedla k nábožnému životu. K sebe bola zase veľmi prísna. Striedmo sa stravovala, jedla zväčša len zeleninu, nepila víno. Všimli si ju aj iné šľachtičné v Ríme a začali ju nasledovať. Boli zodpovednejšie vo svojich povinnostiach a nezakladali si až tak na pozemskom lesku.
Na Františku Boh dopustil aj kríže. Zomrel jej syn a potom aj dcéra. Utešovala samu seba, že si ich Boh vzal k sebe, ale predsa jej bolo ľúto. V roku 1413 neapolský kráľ obsadil a drancoval Rím. Aj ich dom vyrabovali, syna, ktorý ostal nažive, odvliekli ako rukojemníka. Manžel bol ťažko ranený a následne ho poslali do vyhnanstva. Františka pomáhala, kde vedela. Ošetrovala ranených, navštevovala chorých, zabezpečovala lieky, volala lekárov, modlievala sa za umierajúcich a hladným dávala jedlo. Keď už nemala z čoho dávať, išla po žobraní. Po čase nastal v Ríme pokoj, Františke sa vrátil manžel aj syn.
V roku 1425, po návrate z púte do Assisi, založila nábožnú družinu vznešených paní a dievčat. Členky bývali naďalej vo svojich rodinách, ale zachovávali benediktínske pravidlá. Nevolali sa mníšky, ale oblátky (obetované). Zriekli sa nádhery v oblečení, prepychu, hlučných zábav a snažili sa o kresťanskú dokonalosť. Neskladali síce žiadne sľuby, z družiny mohli aj vystúpiť. Zaviazali sa iba poslušnosťou voči predstavenej. Nosili biele rúcho, biely škapuliar a čierny závoj. Takto žili až do roku 1433. V tom roku sa sústredili do jedného kláštora, ktorý sa volá Tor dei Specchi. V roku 1436, po smrti svojho manžela, sa k nim pridala aj Františka. Pokračovala vo svojom odriekavom a nábožnom živote. No v kláštore nepobudla dlho. V roku 1440 bola pozrieť svojho syna, ktorý ťažko ochorel. Keď sa vracala do kláštora, náhle na ňu prišla slabosť. Vrátila sa späť k synovi a 9. marca 1440 zomrela. Pochovali ju v kostole Panny Márie Novej pri Fore Romane. V roku 1608 bola vyhlásená za svätú. Pri tej príležitosti premenovali aj kostol, v ktorom spočívali jej pozostatky, na kostol sv. Františky Rímskej.
