zakladateľ rádu rogacionistov Najsv. Srdca Ježišovho a Dcér Božej horlivosti
Svätý
Sviatok: 1. jún
* 5. júl 1851 Messina, Sicília, Taliansko
† 1. jún 1927 tamtiež
Význam mena: Boh je milosrdný (fénic.)
Sv. Hannibal di Francia
Hanibal (tal. Annibal) Mária Di Francia sa narodil 5. júla 1851 v Taliansku, v Mesine na Sicílii. Bol tretím zo štyroch detí a jeho rodičia mali šľachtický pôvod. Otec z rodu Marchesi bol pápežským vicekonzulom a čestným kapitánom námorníctva. Matka Anna bola z markýzskeho rodu a ovdovela, keď mal Hanibal Mária 15 mesiacov. Už ako sedemročný bol poslaný do šľachtickej školy riadenej cisterciánmi, v ktorej bol do svojich 14 rokov. Vláda vtedy rušila rehoľné rády a habala cirkevný majetok.
Hanibal bol vychovaný k zodpovednému a zbožnému životu. So súhlasom spovedníka chodil denne na sväté prijímanie a rozhodol sa modliť za svätých kňazov pre Cirkev. Pri adorácii pred Najsvätejšou Sviatosťou Oltárnou ním prenikli slová evanjelia: „Žatva je bohatá, ale robotníkov málo…“ Svojim štúdiom sa zatiaľ nezameriaval na duchovnú dráhu, pretože o nej neuvažoval. Duchovné čítanie, hlavne životopisy svätých, však čítal s obľubou. Raz po nočnej modlitbe, pri ktorej sa v ňom ozvala túžba po opustení sveta pre Pána, navštívil Najsvätejšiu Sviatosť so slovami: „Hovor, Pane, tvoj sluha počúva.“ (1Sam 3,10) Vzápätí pocítil v srdci žiar a povolanie ku kňazstvu, ktoré jednoznačne prijal, pretože vedel, že je od Pána.
Keď sa stal diakonom, stretol sa s otrhaným Františkom Zanconem z najchudobnejšieho predmestia a sľúbil mu, že ho neskôr ako kňaz vyhľadá. Potom, s biskupovým súhlasom, v tejto štvrti Avigonských domov začal pomáhať a učiť katechizmus niekoľko sto obyvateľov. Neskôr na túto prácu dostal od biskupa ďalších dvoch kňazov a brata Františka, ktorý v roku 1880 prijal vysviacku. O šesť rokov neskôr bola zriadená medzi Avigonskými domami prvá kaplnka, v ktorej bola uchovávaná Najsvätejšia Sviatosť. Stalo sa tak k 1. júlu, súčasne so založením novej kongregácie, ktorá bola zverená sviatostnému Kristovi, ktorý bol v chudobnej štvrti prijatý ako Kráľ, Dobrý Pastier a Boží Hospodár. Otec Hanibal ustanovil každoročnú obnovu láskyplného očakávania eucharistického Krista, s pobožnosťami k obnoveniu duchovnej horlivosti. A zdôrazňoval, že zakladateľom zbožného diela je On. Program založenej kongregácie vyjadril slovom: „Modlite sa!“ A tým dal vznik rehoľným inštitútom Rogacionistov Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a Dcér Božej horlivosti. Zdôraznil tak význam adoračnej modlitby.
Prvé rehoľné sľuby s tromi kňazmi a niekoľkými bohoslovcami zložil 6. júna 1900. Boli však skôr považovaní za cirkevnú školu a Mons. D‘ Arrigo ich určil na výpomoc v diecéznych farnostiach. Otec Hanibal neprotestoval. Naopak, napomínal, keď v tom druhí videli zneužívanie. Jeho zásadou bolo, že Pán hovorí ústami predstavených a vždy ich dokonale poslúchal. V domčeku, darovanom Piom X., otvoril 1. júla 1900 kostolík, na ktorého priečelie dal napísať: „Rogate Dominum messis“ – „Proste Pána žatvy“. Bol zasvätený modlitbe za dobré duchovné povolania.
Ku koncu decembra 1908 postihlo Mesinu zemetrasenie. Medzi 80.000 obeťami bolo aj 13 dcér Božej horlivosti a otcom Hanibalom založené sirotince bolo nutné presťahovať do Oria pri Bridisi. Tamojším biskupom boli prijatí s láskavosťou. O Hanibalovi Di Francia potom dosvedčil, že si stále uvedomoval Božiu prítomnosť a všetko robil pre Boha a s Bohom.
Obidva Hanibalove inštitúty, ktorým v jednom období hrozilo zrušenie, boli novým mesinským arcibiskupom uznané za rehoľné kongregácie s diecéznym právom od 6. júla 1926, v súlade s kódexom kánonického práva. Ku trom základným rehoľným sľubom bol pridávaný ďalší; sľub každodennej zvláštnej modlitby za rast duchovných povolaní.
Otec Hanibal sa stal kanonikom a pri návšteve chladných a vlhkých miestností rímskeho domu, určeného pre nové sídlo, dostal zápal pľúc, ktorý sa stal chronickým. S podlomeným zdravím vizitoval tri mužské a dvanásť ženských domov. V zime roku 1926 prestal byť schopný slúžiť svätú omšu aj pri domácom oltári. Na jar nasledujúceho roku bol prevezený do dedinského kongregačného domu v blízkosti mariánskeho kostolíka della Guardia – Strážkyňa. Prehlásil, že sa jedná o poslednú chorobu a 1. júna zomrel v dôsledku mozgovej príhody.
Po smrti o ňom hovorili: „Zavreli sa ústa, ktoré nikdy nepovedali nie.“ Bol vzorom ochoty a poslušnosti. Na jeho pohreb prišlo veľké množstvo ľudí a bol uložený do chrámu Evanjeliovej modlitby. Blahorečený bol 7. októbra 1990 Jánom Pavlom II. a ním aj kanonizovaný 16. mája 2004.
