Životopisy svätých

…život sa neodníma, iba mení…

Blahoslavený

Sviatok: 14. júl

* okolo roku 1160, Hroznetin, Česká republika
† 14. júl 1217, Starý Kynšperk, Česká republika

Pochádzal z veľmi významného rodu, ktorý vlastnil rozsiahle majetku v severozápadných Čechách. Podľa historických prameňov uložených v Kláštore Teplá sa narodil okolo roku 1160; niektorí životopisci však udávajú dobu o 10 rokov neskôr a ako miesto narodenia Hroznětín. Jeho životopis bol vraj spísaný až 40 rokov po jeho smrti, čo vysvetľuje niektoré pochybnosti z nedostatočne doložených informácií.

Hroznatovým otcom bol Sazima z Krašova, predok grófov z Gutštejna. Údajne zomrel v bitke medzi nejednotnými Přemyslovcami 23. januára 1179. Jeho matkou bola Dobroslava z Černína; mal brata Arnošta a sestry Vojslavu, Jitku a Idu. Jeho rod mal erb s trojitým parožím. Podľa legendy sa narodil na neznámom mieste a zdanlivo mŕtvy. Jeho matka ho na radu pomocníčky pri pôrode obetovala Pánu Ježišovi a Panne Márii, na čo sa stuhnuté novorodeniatko prebralo k životu. Vierohodnejšia je skutočnosť, že Panna Mária nad ním držala ochrannú ruku, keď bol niekoľkokrát išlo o život. Matka ho viedla k Mariánskej úcte a pripomínala mu jej ochranu. Videla ju vraj aj vo chvíli, keď Vojslave za jazdy v otvorenom koči vypadol z náručia a neutrpel žiadne zranenie.

Za najvýznamnejšiu je uvedená jeho záchrana z rieky Visly. Keď sa jeho sestra Vojslava vydala za Ota, hradného pána Krakova, časť svojho detstva prežil v Poľsku. Tam ako chlapec spadol do Visly. V rieke vraj nad svojou hlavou uvidel ruky prekrásnej pani. V legende sa hovorí, že sa to stalo o tretej hodine popoludní a pokým sa rybári márne snažili nájsť chlapca v rieke, pribehla Vojslava s dobrým plavcom. Ten vraj až večer vytiahol Hroznata z dna rieky za vlasy v presvedčení, že musí byť mŕtvy. On však otvoril oči. Po vytiahnutí z rieky sľúbil, že svojej ochrankyni preukáže zvláštnu službu.

Po návrate do Čiech sa Hroznata vzdelával na úrovni bohatých a vynikal v cnostiach aj rozvážnosti. Vstúpil aj do služieb na dvore. Kniežaťom – biskupom Jindřichom Břetislavom a Přemyslom (aj za jeho kraľovania) bol oslovovaný ako priateľ. Pre svoju vľúdnosť a štedrosť k tým, čo to potrebovali, bol milovaný poddanými i chudobnými. V dospelosti sa oženil. Po otcovi zdedil značný majetok v Perucku a v oblasti Plzne to vraj bolo manželkine veno či snáď aj odmena za službu na dvore. Viditeľné a vrcholné šťastie akoby skončilo. Narodený syn čoskoro zomrel a po ňom aj manželka. Jeho nádeje boli otrasené. Hroznata sa preto obrátil na nadpozemské nádeje. Ako pravý zbožný rytier sa rozhodol vstúpiť do služieb Bohu. Asi okolo roku 1190 sa v Čechách dozvedeli, že sa niektorí ich rodáci vyznamenali v tretej krížovej výprave vedenej Děpoltom. Hroznata si spomenul na sľub z chlapčenských rokov a tiež sa vydal na výpravu. Predpokladá sa, že sa jednalo o zaradenie v čiastočnom vojenskom ťažení vedenom Leopoldom Rakúskym. Počas zimy 1990-1991 v Zadare Hroznata spoznal, aké je vojsko nepripravené a ako prvotné nadšenie mnohých vodcov mizne v osobných a ziskuchtivých sporoch. Po zlých skúsenostiach sa on, ako aj niektorí iní, znechutení a s ľútosťou odvrátili od výpravy, s ktorou smerovali do Svätej zeme. Výprava stroskotala v Akkone, ktorý síce dobyla, ale nakazila sa morovou epidémiou. Hroznata sa zdravý vrátil do Ríma ku staručkému pápežovi Celestínovi III., ktorý po vypočutí nášho rytiera mu zrejme zmenil jeho sľub na iný dobrý skutok. Hroznata po návrate do vlasti, keď v roku 1193 začal vládnuť Jindřich Břetislav a jeho vojvoda, založil v Teplej Kláštor ku cti Matky Božej Panny Márie.  Miesto jeho postavenia vybral neďaleko svojho západočeského hradu s rozhodnutím, že ho po zariadení odovzdá premonštrátom. Legenda hovorí, že na stavbe pracoval spolu s robotníkmi. Po troch rokoch budovania bol kláštor obsadený 12-mi rehoľníkmi zo Strahova aj s opátom. Hroznata chcel zrejme uskutočniť aj pôvodný zámer služby v križiackom ťažení, lebo keď sa v decembri 1195 dohodovala ďalšia križiacka výprava, nezostal pozadu. Pred odchodom napísal závet, v ktorom hlavne Teplú so všetkým príslušenstvom venoval rehoľným bratom, ktorí v nej budú slúžiť Bohu a Panne Márii. So svojou bojovou družinou dorazil do Ríma na začiatku augusta 1197. Pápež Celestín III. vyhovel jeho prosbám a opátovi z Teplej udelil právo nosiť mitru a berlu, čo v tej dobe nebolo bežné, a Teplú vzal pod pápežskú ochranu. V Puglii (predtým Apulia – pozn. prekl.) sa zaradil do križiackeho vojska 32-ročného cisára Jindřicha, ale vzápätí z výpravy zišlo, lebo Jindřich náhle zomrel. Inde sa ako dôvod návratu uvádza správa o smrti Jindřicha Břetislava, s následnými obavami z občianskej vojny kvôli predpokladaným zmenám na tróne. A do tretice malo k návratu prispieť vypuknutie moru v križiackych lodiach. Spiatočnú cestu si Hroznata zvolil znovu cez Rím, kde sľúbil postaviť ďalší kláštor, ktorý postavil v Chotěšove, pre ženy.

Po veľkom zvažovaní, vzhľadom k pocitu zodpovednosti za stav kláštorov, hlavne ich ochrany, sa Hroznata odhodlal ísť cestou rehoľnej dokonalosti. Ešte v roku 1202 navštívil pápeža, ktorým bol Inocent III. Porozprával mu celý svoj životný príbeh, vraj aj o trojitej záchrane od Panne Márii a dosiahol obnovu pápežskej ochrany pre Teplú. Bol uistený o právoplatnej zámene sľubov aj o vyššej hodnote večného sľubu, ktorý sa chystal zložiť v ráde. Potom sa nechal obliecť do premonštrátskeho habitu. Noviciát začal v Ríme a rehoľné sľuby pravdepodobne zložil až v Teplej.

Po návrate už ako rehoľník navštívil kráľa Přemysla Otakara I. a usporiadal si majetkové pomery. V Kláštore v Teplej chcel patriť medzi najposlednejších bratov. Tam všetko riadil opát Ján, ktorý sa ho rozhodol poveriť spravovaním vonkajších záležitostí kláštora. Hroznata sa podrobil. Ako správca bol nazývaný predstaveným kapituly, aj keď nešlo o hodnosť získanú svätením. Potvrdením pápeža z roku 1203, že majetok patrí rádu, sa snažil čeliť ľubovôli lakomých susedov. Napriek tomu kláštor trpel nájazdmi. Ako ďalšiu vec vymohol u kráľa, že obyvatelia Teplej nepodliehali župným úradom, ale zemskému súdu v Prahe a tiež, že dane nemuseli odvádzať kráľovi, ale všetko patrilo kláštoru. V roku 1217 vznikli spory s biskupom Ondrejom, ktorý neoprávnene žiadal desiatky, ktoré jeho predchodca Daniel natrvalo odpustil. Došlo až ku kliatbe na Jána a pápežom Honoriusom III. bol Hroznata vybratý za rozhodcu. Aj keď bol Ján oslobodený, z neznámych príčin potom Hroznatu prenasledoval a robil mu príkoria. Hroznata všetko znášal s trpezlivosťou a oddanosťou, až sa nakoniec po návšteve v Chotěšove všetko ukľudnilo.

V tomto čase však už v duši cítil predtuchu blízkej smrti. Pred cestou na kláštorný statok v Hroznětíne – 4. mája 1217 prijal sväté sviatosti tak, akoby išlo o posledné prijatie a opátovo požehnanie. Pri lúčení s bratmi prosil o modlitbu.

Podľa asi najstarších životopisov bol sledovaný niekým, koho si znepriatelil tým, že statočne bránil majetky kláštorov. Bol ním zajatý, odvlečený do Nemecka a tam týraný okrem iného hladom a smädom s nádejou na zaplatenie výkupného. Protiprávne útoky na cirkevný majetok boli považované za zločin proti Bohu. Hroznata bol obhajcom práv a preto bol uznaný za mučeníka pre spravodlivosť. Bol by ním tak isto aj v prípade šľachtických sporov o majetok, ktorý bránil pre kláštor, a aj podľa odlišnej verzie o lúpežníckych rytieroch. Miestom jeho väznenia a smrti hladom je Kynšperk na hraniciach Chebska. V jeho okolí sa však vyskytujú dva hrady a vraj by mohlo ísť aj o Kunžvart, kde sa dokonca ukazovalo aj predpokladané Hroznatovo väzenie. Premonštráti a príbuzní sa o ňom dozvedeli až od väzňa, ktorý ušiel a výkupné bolo dané neskoro. Niekde sa ale uvádza, že Hroznata nespravodlivé výkupné nechcel dovoliť zaplatiť a radšej prijal mučenícku smrť vo väzení.

Hroznatovo telo bolo uložené v drevenej a kamennej rakve pred hlavným oltárom v Teplej. V Teplej aj v Chotěšove sa 14. júl už v XIV. storočí slávil ako deň Hroznatovho sviatku. Je uvedený aj v premonštrátskom misále z roku 1385 a ordinár z roku 1458 má jeho sviatok ako Tripelex. Pri nových zásadách pre svätorečenie v roku 1634 sa na neho nevzťahoval zákaz kultu, ale výnimka pre trvanie ďalších sto rokov. Napriek tomu sa opáti z Teplej v XVII. storočí pustili podľa prísnych pravidiel do beatifikačného procesu, ktorý však nebol úspešný. Urobili chybu v tom, že nešlo všetko cez diecézneho biskupa a pri druhom pokuse všetko stroskotalo na vyhlásení pražského vikára, ktorý nepovažoval podklady za dostatočné.

K oficiálnemu blahorečeniu preto došlo až 16. septembra 1897 pápežom Levom XIII., s uznaním za mučeníka. V ďalšom roku 9. júla bolo Hroznatovo telo z pôvodného miesta vyzdvihnuté a uložené na bočnom oltári pri evanjeliovej strane kláštorného kostola, dnes v relikviári Zvestovania Pána v Teplej.

Po vzniku plzeňskej diecézy v roku 1993 bol blahoslavený Hroznata pápežom Jánom Pavlom II. ustanovený za jej patróna a pri diecéznej púti do Kláštora v Teplej, dňa 11. septembra 2004, plzeňský biskup František Radkovský oficiálne otvoril diecézny proces jeho svätorečenia.

 

Prosebná modlitba (s cirkevným schválením)

Bože, náš Stvoriteľ! Ty si nám dal svojho Syna Ježiša Krista, aby nás naučil ako ťa máme poznávať a milovať. Ty si dával svojho Ducha Svätého blahoslavenému Hroznatovi, aby pochopil a úplne prijal evanjelium, a tak nasledoval chudobného a trpezlivého Krista v radostnej službe blížnym v tvojej Cirkvi. On, posilňovaný tvojou milosťou, zostal ti v ťažkostiach života verný a oslávil ťa mučeníckou smrťou za spravodlivosť. Dopraj nám, aby sme sa mohli podieľať na jeho sláve, ktorú má u teba v nebi a vypočuj našu úpenlivú prosbu, aby sa spoločenstvo veriacich na zemi mohlo radovať z jeho svätorečenia.

Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému, ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.

Mária, Matka Spasiteľa a Kráľovná všetkých svätých, vypros nám nových kňazov, rehoľníkov a kresťanské rodiny.

Blahoslavený Hroznata, oroduj za nás!