Svätá
Sviatok: 4. február
* 23. apríl 1464 Nogent-le-Roi, Grófstvo Dreux, Francúzsko
† 4. februára 1505 Bourges, Vojvodstvo Berry, Francúzsko
Jana z Valois, známa tiež aj ako Jana Francúzska, bola dcérou obávaného kráľa Ľudovíta XI., ktorý bol v tom čase najväčším európskym monarchom. Ako veľmi túžil po potomkovi! No bolo mu darované dievča, a to bolo ešte aj telesne postihnuté. Svoje sklamanie dal dievčaťu bolestne pocítiť. Opovrhovaná a pokorovaná vlastným otcom hľadala Jana pomoc a útechu v modlitbe. Hlboká nábožnosť dievčaťa, podporovaná matkou, sa kráľovi znepáčila. A tak otec oddelil len päťročnú dcéru od matky a dal ju do výchovy na zámok jej budúceho manžela.
Z politických dôvodov sa Jana už ako 12-ročná vydala za svojho 14-ročného bratranca Ľudovíta Orleánskeho. Toto manželstvo, ktoré bolo mučeníctvom, trvalo 22 rokov. Ľudovít nechcel o svojej žene ani len počuť a opovrhoval ňou presne tak isto ako jej otec. No na Janu čakala ešte väčšia skúška. Keď v roku 1498 pripadla francúzska koruna jej manželovi, dal Ľudovít Orleánsky vyhlásiť ich manželstvo ihneď za neplatné, nakoľko bolo – podľa jeho slov – vynútené a nenaplnené. Potom sa oženil s mladou vdovou svojho predchodcu. Či bolo Ľudovítovo vyhlásenie neplatnosti právnicky opodstatnené alebo nie, sa dá ťažko dokázať. 34-ročná kráľovná v každom prípade veľmi hlboko pociťovala bolesť z neprávosti a verejného poníženia. „Viem, že Boh toto dopustil, aby som mu mohla slúžiť lepšie ako doposiaľ a aby som mohla uskutočniť svoje prvé prianie, a to založiť rehoľu ku cti Panny Márie.“
Je dojímavé sledovať, s akou láskou Boh pomáhal ťažko skúšanej kráľovnej. Keď ležal bezohľadný kráľ
Ľudovít XI. na smrteľnej posteli, cez pápeža Sixta IV. prikázal k sebe priviesť známeho talianskeho divotvorcu Františka z Paoly v nádeji, že ho uzdraví. František kráľa neuzdravil, ale pripravil ho na smrť. Po jeho smrti zostal svätec na dvore ako radca následníka trónu a vďaka tomu poznal Janinu bolestivú situáciu, ktorá nastala anulovaním jej manželstva. Ďalších 25 rokov zostal sv. František vo Francúzsku a podporoval Janu pri zakladaní rehole.
Jana mala len 6 rokov, keď ju Panna Mária poverila úlohou, aby k jej cti založila rehoľné spoločenstvo.
Jana, ktorá prijala po zložení sľubov meno sr. Gabrielle Marie, sa vyznačovala predovšetkým mlčanlivosťou a pokorou. Naučila sa tomu ako dieťa a manželka v dlhoročnej škole utrpenia. Heroickým spôsobom žila lásku k blížnemu. Starala sa o siroty a vdovy a zaujímala sa o to, kde žijú chudobní, ktorí sa za svoju chudobu hanbili. Im cez veriace spolupracovníčky potom posielala bielizeň, potraviny a peniaze. S veľkou nežnosťou a dobrotou sa sama starala o chorých.
„V raji je už iba láska. Preto musí ten, kto sa tam chce dostať, kráčať cestou lásky k blížnemu. Dcéry moje, vždy myslite na to, že máte Boha milovať nadovšetko a robiť všetko iba z lásky k nemu. Milujte aj svojho blížneho a každú sestru, robte im dobro tak, ako chcete, aby robili aj oni vám.“
Jej silou bola svätá Eucharistia. Nikdy neprijala sväté prijímanie bez toho, žeby sa pritom nerozplakala. Pri bohostánku našla všetku lásku, ktorú potrebovala pre obety a život pokánia, pri bohostánku prijímala všetku dobrotu, ktorú okolo seba šírila.
Napriek slabému zdraviu konala ťažké pokánie, ktoré obetovala za obrátenie svojho manžela a svojho národa. Po smrti našli jej telo opásané pásom pokánia a železnou reťazou. Tí, ktorí boli pri nej v hodine smrti, sa stali svedkami jej svätosti – jej izba bola viac ako hodinu zaplavená nezvyčajným svetlom. Jej telo zostalo neporušené a na jej príhovor sa udialo veľmi veľa zázrakov.
V čase náboženských vojen v rokoch 1561/62 bol jej sarkofág, žiaľ, zničený a jej telo spálené. Blahorečená bola 18. júna 1742 v Ríme pápežom Benediktom XIV., svätorečená 8. mája 1950 pápežom Piom XII.
Prameň: Jean Francois Soubrier, Saint Jeanne de France, Montrouge, Neue Stadt 2000
