Blahoslavený
Sviatok: 15. august
* 1887 Bokendela, Belgické Kongo
† 15. august 1909 Busira, Belgické Kongo
Krátky životopis: 
Pochádzal z Konga. Veľmi mladý (15 až 16-ročný) musel tvrdo pracovať. Po stretnutí s vierou sa stal kresťanom, členom bratstva karmelitánskeho škapuliara, katechétom a veľkodušne sa podieľal na evanjelizácii Afriky. Krátko nato preto trpel pod bičom otrokára, ktorý zapríčinil jeho telesnú smrť, keď mal okolo 20 rokov. Umieral v láske a s prísľubom pokračovania v orodovaní v nebi za toho, kto rozhodol o jeho smrti.
Dlhší životopis: Narodil sa okolo roku 1889 v Bokendele v Kongu ako tretie zo štyroch detí. Rodina patrila k africkému kmeňu Boanga. V roku 1905 musel začať pracovať v neďalekej Mbandake ako robotník na stavbe. Vtedy od trapistov prvýkrát počul o Ježišovi. V nasledujúcom roku 6. mája prijal sviatosť krstu, meno Izidor a škapuliar Božej Matky z hory Karmel. S veľkou horlivosťou sa začal snažiť o mier medzi znepriatelenými kmeňmi. Napriek svojej mladosti sa stal mužom dialógu, ktorý nadväzoval s ľuďmi odlišných názorov. Hovoril o potrebe lásky, ktorá nehľadí na farbu pleti ani na spoločenské postavenie. Pôsobil ako laický katechéta a kresťanské povolanie slúžiť s láskou bral doslovne.
Po krátkom pobyte u rodičov odišiel za potrebným zárobkom na obživu k Belgičanovi Reydersovi, ktorý bol spolumajiteľom veľkoobchodu s kaučukom a slonovinou. Pracovne sa dostal do Ikili, kde ho čakala nielen práca na plantáži, ale aj utrpenie kvôli viere. Van Cautera, pod ktorým pracoval, bol označovaný ako zúrivý nepriateľ kresťanov. Izidorovi zakázal nosiť škapuliar a verejne ho dal za jeho nosenie zbičovať. Izidor na ďalší deň znovu začínal prácu so škapuliarom na krku a spolupracovníkom svedčil o Kristovi. Za službu lásky a prejavy viery dňa 22. apríla 1909 Van Cautera, ktorý mu škapuliar osobne strhol, nariadil jeho bičovanie s použitím ostrých klincov na konci bičov. Údajne malo ísť len o dvesto rán, ale kati po čase schválne zabudli počítať. Keď sa zdalo, že im už zomiera pod rukami, odtiahli ho do udiarne kaučuku, aby tam bez pomoci dokonal.
Izidorovo umieranie bolo pomalé a bolestné. Rany zhoršovala infekcia, ale jeho srdce neprestávalo žiť modlitbou. Prvým ľuďom, ktorých uvidel po štyroch dňoch, začal hovoriť o Ježišovej dobrote. Tí boli zhrození z jeho hlbokých zhnisaných rán, po ktorých mu liezli muchy. Keď za ním prišiel spovedník, Izidor povedal: „Otče, skutočne necítim žiadnu nenávisť. Rozkázal, aby ma mučili. Je to jeho vec. Musí vedieť, čo robí. Budem sa za neho modliť. Keď budem v nebi, veľmi budem za neho prosiť.“ A pevne držal ruženec. Jedného z priateľov ešte pred smrťou poprosil, aby pri stretnutí s jeho matkou, misionármi a sudcom povedal, že umieral ako kresťan. Priateľmi bol prenesený do domu trapistov v Mbandaki pri rieke Zair, kde na verande 15. augusta zomrel.
Blahorečený bol 24. apríla 1994 pápežom Jánom Pavlom II. v Ríme. Zároveň ním bol vyzdvihnutý ako mladý predstaviteľ laického hnutia v Zaire a človek heroickej viery.
