Životopisy svätých

…život sa neodníma, iba mení…

Svätá

Sviatok: 30. apríl

* 28. október 1599 Tours, Francúzsko
† 30. apríl 1672 Québec, Kanada

Význam mena: milovaná Bohom (aram.)

Sv. Mária od Vtelenia

Sv. Mária od Vtelenia

Mária Guyartová sa narodila v Tours vo Francúzsku 28. októbra 1599. Rodičia Florent Guyart a Jeanne Micheletová boli pekári a vychovávali svoju dcéru v zásadách skromnosti a kresťanského života.

Od malička mala mystické skúsenosti. Vo veku pätnásť rokov (1614) cítila povolanie k zasvätenému životu. Napriek tomu však podľa obyčaje tých čas, keď jej otec vybral pre ňu životnú cestu v manželstve, z poslušnosti k otcovej vôli, Mária túto voľbu akceptovala.

V roku 1617, keď mala 18 rokov, sa teda vydala za drobného vlastníka tkáčovne Claudia Martina. Po dvoch rokoch (2. apríla 1619) sa jej narodil syn Claudio. Avšak pokoj rodiny bol krátky, pretože ako dvadsaťročná 10. októbra 1619 ovdovela a malá tkáčovňa bola zaťažená dlhmi a niekoľkými procesmi. Mária Guyartová sa v tejto situácii venovala výchove svojho syna a na najbližších desať rokov prevzala s odvahou obchodné záležitosti, ktoré zvládla s veľkou zodpovednosťou.

Uprostred týchto starostí odmietla druhý sobáš. V aktívnom živote sa venovala kontemplácii, čo ju zaradilo medzi veľké mystičky Cirkvi. V roku 1620 mala “víziu krvi”, ktorú ona nazývala svojou konverziou. Na ňu nadviazali ďalšie tri trojičné vízie. Nasledujúci rok zložila sľub čistoty. Medzičasom pozvala svojho švagra Pavla Buissona, aby jej pomohol v práci.

Spočiatku sa zaujímala o to, aby zvládla všetky domáce práce, kým v roku 1625 nebola poverená celkovým riadením dopravnej firmy jej švagra. V historickom a sociálnom kontexte 17. storočia, ktorý vo všeobecnosti odsúval úlohu ženy na okraj spoločnosti a vzhľadom na tvrdé prostredie riečneho prístavu na Loire, bolo ťažké si predstaviť, aby žena vo veku 26 – 27 rokov, vdova, ktorá má jedného syna, bola vedúcou hoci aj skromnej spoločnosti. Avšak Mária, hoci bola zaneprázdnená rozmanitými aktivitami, vždy si zachovávala úzku víziu s Bohom v aktívnom a súčasne kontemplatívnom živote.

Od roku 1624 mala niekoľko intenzívnych extatických vízií Krista, v ktorých sa cítila stratená v oceáne lásky. V tomto období, v ktorom v nej rástla túžbu zasvätiť sa úplne Bohu, bola duchovne vedená rehoľníkom Raymondom od sv. Bernarda, fogliantínom (boli to cisterciti reformovaní opátom z Feuillant Jeanom de La Barriere v roku 1577, zrušili ich počas Francúzskej revolúcie).

Dňa 21. januára 1631 napokon vstúpila k sestrám uršulínkam v Tours, keď predtým sa nevedela rozhodnúť medzi karmelitánkami a reformova­nými cistercitkami (fogliantínkami). K bráne kláštora ju sprevádzal jej syn, ktorého zverila svojej sestre potom, ako zaujala postoj k odporúčaniam svojej matky. Neskôr sa aj on sám stal benediktínom a bol prvým zapisovateľom životopisu svojej matky ako ten, ktorý najviac zo všetkých poznal jej mysticizmus a čnosti.

Marie Guyartová, vdova Martinová prijala závoj 25. marca 1631. Zmenila si meno na Mária od Vtelenia a po vykonaní noviciátu zložila rehoľné sľuby 25. januára 1633. Medzitým v máji 1631 mala tretiu víziu Najsvätejšej trojice. Cítila sa ňou unesená, ale jej život neboli len vízie a extázy, pretože cítila, že Boh ju zahalil do tmy a vyprahnutosti. Prenasledovala ju duchovná temnota a pokušenia, ktoré mystici nazývajú “noc ducha”, akoby sa spojenie s Bohom, s darom pochopenia Svätého písma stalo výnimočným.

Čoskoro sa stala magisterkou noviciek. V období, v ktorom žila ako mníška, sa Katolícka cirkev obnovovala. V roku 1622 pápež Gregor XV. zriadil Kongregáciu Propaganda Fide s cieľom podporiť mnohých misionárov, ktorí odišli do vzdialených krajín, zvlášť do amerického nového sveta. V tejto atmosfére v Márii dozrievalo jej misijné poslanie. Svojím telom bola v kláštore, ale jej duch lietal v diaľavách.

Začala si dopisovať s jezuitskými misionármi v Kanade. V roku 1639 nadviazala kontakt s istou vdovou z Alençonu Madame de la Peltrie, ktorá hodlala založiť kláštor v Quebecu pre vzdelávanie indických detí. Hneď ako ju uvidela, Mária v nej spoznala osobu, ktorú zazrela vo svojom sne, a 22. februára 1639 odišla v spoločnosti mladej sestry Márie od sv. Jozefa z Tours na dva mesiace do Paríža, aby sa urýchlili prípravy fondácie.

Dňa 4. mája 1639 sa spolu s tromi zdravotníčkami augustiniánkami vyplavila z Dieppe na lodi Svätý Jozef  smerom do Severnej Ameriky, kde pristáli 1. augusta 1639. Sestra Mária sa okamžite usadila v Quebecu, kde postavila kláštor. Keď tento zničil požiar, postavila ešte väčší. Medzičasom prišli ďalšie sestry a čoskoro bola nútená napísať nové pravidlá a konštitúcie, prispôsobené novým potrebám a podmienkam.

Bez toho, aby niekedy opustila kláštor, sa naučila nárečia indiánskych Algonkinov, Horalov (Montagnes) a Hurónov. Pre nich napísala katechizmy, gramatiky a slovníky. Súčasne sa venovala indiánskym deťom, ktorým poskytovala potraviny, pomoc a vzdelanie.

Bola strážnym anjelom misionárov, ktorých sprevádzala svojimi modlitbami a prostredníctvom listovej korešpondencie sa zaujímala, koľko mohla, o misionársky ideál a potreby. V rokoch 1642 až 1649 boli v Kanade umučení ôsmi jezuitskí misionári (Izák Jogues a spol.) a Mária od Vtelenia bola vyzvaná pre hroziace nebezpečenstvo vrátiť sa do Francúzska. Ona však nechcela opustiť svoje “cuntrum”, ako nazývala Kanadu. V máji 1653 bola inšpirovaná ponúknuť sa ako zápalná obeta Bohu pre dobro tejto krajiny.

Naďalej úzkostlivo viedla kontemplatívny a aktívny život s jednoduchosťou a rovnováhou až pokiaľ v roku 1669 bola zbavená zodpovednosti predstavenej z dôvodu zlého zdravotného stavu, ktorý sa zhoršoval. Zomrela 30. apríla 1672 v Quebecu. Zanechala komunitu tridsiatich sestier, z ktorých vznikli “Kanadské uršulínky”.

Jej telesné pozostatky odpočívajú v oratóriu vedľa uršulínskej kaplnky v Quebecu. Pre jej úlohu učiteľky duchovného života a podporovateľky diela evanjelizácie v dejinách Kanady sa považuje za „matku“ Katolíckej cirkvi v Kanade.

Matka Mária od Vtelenia Guyartová bola blahorečená pápežom Jánom Pavlom II. dňa 22. júna 1980. Pápež František vydal dekrét ekvipolentnej kanonizácie dňa 2. apríla 2014.

Preklad z taliančiny: ICLic. Ing. Ľudovít Frindt, časopis Liturgia 3/2014