Svätý
Sviatok: 12. júl
* asi 995 Florencia, Taliansko
† 12. júl 1073 Passignano, Taliansko
Význam mena: Boh je milostivý (hebr.)
Atribút: opátska berla; stojac pod krížom
Patrón lesníkov; pred posadnutosťou
Sv. Ján Gualbert
Ján Gualbert sa narodil okolo roku 995 v bohatej šľachtickej rodine vo Florencii. Otec poskytol svojim Jánovi a Hugovi synom dokonalé vzdelanie a určil ich pre vojenský stav. Obaja mládenci žili svetáckym a ľahtikárskym životom. Rodičia boli na nich hrdí. Kedy a ako došlo v Jánovom živote k obratu, nevieme. Hovorí o tom len nezaručená legenda, podľa ktorej istý florentský šľachtic zavraždil Jánovho brata Huga. Podľa vtedajšieho zvyku bol Ján povinný pomstiť ho. Dlho po ňom pátral, až raz ho nečakane stretol. Ján vytiahol meč, avšak vrah bol bezbranný a hodil sa pred ním na kolená. Prosil ho, aby sa nestal vrahom aj on. Bol práve Veľký piatok; pre Krista, ktorý zomrel na kríži, odpustil kajúcemu lotrovi a modlil sa za svojich vrahov, ho žiadal, aby mu daroval život. Ján sa zachvel a bojoval ťažký vnútorný boj. Nakoniec mu povedal: „Keďže ma prosíš v mene Ukrižovaného v tento posvätný deň, odpúšťam ti. Choď v pokoji. A modli sa za mňa, aby aj mne Boh odpustil.“ Nato Ján rýchlo pokračoval v ceste. Zahrúžil sa do seba a spomenul si na mnohé svoje hriechy. Došiel až k benediktínskemu kláštoru sv. Miniata. Vstúpil do kostola a hodil sa na kolená pred krížom. Rozhodol sa, že opustí svet a bude robiť pokánie. Svojich spoločníkov poslal ďalej a on šiel za opátom. Všetko mu vyrozprával a nakoniec mu žiadal, aby ho prijal do kláštora. Opát váhal, myslel si, že je to len chvíľkové vzplanutie citov u pyšného a hriešneho šľachtica. Rozprával mu o ťažkostiach kláštorného života o chudobe a zriekaní. No nakoniec na Jánovo naliehanie mu dovolil, aby zostal v kláštore, no rúcho mu ešte nedovolil obliecť. Jánovi spoločníci sa vrátili domov a vyrozprávali, čo sa stalo. Otec sa rozhneval a ponáhľal sa za synom. Vyhrážal sa, že zbúra kláštor, ak syn nepôjde s ním domov. Opát mu v pokoji odvetil, že syn hneď príde, ak bude chcieť odísť, nikto ho nebude zdržiavať. Keď sa však Ján o tom dopočul, zobral starý mníšsky odev, obliekol si ho, ostrihal si vlasy a takto prišiel k otcovi. Vyrozprával mu všetko, ako odpustil bratovmu vrahovi a ako sa rozhodol zmeniť život. Prosil svojho otca, aby ho nechal takto žiť. Otca to obmäkčilo, objal ho a požehnal. Nechal ho v kláštore a vrátil sa domov.
Od toho času Jána nemohlo nič zastaviť. Vytrvalo sa usiloval o čnosti. Postil sa, v noci bdel a modlil sa, pokorne poslúchal. Všetci bratia si ho obľúbili. Keď zomrel opát, všetci ho žiadali, aby zaujal jeho miesto. No on to rázne odmietol. Hovoril, že vstúpil do kláštora preto, aby poslúchal, nie aby rozkazoval. Aby prekazil všetky ich zámery, odišiel spolu s ďalším mníchom preč. Túžili po ešte väčšej prísnosti a odriekaní. Odišli na východ od Florencie do kraja Campus Maldoli (Camaldoli). Tam našli dvoch pustovníkov, Pavla a Gunthelma, učeníkov sv. Romualda. Pri nich zostali. Postavili si chyžky a žili v kajúcnosti podľa prvotných pravidiel sv. Benedikta.
Po niekoľkých rokoch Ján odišiel na západ bližšie k Florencii a usadil sa v kraji Vallis Umbrosa (Valombrosa). Predpokladal, že tam bude môcť v samote žiť len pre Boha. No jeho nábožnosť a svätý život začal priťahovať veľký počet mníchov a laikov, ktorí ho žiadali, aby pod jeho vedením mohli žiť nábožný život. Spočiatku bývali každý vo svojej chyžke. No neskôr si postavili spoločnú kaplnku i kláštor. Údolie im darovala opátka sv. Hilária. Počet rehoľníkov stále rástol. Ján ich preto rozdelil na kňazov, ktorí sa zamestnávali iba duchovnými vecami, a bratov, ktorí sa starali o hmotné potreby. Rehoľníci žili podľa reguly sv. Benedikta, ktoré Ján doplnil o niektoré štatúty. Bratia žili v prísnej klauzúre (nesmeli vychádzať z kláštora) a predpisy ohľadom stravy, šatstva, disciplíny a mlčanlivosti boli veľmi striktné. Ján zaviedol noviciát. Mnísi nosili rehoľný odev šedej farby, čím sa odlíšili od „čiernych“ benediktínov a „bielych“ kamaldulov.
Ján mal súcit s chudobnými a chorými. Pri každom kláštore postavil pre nich útulok. Často im rozdal aj posledné zásoby kláštora. Zo všetkých síl podporoval pápeža a jeho nariadenia. Svetských kňazov pobádal, aby žili v spoločenstvách a zachovávali celibát, bojoval proti simonii (svätokupectvu) a zasahovaniu svetskej moci do Cirkvi. Stal sa jadrom odporu proti florentskému biskupovi Petrovi Mezzabarbovi, ktorý získal biskupstvo simoniou, čiže úplatkami. Biskupa kritika nahnevala a rozkázal kláštor valombrozánov podpáliť. Tento zločin Florenťanov ešte posilnil a množstvo ľudí sa zišlo, aby žiadali valombrozánov, nech urobia skúšku ohňom – podľa vtedajšieho zvyku. Ján povolil a prikázal jednému zo svojich mníchov, aby podstúpil skúšku ohňom a dokázal pravdu obžaloby. Mních vyšiel z tejto skúšky víťazne. Florenťania nato poslali list pápežovi, ktorý potom biskupa zbavil úradu. Správa o tomto spore sa rozniesla po celom Taliansku. Viaceré cirkevné združenia potom prosili Jána, aby im poslal svojich kňazov, pretože nechceli prijímať sviatosti od kňazov, ktorí získali svoj úrad simoniou. Ján im vyhovel a poslal niekoľkých kňazov do tejto služby.
Ján sa sám z poníženosti nestal kňazom. Staré životopisy píšu, že Boh ho obdaril vykonaním viacerých zázrakov. Vo veku sedemdesiatosem rokov upadol do ťažkej choroby. Práve bol v kláštore v Passignano. S radosťou sa začal pripravovať na odchod k Pánovi. Zavolal si opátov kláštorov, ktoré viedol a prikázal im, aby zachovávali pravidlá a dokonalú bratskú lásku. Jeho posledná reč sa nám dokonca aj zachovala. Zomrel 12. júla 1073 v Passignane a tam ho aj pochovali v kaplnke kláštora. Za svätého ho vyhlásil pápež Celestín III. v roku 1193.
