Vlasným menom Тарсикія Ольга Мацьків ukr.
Blahoslavená
Sviatok: 17. júl
* 3. marec 1919, Chodorów, Ukrajina
† 17. júl 1944, Krystynopol, Ukrajina
Blahoslavená Tarzícia Oľga Macková
Na Západnej Ukrajine, v malebnom mestečku Chodorove (rajon Židačov, oblasť Ľvov), v stredne zámožnej rodine Romana Márie Mackových, pekného jarného dňa, 23. marca 1919, prišla na svet prvá dcéra, ktorej pri krste dali meno Oľga. Neskôr sa im narodili ešte tri deti: Štefánia v roku 1921, Evstachia v roku 1923 a Jaroslav v roku 1925.
Oľgini rodičia boli zbožní, praktizujúci kresťania, gréckokatolíckeho vierovyznania. Starostlivo vychovávali svoje deti a vlastným príkladom ich učili svedomitosti, pracovitosti, modlitbe a láske k Bohu.
Otec, Roman Macko: Narodil sa 16. októbra 1888 v dedine Psary (Rohatynský povit, oblasť Ľvov), pracoval v meste Chodorov ako náčelník železničnej stanice. Neskôr ho preložili do Ravy Ruskej, kam sa presťahoval s celou rodinou.
Matka, Mária Macková, rod. Kuková: Narodila sa 1. novembra 1890 v dedine Zalesci (Bobrecký povit, oblasť Ľvov), bola v domácnosti a vychovávala svoje deti. Bola veľmi dobrá, nežná, milá a práve po nej zdedila Oľga tieto vlastnosti, ktoré ju sprevádzali celý život a zanechali nezabudnuteľné spomienky v srdciach tých ľudí, s ktorými sa stretávala.
Oľga od svojho detstva prejavovala svoju lásku k Bohu a ku všetkému, čo bolo živé. Vo svojich spomienkach s. Oľga Dykun spomína, že Oľga, ešte ako maličké dievčatko zbierala na poli kvietky a zdobila nimi kríže, ktoré boli pri ceste. Tiež s veľkou láskou a milosrdenstvom pristupovala k zvieratám: čistila ich, tie, ktoré boli choré, liečila, natierala ich a preväzovala, kým sa neuzdravili.
O detstve s. Tarzície sa dozvedáme aj zo spomienok jej príbuznej Oľgy Kudlik, dcéry jej mladšej sestry Evstachie: „O mojej tete Oli mi veľa rozprávala moja babka Mária, moja mama Evstachia a moja teta Štefánia. Z toho čo rozprávali som sa dozvedela o živote mojej tety Oli. Bola veľmi poslušná, rozumná, milovala a ctila si svojich rodičov, sestry a brata. Mala veľmi rada kvety a sadila ich pri dome všade, kde len bolo voľné miesto. Najradšej mala biele ľalie a starala sa o ne….“
Základnú školu Oľga ukončila v Chodorove. V učení bola šikovná a zodpovedná. S láskou a úctou pristupovala k spolužiakom aj kamarátkam. Svojim vzorom dávala dobrý príklad a povzbudenie.
Po ukončení základnej školy Oľga začala chodiť na gymnázium v Chodorove a keď sa rodičia presťahovali do Ravy Ruskej, pokračovala na Štátnej priemyselnej dievčenskej škole vo Ľvove. Ako spomína s. Oľga Dikun – v tom čase to bola prvá a najlepšia priemyselná poľská škola, vzorne vedená. Pre ukrajinské dievčatá nebolo ľahké dostať sa na túto školu, ale Oľa sa tam dostala a dobre sa učila. Úspešne ju ukončila 17. Júna 1937 a získala špecializáciu učiteľky strihu a šitia.
Láska k Bohu a k modlitbe, ktorú mama vštepila do srdca maličkej Oli, v nej sústavne rástla. K tomu povzbudzovala aj svoje mladšie sestry a brata a veľmi sa hnevala, keď ju nepočúvali. Oľa veľmi ľúbila svoju cerkov v Chodorove a často chodila na bohoslužby, spievala v cerkovnom zbore, veľa pre cerkov vyšívala V čase Roždestva sa prezliekala a chodila s jasličkami. Nebola ľahostajná voči svojmu národu, milovala ho a zúčastňovala sa národných výstav, ako na to spomína jej príbuzná.
Zrno povolania
Rodinná atmosféra, v ktorej vychovávali Oľgu, bola naplnená dobrom, žičlivosťou, súcitom, vzájomnou pomocou, láskou k Bohu a k blížnym. To dalo Oľginmu srdcu pevný základ, do ktorého Pán zasial zrno povolania k úplnému zasväteniu svojho života Bohu. Toto zrno vzrastalo každým dňom. Stále viac a hlbšie poznávala Božiu lásku, často prijímala do svojho srdca Krista v Eucharistii, prebývala s Ním v modlitbe a tiež sa odovzdávala pod ochranu Presvätej Bohorodičky. K nej mala Oľga zvláštnu nábožnosť – najviac času strávila v chráme pred obrazom Matky Božej.
Keď doma povedala o svojej túžbe zasvätiť sa Bohu, stretla s veľkým odporom z maminej strany. Mama jej robila rôzne prekážky, nechcela o kláštore ani počuť a nepúšťala ju ani do chrámu. S. Oľga Dykun to vysvetľuje takto: „Oľga bola zbožná, spovedala sa každý týždeň. Keď bola doma na prázdninách, aby neupútala pozornosť, že ide do chrámu, obliekla si blúzku s krátkym rukávom a sadala na bicykel. Nechávala ho pri chráme. Často odchádzala z domu skoro ráno, v čase, keď rodičia ešte spali, na Službu Božiu a na sv. prijímanie. Dom zamkla a keď sa vrátila, stihla pripraviť raňajky, kým otec a mama vstali. Nikto tak nespozoroval, že bola v chráme. Takto sa musela ukrývať pred mamou. Mama nechcela ani počuť o kláštore.“
Oľa veľmi ľúbila mamu a svojím odchodom jej nechcela spôsobiť bolesť. Ale Boží hlas v srdci jej nedal pokoj. V dôsledku toho prežívala duševný boj, ale neznechucovalo ju to. Chcela splniť Božiu vôľu, a preto všetko zverila milovanému Pánovi a verila, že jeho láska zvíťazí.
Po ukončení školy v roku 1937 Oľga prvýkrát navštívila dom noviciátu v Kristinopoli. Prezrela si kláštor, ale nemala ešte odvahu poprosiť o vstup do Kongregácie a porušiť mam in zákaz.
Predsa však pre ňu nadišla plnosť času. S božou pomocou premohla všetky prekážky a spolu so svojou priateľkou Oľgou Horečov, teraz s. Borisou, prišla do Konstantinopoľa a poprosila o prijatie do Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie. Sestra Borisa to opisuje vo svojich pamätiach takto: „Keď Oľga Macková ukončila školu vo Ľvove, dozvedela som sa, že ide do kláštora. Ja som už dávno mala túžbu byť rehoľnou sestrou a teraz prišiel čas, pôjdeme obe. Naše mamy s tým nesúhlasili, ale my sme všetko prekonali a začali sme sa chystať do kláštora.“
Uskutočnené túžby – vstup do Kongregácie
Pre Oľgu nadišiel dlho očakávaný čas. Dovŕšila osemnásť rokov. A to je čas, keď sa pred mladým človekom otvára svet so všetkou krásou, bohatstvom a rôznymi možnosťami výberu, ktoré vábia. Napriek veľkým a rôznym prekážkam z maminej strany a lákadlám sveta, sa Oľga pevne rozhodla ísť za hlasom Ježiša Krista. Povedala o svojom rozhodnutí a voľbe stať sa rehoľnou sestrou rodičom a poprosila ich o požehnanie. Otec súhlasil a dal jej svoje požehnanie, ale mama nie – ešte pred obliečkou pricestovala, aby zobrala dcéru domov. Oľga sa však nedala a pevne stála za svojím rozhodnutím.
Bol máj roku 1938. Máj – mesiac jari, keď všetko kvitne… Mesiac, ktorý je zasvätený Márii, Panne. Oľga už detstva bola veľmi zbožná a milovala Máriu, ktorá jej pomáhala a priviedla ju do Kongregácie, ktoré jej je svojím spôsobom zasvätené.
Do Kongregácie SSNPM Oľga Macková vstúpila 3. mája 1938.
Počiatky rehoľného života s. Tarzície
Noviciát Sestier služobníc trvá dva roky, a predchádza mu čas kandidatúry, ktorý trvá najmenej pol roka.
Od prvého dňa Oľga urobila dobrý dojem na všetkých v kláštore. Učiteľka noviciátu Oľga Dykun ju opisuje takto: „Sestra Tarzícia bola stále veľmi milá a usmiata. Prívetivá tvár a na ústach dobré slovo, osladené úsmevom… bola vysoká, štíhla, pekná“.
Po ukončení kandidatúry, ktorá trvala šesť mesiacov, bola 4. novembra 1938 oblečená do rehoľného rúcha a prijala meno sestra Tarzícia.
O tomto úseku jej života sme sa dozvedeli od spolusestier, ktoré s ňou žili a dobre ju poznali. Všetky sestry priťahovala svojou veselou a radostnou povahou, láskou a nežnosťou. Sestry ju mali rady. Pozrime sa, čo o nej hovorí s. Modesta Firmaňuk: „Sestru Tarzíciu Mackiv som dobre poznala ešte z čias noviciátu. Bola som s ňou tri roky. Všetky sme ju mali rady. Bola priama, otvorená, pokorná, vždy veselá. So všetkým spokojná, vždy presne vykonávala, bola pracovitá a zodpovedná. Dostala službu anjela pre kandidátky, ktoré pekne vychovávala, a bola na to pekne pripravená. Sestra Tarzícia mala duchovného vodcu.“
Počas rekreácie bolo milé s ňou pobudnúť. Bola prístupná všetkým. Vedela pekne a tvorivo viesť rekreáciu. Vždy pri nej sedela skupina sestier, vyhľadávali ju najmä kandidátky, ku ktorým mala pekný vzťah. Vždy vedela niečo zaujímavé povedať, smutných rozveseliť, potešiť a z takej rekreácie vždy vyšlo aj nejaké poučenie.
Často sr. Tarzícia urobila sestrám niečo príjemné. Mala dar trpezlivosti a lásky ku všetkým a túto lásku vedela dať iným, a preto ju všetci veľmi ľúbili.
