Svätý
Sviatok: 11. október; v Čechách 12. október
* okolo 965 Libice nad Cidlinou, Čechy
† 12. október okolo 1011 Gniezno, Poľsko
Socha sv. Vojtecha a sv. Radima v Libici nad Cidlinou
Narodil sa v rokoch 960 – 970 ako syn libického kniežaťa Slavníka. Meno jeho matky nepoznáme, pretože nebola prvou Slavníkovou ženou, ako uvádza Vojtech Tkadlečík v Bohemia sancta. Bol nevlastným bratom svätého Vojtecha a život obidvoch bol veľmi úzko spojený. Veľkú časť života vraj prežil po Vojtechovom boku, ale počas Radimovho detstva, prežívanom v Libiciach, už Vojtech začal deväťročné štúdium v Magdeburgu. Tam neskôr odišiel študovať aj Radim. Vojtech od roku 981 už vykonával v pražskej katedrále poddiakonskú službu. Uvádza sa, že potom, ako sa stal Vojtech pražským biskupom a otvoril biskupskú školu v Prahe, vzal Radima k sebe, aby sa staral o jeho ďalšie vzdelanie.
Z Radimovho života nám chýbajú presnejšie údaje, pretože neboli zaznamenané jeho súčasníkmi a sú čerpané len z legiend zameraných na svätého Vojtecha, aj keď vierohodných. S ním v roku 989 prišiel do Ríma. Dôvodom bola Vojtechova žiadosť o oslobodenie z úradu pre zatvrdnutosť ľudu, počínajúc veľmožmi, ktorí ho znevažovali a na stranu ktorých sa stavali aj niektorí duchovní. Pápež Ján XV. Vojtechovi vyhovel a ten bol aj s Radimom rozhodnutý vykonať púť do Svätej Zeme. Cestou navštívili vdovu, cisárovnú Theofano, ktorá ich obdarovala množstvom striebra, ktoré po ceste rozdali chudobným. Po ceste si urobili zastávku v Monte Cassino u gréckeho opáta Nila a potom zmenili plán a vrátili sa do Ríma. Tu v Aventíne, v kláštore svätého Bonifáca, v apríli 990, zložili rehoľné sľuby a chceli žiť ako jednoduchí mnísi v modlitbe, práci a pokání.
Akonáhle si Radim obliekol rehoľný habit, začal byť nazývaný Gaudencius, čo je latinský preklad slovanského mena Radim, ktoré sa na rozdiel od latinského medzi svätcami nevyskytovalo a bolo snáď považované za pohanské. V aventínskom kláštore pravdepodobne prijal aj sviatosť kňazstva.
V Čechách sa zatiaľ zhoršovala úroveň náboženského života a mohučský arcibiskup preto požiadal pápeža, aby Vojtecha poslal naspäť do Prahy. Keď sa potom Vojtech vracal spolu s dvanástimi rehoľníkmi, pre ktorých Boleslavom II. založil v roku 993 břevnovský benediktínsky kláštor, bol vraj s ním aj Radim, čo ale nie je ničím podložené. Veľmoži svoj sľub nedodržali. Po ťažkej chorobe Boleslava II. vládol jeho syn B. Ryšavý, naklonený Vršovcom, ktorí žili v nepriateľstve so Slavníkovcami. Toto nepriateľstvo vyvrcholilo v septembri 995, kedy veľmoži na hrade Libice vyvraždili slavníkovský rod.
V tej dobe bol znovu Radim s Vojtechom v Ríme, čo ich zachránilo. Pri tretej ceste do Čiech, na ktorú bol Vojtech poslaný pápežom Gregorom V., sa dozvedeli o nezmieriteľnom nepriateľstve Vršovcov a Vojtech s Radimom využili dohodnuté dovolanie a obidvaja zmenili cestu. Zastavili sa u Boleslava Chrabrého, potom zamierili k pohanom na severe Poľska a ďalej na územie pohanských Prusov. Tu, blízko Královca, bol Radim v apríli 997 svedkom Vojtechovej mučeníckej smrti a sám bol Prusmi zajatý. Po prepustení sa vydal k Boleslavovi Chrabrému a postaral sa, aby telo jeho brata Vojtecha, bolo uložené najprv v Třemešnom a potom v Hniezde.
Na prianie Boleslava Chrabrého navštívil Radim znovu Rím, bol prijatý novým pápežom Silvestrom II., ktorý ho v roku 999 vysvätil za biskupa a vymenoval za arcibiskupa v Hniezde. Na jar nasledujúceho roka tam Radim nastúpil na stolec za prítomnosti cisára Ota III., Boleslava Chrabrého a ďalších významných osobností. Podliehali mu aj diecézy: Krakov, Vratislav a Kolobřeh.
Radim bol podobný svojmu svätému bratovi Vojtechovi svojou učenosťou, mníšskou horlivosťou, výrečnosťou a duchom zanietenia pre Božiu vec a spásu duší.
Za Radimovho pôsobenia na arcibiskupskom stolci bolo významnou udalosťou umučenie svätých Piatich bratov – Benedikta a jeho druhov, v novembri 1003. Ich telesné pozostatky, najprv uložené na mieste mučeníctva, boli prenesené do Hniezda a Radim ako metropolita mal podiel na otvorení kanonizačného procesu. Veľký podiel mal aj na kanonizácii a oslave svojho brata Vojtecha, pričom seba zatláčal do úzadia. Má zásluhy aj na hagiografickej literatúre, ktorá vznikala v dobe jeho úradu a je predstavovaný aj ako významný činiteľ česko-poľskej kultúrnej histórie.
Rok jeho smrti je neistý a údaje sa pohybujú medzi rokmi 1006 až 1020, podľa nového martyrológia zomrel s najväčšou pravdepodobnosťou okolo roku 1011. Presnejšie je uvedenie dňa smrti, ktoré rukopis viedenskej Národnej knižnice z XII. storočia uvádza 12. októbra, podľa nezachovaného nekrológu pražskej katedrály. Tento dátum sa vyskytuje aj v neskorších českých nekrológoch. V Balbínovom Epitome rerum Bohemicarum, ktoré vyšlo v roku 1677, je dátum 11.10., ktoré napriek tomu, že bolo považované za mylné, je uvedené aj martyrológiom.
Ako deň pamiatky na svätého Radima sa vyskytol v benediktínskom kalendári v Antverpách 5. január a v niektorých benediktínskych kláštoroch bol pripomínaný aj v iné dni. Oficiálne ale bol tým dátumom 25. august – deň prenesenia jeho telesných pozostatkov do Prahy v roku 1039, súčasne s telesnými pozostatkami svätého Vojtecha a Piatich bratov mučeníkov. Radimove telesné pozostatky boli uložené do krypty svätého Kozmu a Damiána vo svätovítskom chráme. Od úpravy českého národného kalendára (v roku 1973) ho oslavujeme neprikázanou spomienkou 12. 10. Titul svätý bol pri Radimovi oficiálne uvedený v cirkevne schválenom texte vlastných mien v roku 1732.
