Svätý
Sviatok: 5. január
* 28. marca 1811 Prachatice, ČR
† 5. januára 1860 Filadelfia, USA
Význam mena: skromný (lat.)
Ján Nepomuk Neumann sa narodil 28. marca 1811 v Prachaticiach na Šumave. Jeho otec Filip Neumann pochádzal z bavorského Obernburgu a v Prachaticiach sa stal pančuškovým majstrom. Oženil sa s dcérou prachatického sedlárskeho majstra: Anežkou Lepšou. Ján bol ich tretie dieťa, po ňom sa narodili ešte ďalšie tri. V deň svojho narodenia bol pokrstený v kostole svätého Jakuba Staršieho a dostal meno po českom patrónovi Jánovi Nepomuckom.
Ako sám spomína vo svojom denníku, obidvaja jeho rodičia boli hlboko veriaci. Maminka ho často vodila do kostola na rôzne pobožnosti, takmer denne miništroval. Napriek tomu na kňazstvo spočiatku nepomýšľal, pripadalo mu príliš vznešené. Začal o ňom uvažovať až oveľa neskôr. Po ukončení základnej školy v Prachaticiach odišiel do Českých Budejovíc na piaristické gymnázium, kde usilovne študoval latinčinu a gréčtinu. Súkromne sa ale musel doučovať aj češtinu, pretože doma sa hovorila viacej nemecky.
Po maturite váhal medzi medicínou v Prahe a seminárom v Českých Budejoviciach. Viacej ho to tiahlo k medicín, pretože sa veľmi zaujímal o prírodné vedy, a naviac do seminára mali brať len dvadsať uchádzačov z takmer stovky prihlásených. Maminka ho ale prehovorila, aby si predsa len podal prihlášku do seminára. Ján teda odoslal obide prihlášky a na jeho prekvapenie ho prijali do budejovického seminára.
Kvôli stiesneným pomerom musel študovať externe, ale mal vynikajúce výsledky. Niekedy v priebehu štúdia teológie a mu dostali do rúk listy „Annale Leopoldinae“, časopis o amerických misiách, čo rozhodlo o jeho ďalšom povolaní. Pocítil úplne jasne, že aj jeho Pán volá na misie, a po prečítaní listov jedného juhoslovanského misionára v Severnej Amerike sa rozhodol, že po vysvätení odíde práve tam. Aby sa jazykovo pripravil, prestúpil do Prahy, ale napodiv ani tam nenašiel učiteľa angličtiny. Nevzdal sa a začal sa súkromne učiť anglicky a španielsky od zahraničných robotníkov z jednej továrne.
Po ukončení teológie ho však čakala ďalšia prekážka, z dnešnej perspektívy skoro nepredstaviteľná: kvôli nadbytku kňazov ho odmietli vysvätiť. Pretože už nebolo kam kňazov umiestňovať, biskup dovolil vysvätiť len tých bohoslovcov, ktorí mali sľúbené miesto ako súkromí kapláni v nejakej šľachtickej rodine. Ján však žiadnu takúto protekciu nemal. V núdzi sa teda obrátil na svojho priateľa, budejovického farára P. Dichtla. Tomu sa podarilo cez známeho v štrasburskom seminári kontaktovať ordinára vo Filadelfii, biskupa Francise Kenricka, ktorý stále prácne zháňal kňaza pre prácu s emigrantmi v Severnej Amerike. No jednako ako podmienku preplatenia cesty požadoval, aby mal kandidát o odporúčanie svojho biskupa, a to Ján tiež nemal. Nakoniec sa predsa len otvorila nádejná cestička – biskup Jean Dubois z New Yorku napísal list s prosbou o vyslanie kňazov pre prácu s rastúcou menšinou nemeckých prisťahovalcov.
Konečne! Z Prachatíc Ján vycestoval 8. februára 1836, zámerne bez rozlúčenia. Z Budejovíc poslal rodičom lístok s vysvetlením, že ich nechcel zbytočne trápiť. Nech je im útechou, že ide tam, kde ho posiela Pán. Absolvoval dosť vyčerpávajúcu cestu loďou cez oceán a začiatkom júna sa vylodil v New Yorku, v otrhaných šatách a bez peňazí, zato s odhodlaním vytrvalo obchádzať americké diecézy a žiadať o miesto misionára „Budem prosiť o dovolenie pracovať pre duše, ktoré sú najviac opustené, nech už sú to Nemci alebo Indiáni. A ak ma nikto neprijme, stiahnem sa do samoty, kde budem konať pokánie za svoje hriechy a za hriechy druhých.“
Dlho ale hľadať nemusel. Veľmi skoro našiel katedrálu svätého Patrika, kde ho srdečne privítal biskup Jean Dubois. Ján si predstavoval, že sa bude niekoľko mesiacov pripravovať na svoju budúcu prácu a tiež na prijatie sviatosti kňazstva, ale biskup ho vyviedol z omylu – na dlhé prípravy nebol čas. Ešte v tom istom mesiaci, 25. júna 1836 prijal Ján Nepomucký vo veku dvadsaťpäť rokov kňazskú vysviacku. Ihneď nasledovalo poverenie pracovať na rozľahlom území v okolí mesta Buffalo, blízko Niagarských vodopádov. Mladý novokňaz sa cestou na svoje nové pôsobisko zastavil v meste Rochester, kde stretol pátra Prosta, predstaveného amerických redemptoristov (Kongregácia Najsvätejšieho Vykupiteľa). Vzniklo medzi nimi hlboké priateľstvo.
S odvahou sa ujal svojej prvej farnosti. V júni odslúžil prvú svätú omšu v dedinke Williamswille, v kostole bez strechy a okien. Sám pochádzal z drsných pomerov, ale tvrdé životné podmienky jeho farníkov ho hlboko zasiahli. V tých dobách sa tam nachádzalo veľa roztrúsených emigrantských osád, ktoré tvorili prevažne nemecké rodiny, ale aj francúzske, írske a české. Jednotlivé osady oddeľovali husté lesy, močiare a rieky, poriadne cesty chýbali. Slúžil nielen duchovne, ale staral sa aj o praktické potreby prisťahovalcov. Veľa myslel na deti a ich vzdelanie, zakladal a pomáhal stavať školy, najprv vo Williamswille, v Lancastere a neskôr v osade North Bush, kde sa presťahoval v roku 1838. Tam sa tiež prvýkrát stretol a spriatelil s indiánmi, hovoril im „chudobné deti prírody“.
V priebehu neustáleho namáhavého a osamelého cestovania od jednej osady k druhej cítil stále silnejšiu potrebu zázemia, akejsi duchovnej rodiny. Oslovoval ho a lákal komunitný spôsob práce redemptoristických misionárov. Nakoniec v roku 1840 napísal list Otcovi Prostovi, kde sa mu zveril s tajnou túžbou vstúpiť k redemptoristom. S radosťou bol prijatý. Do noviciátu nastúpil v Pittsburgu, dokončil ho v Baltimore v kláštore svätého Jakuba, kde tiež 16. januára 1842 zložil sľuby. Spolu s ním vstúpil do kongregácie ako brat laik aj jeho rodný brat Václav, ktorý prišiel z Čiech, aby mu pomáhal.
Ján sa v Baltimore podieľal na pastorácii farnosti a taktiež pomáhal s organizáciou stavby novej baziliky svätého Alfonza z Liguori, zakladateľa kongregácie redemptoristov. Už po dvoch rokoch ho ale zvolili za predstaveného rehoľného domu v Pittsburgu a v rokoch 1847 až 1849 už viedol celú americkú misiu redemptoristov. Ale tým sa jeho poslanie v Amerike nezavŕšilo. Božia Prozreteľnosť pre neho chystala ešte náročnejšiu úlohu.
Od roku 1851 žil znovu v Baltimore ako predstavený kláštora svätého Jakuba. Okrem správy farnosti sa venoval aj písaniu, publikoval „Katholische Kirchenzeitung“. Staral sa aj o rehoľníčky, ktoré sám pozval, aby viedli nové základné školy, sirotince a nemocnice. V tej dobe ho zastihla nečakaná voľba nového filadelfského biskupa – mal sa ním stať on sám! Ján si to neželal a pravdu povediac ani filadelfskí katolíci neboli nadšení: Ján Nepomucký sa im zdal málo reprezentatívny pre takýto úrad. Bol nízkej postavy – meral len 160 cm, nepotrpel si na obliekanie, navyše bol cudzinec a hovoril po anglicky so zvláštnym prízvukom. Arcibiskup Kenrick však trval na svojej voľbe.
Ján Nepomucký Neumann bol vysvätený za biskupa 28. marca 1852, zhodou okolností v deň svojich 41. narodenín. Stalo sa tak v baltimorskej bazilike svätého Alfonza, na ktorej stavbe sa sám pred rokmi podieľal. Ako heslo si zvolil slová známej modlitby: „Utrpenie Kristovo, posilni ma!“ Aj v novom úrade sa venoval predovšetkým obyčajným ľuďom, neúnavne obchádzal všetky zverené farnosti. Pri každej vizitácii usporiadal duchovnú obnovu, ale tiež zakladal nemocnice, sirotince a školy, pozýval do diecézy nové rehoľné komunity, aby sa o tieto domy starali. Nechal vybudovať 80 kostolov a viac ako stovku farských škôl. Právom je preto považovaný za zakladateľa amerického katolíckeho školstva. Veľmi sa usiloval aj o zmiernenie prejavov rasizmu. Zasadzoval sa o povznesenie liturgického slávenia a reformoval miestny kňazský seminár. Pre potreby pastorácie sám napísal malý a veľký katolícky katechizmus, ktorý sa neskôr dočkal dvadsaťjeden vydaní. Všade, kde prišiel, usiloval sa o obnovu duchovného života a o obnovenie jednoty s rímskym biskupom.
Na jeseň 1854 odcestoval do Ríma, aby sa osobne zúčastnil slávnostného vyhlásenia dogmy o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie. Až do samotného dňa vyhlásenia (8. decembra) žil ako radový redemptorista v rímskom kláštore, peši navštevoval pútne miesta v okolí a konal skutky pokánia. Na osobnej audiencii sa stretol aj s pápežom Piom IX. Po vyhlásení sa odobral na svoju prvú návštevu do Čiech – po 19. rokoch! Najprv koncom decembra navštívil svoju sestru Janu v Prahe, predstavenú kláštora boromejok. Do Prachatíc mal v úmysle pricestovať v tajnosti, ale ľudia sa o jeho príchode dopočuli a jeho sane zďaleka vítalo vyzváňanie zvonov, streľba a hudba. Všetci ľudia sa tlačili na uliciach a pokľakli, aby ich slávny rodák požehnal. V rodnom dom ho privítal a objal otec, matka už v tej dobe nežila. V Prachaticiach pobudol len pár februárových dní roku 1855. Už koncom marca sa znovu ujíma všetkých svojich povinností vo Filadelfii.
Jeho životná púť skončila veľmi náhle – 5. januára 1860, keď sa vracal z pošty, vo veku nedožitých 49 rokov. Išlo o zástavu srdca. Arcibiskup Kenrick o jeho smrti vyhlásil: „On nemohol zomrieť inak ako na ceste. Bol stále v pohybe. Každú hodinu, v každom okamihu života jeho duša smerovala k Pánu Bohu.“ Bol pochovaný v redemptoristickom kostole svätého Petra vo Filadelfii
Beatifikačný proces začal v roku 1897 a 13. októbra 1963 bolo aj v rámci zasadnutia 2. Vatikánskeho koncilu blahorečenie vyhlásené. Pápež Pavol VI. Ho slávnostne svätorečil 19. januára 1977. Pamätníci považujú za zázrak, že sa jeho svätorečenia v Ríme mohli zúčastniť aj niektorí kňazi a rehoľníci z Čiech, pretože v Čechách vládli komunisti a písal sa rok Charty 77.
Prachatický rodák Ján Nepomuk Neumann sa tak stal paradoxne prvým americkým svätcom. Nielenže hlásal jednotu, ale akoby sám stelesňoval most medzi rôznymi svetmi: syn Nemca a Češky slúži v Amerike niekoľkým bielym národom, indiánom a černochom. Nech nám vyprosí také široké a otvorené srdce, aké práve v dnešnej dobe prelínania kultúr a svetov veľmi potrebujeme, ale tiež skutočne misijného ducha, Ducha Kristovho.