Životopisy svätých

…život sa neodníma, iba mení…

Svätá

Sviatok: 8. november

* 18. júl 1880 Avord, Farges-en-Septaine, (Cher), Francúzsko
† 9. november 1906 Dijon, Francúzsko

Élisabeth Catez sa narodila 18. júla 1880 vo vojenskom tábore v dedinke Avor,

Sv. Alžbeta od Trojice

neďaleko Bourges, kde bol utáborený oddiel kapitána Francois J. Cateza, jej otca. O štyri dni neskôr ju pokrstil vojenský poľný kaplán Chaboisseau.

Kapitán Catez pochádzal zo severného Francúzska, z chudobnej rodiny. Vlastným úsilím a vytrvalosťou, ako aj nevyčerpateľnou energiou – ktorú po ňom zdedila Alžbeta – získal vzdelanie a vysoké vojenské postavenie. Mária Rollandová, jeho manželka, taktiež dcéra z vojenskej rodiny, mala už 33 rokov, keď sa v roku 1879 vydala za 48-ročného Františka. Doma ju vychovávali v prísnom duchu a preto bez ťažkostí a ochotne zdieľala s mužom v prvých rokoch manželstva jeho sparťanský, kočovnícky život. Hoci mala zdanlivo drsné vonkajšie spôsoby správania, vedela byť jemná. Všetko v nej bolo akoby ukryté vo vnútri, v duchu doby, ktorá sa vystríhala vyjadrovať svoje pocity navonok.

V roku 1881 kapitánovu jednotku presunuli do Auxonne. V júli 1882 sa manželia Catezovci usadili v Dijone, kde sa onedlho narodila ich druhá dcéra, Margita, spokojná a tichá ako anjelik v porovnaní s „malým diablikom“ – Alžbetou. Rodičia boli kvôli tomuto dieťaťu zúfalí, lebo prejavovalo prílišnú živosť, tvrdohlavosť a dokázalo z hocakého dôvodu vybuchnúť do nekontrolovanej zlosti, voči ktorej boli racionálne argumenty zo strany otca a matkine „rukolapné“ odpovede (po zadku) bezmocné. Zmenu jej charakteru priniesla až príprava na prvú svätú spoveď (1887), od ktorej začala sedemročná Alžbeta vytrvalo a dôsledne pracovať na odstraňovaní svojich chýb.

V tom istom roku na rodinu dopadá jeden úder za druhým. V januári 1887 zomiera dedko Rolland a v októbri otec – kapitán Catez. Pre matka bol vdovský dôchodok po mužovi – vojakovi jediný zdroj príjmov a tak sa z finančných dôvodov musela presťahovať s dcérami do lacnejšieho podnájmu na okraji mesta v blízkosti Karmelu. Obidve sestry Catezové začali navštevovať súkromnú školskú výuku a taktiež sa učili hrať na klavíri v blízkom konzervatóriu, čo patrilo vtedy k dobrým mravom. Trinásťročná Alžbeta tu získala vtedy prvú medailu za hru a taktiež cenu za krátke inštrumentálne cvičenia. Hudba sa stala jej vášňou. Len čo sa prstami dotkla kláves, všetko pre ňu prestalo existovať, okrem melódie, ktorá z nich vychádzala a do ktorej vkladala celú dušu.

Vnútorná premena po prvej spovedi vyvrcholila po prvom svätom prijímaní, o ktorom neskôr napísala vo svojom denníku: „Nerozprávali sme sa navzájom. Milovali sme sa. Moja duša sa stala príbytkom Boha, Pán vlastnil moje srdce, vlastnil ho v takej miere, že od tej hodiny, od toho tajomného rozhovoru, od chvíle toho božského stretnutia plného rozkoše nemám už iné túžby, okrem tej, že mu odovzám svoj život, opätujem mu hoci len trochu Jeho veľkú lásku v Eucharistii. (…) Ó, svätý, pekný deň, keď Ježiš ku mne vošiel a v hĺbke mojej duše mi dovolil začuť svoj hlas…“.

Radikálne sa zmenila. Pre najbližších sa stala milou, citlivou a trpezlivou. Dorastala. Podrobenie temperamentu jej však neprišlo ľahko. Zapísala: „Keď mi niečo nespravodlivo vyčítajú, cítim, že krv sa mi búri v žilách; celá moja osoba sa búri“. Zápasila so svojou precitlivenosťou, zamaskovanou formou egoizmu. Poznala sa a mohla úprimne vyznať, že predsa len napriek egoistickej precitlivenosti má k egoizmu odpor. Odvážna, plná fantázie a rozletu, bola srdcom zábav a stretnutí. Raz jej domáca učiteľka dala úlohu opísať samú seba zvonku i zvnútra. Vecne odpovedala, že načrtnutie takého portrétu nie je ľahké a že musí pozbierať celú svoju odvahu, aby sa pustila do diela. Píše, že je vysokou brunetkou, s čiernymi blýskajúcimi očami a hustým obočím. Jej pekné nohy by ospravedlňovali prímenie „dlhonohá Alžbeta“. Zvyšok jej osoby nie je hodný pozornosti.

Čo sa týka chovania, priznáva, že od prírody je koketkou (že vraj tak treba) a taktiež radostnou a trochu ľahkomyseľnou. Charakter má dobrý, srdce citlivé, je celkom pracovitá a dostatočne trpezlivá. Dokáže sa ovládať a neprechovávať pocity krívd; uvedomuje si svoje chyby a chýbajúce čnosti. Táto charakteristika odhaľuje jej objektívny pohľad na vlastnú osobu.

Má štrnásť rokov a rozširuje okruh svojich známostí, nadväzuje priateľstvá; teší sa z každého prejavu srdečnosti svojich priateliek. Smelo predstavuje svoje názory. Matka s radosťou sledovala záujem mladých ľudí o osobu svojej dorastajúcej dcéry a snívala o jej šťastnom vydaji. A Alžbeta zatiaľ – pod vplyvom vnútorného impulzu – zložila sľub panenstva a čoraz viac sa obracala ku nemateriálnym hodnotám života. Tešili ju nové šaty a súčasne ju priťahovala chudoba. Radovala sa z pozvania do bohatých a elegantných domov a predsa práve uprostred najlepšej zábavy sa chcela nachádzať pri svätostánku, aby mohla robiť spoločenstvo Ježišovi.

Odo dňa zloženia sľubu čistoty žila akoby dvoma smermi: úspechmi v spoločenskom živote a prebývaním s Bohom prítomnom v jej vnútri. Do osemnásteho roku života pozostáva dievčaťom z mäsa a kostí, milujúcim šaty a cestovanie. Cestuje po Francúzsku, prežíva závrat hlavy v Pyrenejach, o ktorých je presvedčená, že život bez nich už nebude mať pre ňu krásu. Po návrate domov si usporadúva dojmy. Zapisuje do denníka: „Daj mi samotu srdca. Nech s tebou žijem v hlbokej jednote (…)môj život nech bude neustálou modlitbou. Ty vieš, Majster môj, že keď sa som na týchto stretnutiach, na týchto slávnostiach, mojou jedinou potechou je vnútorne sa sústrediť a radovať sa z Tvojej prítomnosti“.

„Je večer. Z balkóna môjho rodinného domu hľadím na Karmel… Rozoznieva zvon zvolávajúci na modlitbu. Obetujem Pánovi slzy plynúce po mojich lícach; zjednocujem sa so sestrami modliacimi sa breviár. Spolu s nimi Ťa prosím, Panna Mária, mocná Kráľovná nebies, zakrátko ma tam priveď…“.

Karmel vo svete

Alžbeta mala sotva 14 rokov, keď po zložení sľubu čistoty počula v srdci volanie do Karmelu a odpovedala Bohu „áno“. Samozrejme, nemohla vtedy rozhodovať o ničom. Míňali sa dni, mesiace, roky, keď sa dievča konečne rozhodlo vyznať matke svoju túžby a …. Mária Catezová zareagovala ostro. Obmedzila dcére návštevy kostola, pristupovanie k svätému prijímaniu a predovšetkým zakázala navštevovať sestry v Karmeli. Chcela tým spôsobom predísť jej – ako si myslela – prehnanej nábožnosti. Alžbeta sa s bolesťou podrobila rozkazom matky. V tom pre ňu ťažkom čase sa vykryštalizovali základy jej duchovnosti, ktorá pozostávala z prežívania prítomnosti Najsvätejšej Trojice v duši s láskou k eucharistickému a ukrižovanému Ježišovi.

Medzi 14. do 18. rokom života sa poddala matkinej vôli a preto sa zabáva a chodí na priateľské stretnutia. Bedlí pozorne nad svojim srdcom, aby sa zbytočne nezaplietlo do nepotrebných citov. Bojuje so svojou citlivosťou, čoraz viac sa modlí, najmä pred priateľskými stretnutiami s mladými dôstojníkmi, ktorým nie je ľahostajná. Dúfa, že Boh ju nezaťaží námahou nad jej sily. Vo svojom denníku poznamenáva: „Vieš dobre, môj Božský Majster, že keď sa zúčastňujem na zábavách, teším sa z môjho sústredenia, ponorenia sa do Tvojej prítomnosti; tak dokonale cítim Teba v sebe“. – „Ó, Láska moja! Tvojou som, iba Tebe patrím, učiň so mnou všetko, čo len chceš“. – „Keďže žijem iba Bohom, vždy v Jeho svätej prítomnosti, pod Jeho do hĺbky duše prenikajúcim pohľadom, aj uprostred sveta Ho možno počuť v tichu srdca, ktoré túži patriť iba Jemu“. – „Duše, ó môj Bože, duše potrebujem, za cenu akýchkoľvek utrpení. Celý môj život nech bude zadosťučinením, ale zľutovaniu, milosrdenstvu pre svet“.

Vernosť povolaniu a boj s vlastnou citlivosťou ju dostatočne očistili na prvé mystické milosti. Uvedomila si ich v čase rekolekcií v januári roku 1899. Nechápala ich, preto sa radila so spovedníkom, ten zas usmerňuje jej vôľu na úplný dar seba samej. V denníku poznamenáva: „Čím sa Bohu odvďačím za Jeho dobrotu? Aká ťažká a mozoľná sa po tých extázach a vznešenom nadšení zdá zvyčajná modlitba. (…) Ježišu, Láska moja a Život môj, pomôž mi! Musím rozhodne dôjsť ku tomu, aby som vždy a vo všetkom činila to, čo je opakom mojej vôle. Tebe ju odovzdávam, nech tvorí jednotu s Tebou. Pane, sľubujem Ti, že verne splním rozhodnutie zrieknuť sa vo všetkom seba. Si mojou Silou a Životom, vari si nemôžem byť istá víťazstvom?“

Očakávanie na súhlas matky bolo pre Alžbetu veľkou životnou skúškou. Takticky a trpezlivo bránila právo byť verná svojmu ideálu. Keď po rokoch námah matka konečne sľúbila, že jej dovolí vstúpiť do Karmelu po ukončení 21. roku, hneď nato predstavila dcére výnimočného kandidáta na manželstvo, odmietnutie ktorého by bolo hriechom. Alžbeta rozhodne odriekla. A tak dookola. Obidve trpeli: matka zmietaná kolísajúcimi pocitmi a dcéra hľadiaca na jej bolesť.

„Ako veľmi trpím, môj Bože! Túžim však zotrvať v tomto stave tak dlho, ako sa Ti bude páčiť, keďže toto požehnané utrpenie očisťuje moju dušu, ktorú chceš ešte hlbšie zjednotiť do Sebou. Dovoľ mi trpieť viac, ako len veľmi chceš, ale podopieram ma, som taká slabá! Dobre vieš, že milujem iba Teba, iba k Tebe som pripútaná! … Ó, Láska, ako dobre je oddať sa Ti! Tebe, ktorý si si ma tak zamiloval!“

Medzitým sa impulzy milosti, ktoré Alžbete umožnili hmateteľne prežívať prítomnosť Najsvätejšej Trojice v jej duši, stávali čoraz častejšie a hlbšie. Bola znepokojená a zdôverila sa s tým priorke Karmelu, ktorá – aby ju upokojila – dohovorila jej stretnutie s učeným teológom, o. Gonzalvesom Valléesom. Rozhovor rozhodol o duchovnom profile Alžbety. Teológ-kontemplatik jej vysvetlil, že prostredníctvom milosti v duši skutočne prebýva Najsvätejšia Trojica a preto pri Nej treba zotrvávať vo viere a neustálej adorácii. Celá rozradostená začala počítať mesiace a týždne, ktoré ju delili od milovanej samoty Karmelu.

Karmelitánka

Osemnásteho júla Alžbeta ukončila 21. rok a matka dodržala svoj sľub. Druhého augusta 1891 roku priviedla dcéru ku dverám klauzúry, kde ju prijala priorka Karmelu, matka Germana. Prešli najskôr do kláštorného chóru, aby chvíľu adorovali Najsvätejšiu Sviatosť vystavenú v kaplnke. Spoza mreží postulantka uvidela svojich najbližších, s námahou zadržiavajúcich slzy. Sama mala oči suché, uprené do iba jej známych diaľav. Zaplavil ju pokoj a nevysvetliteľné utíšenie. Napíše o tom v liste: „V Bohu mám všetko; nachádzam v ňom tých, ktorých som opustila. Nie sme odlúčení, mreže nás nikdy nerozdelia. Moje srdce navždy zostane nezmenené. V Karmeli sa prehĺbilo – dokážem milovať lepšie a viac“.

Tri dni po jej vstupe spoločenstvo urobilo pamätnú fotografiu pred výjazdom sestier na zakladanie nového kláštora. Sestra, posielajúca fotku do Karmelu v Lisieux, o Alžbete písala, že je trojdňovou postulantkou, ktorú určite bude svätou, lebo k tomu má osobitné schopnosti. V prvých mesiacoch života v Karmeli Alžbeta pociťovala takmer hmatateľne Božiu lásku. Písala: „Život karmelitánky – to je spoločenstvo s Bohom od rána do večera. Keby On nevypĺňal naše cely a chodby, ako veľmi by boli prázdne. Ale my vidíme Boha prostredníctvom všetkého, pretože Ho nosíme v sebe a náš život je začiatkom neba“.

Po štyroch mesiacoch postulátu dostala karmelitánsky habit a meno Alžbeta od Najsvätejšej Trojice. Slávnosť obliečky sa uskutočnila počas jej milovaného sviatku Nepoškvrneného Počatia Panny Márie, 8. decembra 1901. Sestra Alžbeta začala teda kanonický noviciát, ktorý sa v porovnaní so slnečným postulátom stal pre jej dušu temnou nocou očisťujúceho utrpenia. Jej prílišnou citlivosťou začali otriasať vonkajšie nepokoje a vnútorné búrky. Jej milovaná a vytúžená „pustatina“ Karmelu sa ukázala miestom neustálych námah; jej samej i predstaveným sa zdalo, že neobstojí zoči-voči fyzickým i psychickým požiadavkám.

Skúsenosť vnútornej prázdnoty a rozbitia doterajších ideálov sa spojila s novou – doteraz neznámou – mystickou skúsenosťou. Zdalo sa, že Boh ju opustil, kontemplácia sa stala temnou a plnou utrpenia. O. Vallé, ktorého zavolali, ju nemohol pochopiť, ju zasa dráždili jeho poučenia a rady. Predĺžili jej kanonický noviciát kvôli obavám, či sa hodí do tak prísnej rehole. Novicka odhaľuje v tom čase Božiu pokoru; pokoru ukrižovaného Ježiša z lásky k človeku. Ešte vrúcnejšie sa mu oddáva. Píše: „Príliš sme zahľadení do seba; chceli by sme všetko vedieť a pochopiť a nemáme dostatok dôvery voči Tomu, ktorý nás zahŕňa svojou láskou. Nemôžeme iba stáť pod krížom, aby sme ho kontemplovali; je potrebné sa sústrediť vo svetle viery, povzniesť sa ponad seba a uvedomiť si, že kríž je nástrojom božskej lásky“. Lenže od pochopenia k realizácii je ďaleká cesta. Presvedčená o svojej vlastnej krehkosti a hriešnosti sa mala učiť očakávať na hodinu Božieho zmilovania. Keď sa spoločenstvo – napriek obavám – rozhodlo pripustiť ju k sľubom a určilo jej dátum na 11. januára 1903, Alžbeta prežívala vrchol duchovného utrpenia. Úpenlivo prosila o modlitbu. „Bola som včera u našej Matky. Hovorila mi o svojom nepokoji, aký prežíva pri myšlienke o skladaní sľubov, ktoré som mala vykonať počas mojom súčasnom duševnom stave“.

Do kláštora pozvali o. Edmunda Vergna, jezuitu, znalca duchovného života. V duchu viery prijala jeho usmernenia a slová uistenia, že sa nachádza na správnej ceste. Sám Boh utíšil jej vnútornú búrku až deň pred sľubmi. O mesiac neskôr písala: „Konečne je On celý môj a ja celá Jeho; mám iba Jeho a On je pre mňa všetkým. Zostáva mi jedine túžba, aby som Ho milovala, milovala Ho večne, starala sa horlivo o jeho česť, tak ako to má robiť skutočná snúbenica; robila Ho šťastným a radostným, dávala mu v mojej duši príbytok a odpočinok. Nech moja láska spôsobí, aby zabudol na ľudskú, ohavnú zlobu“. 21. januára sa uskutočnila obliečka neoprofesky, čiže jej konečného pripojenia do spoločenstva Karmelu.

Posolstvo

Od januára roku 1903 do 9. novembra 1906 sestra Alžbeta od Najsvätejšej Trojice vrastá čoraz hlbšie do úrodnej pôdy Karmelu, aby mohla priniesť plody v podobe jeho charizmy, prejavujúcej sa svätosťou a výnimočným odkazom pre Cirkev a svet. Čo je však jeho obsahom? Alžbeta sa nazýva svätou mlčania a sústredenosti, svätou adorácie Boha prebývajúceho v ľudskej duši; rôznymi spôsobmi sa rozjíma jej modlitba „Môj Bože, Trojica, ktorú zvelebujem“, a duchovnosť formovaná listami sv. Pavla, najmä ňou vybrané heslo-meno „laudem gloriae“ – ku sláve majestátu milosti (Ef 1, 6), ktoré túto duchovnosť formovalo a súčasne koncentrovalo. Ona sama tak hovorí o svojom posolstve v liste-testamente adresovanom svojej priorke: „Matka (…), pri odchode Ti odovzdávam moje povolanie v bojujúcej Cirkvi; odteraz ho neustále budem vykonávať v oslávenej Cirkvi – posolstvo zvelebovania slávy Najsvätejšej Trojice“.

Aké tajomstvo sa ukrýva v týchto slovách? Boží majestát, ktorý človek zvelebuje, je majestátom odovzdávajúcej sa lásky, ktorá je srdcom trojičného Života. Keď sa Alžbeta obetovala sláve Najsvätejšej Trojice, obetovala sa láske a podľa karmelitánskej tradície ju chce urobiť apoštolskou, čiže láskou slúžiacou Cirkvi a svetu. Zapisuje: „Túžim trvať v úplnom mlčaní a adorácii, stále hlbšie prenikajúc v Boha a tak sa Ním naplniť, aby som Ho skrze modlitbu dokázala udeliť úbohým dušiam, nepoznajúcim Boží dar“.

A ešte: „Túžim pracovať pre Božiu slávu a na to treba, aby som Ním bola preplnená. Vtedy budem vlastniť moc: jeden pohľad, jedna túžba stane sa modlitbou, ktorá sa nedá odhodiť, schopnou vybaviť, zaobstarať, vyprosiť všetko, pretože to bude akoby Boh obetovaný Bohu“. Chcem sa stať malou nádobou čerpajúcou zo zdroja života, aby som ho neskôr rozdávala dušiam, a v sebe dovoľujem, aby na ne prúdili potoky nekonečnej lásky“.

Silno prežíva svoje duchovné kňazstvo a materstvo voči dušiam, lebo si myslí, že život kňaza a karmelitánky je adventom pripravujúcim v srdciach tú cestu, ktorú Apoštol nazýva „stravujúcim ohňom“. Tým, že sa ho dotýkame, stávame sa plameňmi lásky, objímajúcimi všetky údy Kristovho Tela, čiže Cirkvi. Je presvedčená, že povinnosti Marty a Márie sa navzájom vôbec nevylučujú: aby činný život prinášal ovocie, vyžaduje podporu kontemplácie: naopak, čím viac sa duša oddáva kontemplatívnemu životu, tým sa stáva aktívnejším, keďže láska ako služba Bohu.

Je taktiež vždycky službou ľuďom. Vykúpený človek má povinnosť spolupracovať na spáse iných.

Veľmi rada dáva – nadväzujúc na sv. Pavla –svojmu apoštolátu názov materstvo duší. Tvrdí, že karmelitánka má dvojaké poslanie: byť pannou a matkou; pannou, keďže vo viere zostala zasnúbená Pánovi; matkou, pretože zachraňuje duše, rozmnožujúc počet Otcových adoptovaných detí, Kristových spoludedičov. Alžbeta ako karmelitánka, panna a matka vidí svoje večné poslanie takto: „Z neba budem privádzať duše k vnútornemu sústredeniu tým, že im budem pomáhať zriekať sa seba a utiekať sa k Bohu v najjednoduchšom láskyplnom geste. Budem chrániť duše vo veľkom vnútornom mlčaní, ktoré im umožňuje, aby sa v nich odzrkadľoval Boh a aby sa naňho premieňali“.

Jej uvedomovanie si plodnosti lásky pochádzalo predovšetkým z presvedčenia o hodnote služby prostredníctvom kontemplácie, keďže človek zostal obdarovaný milosťou pre spoločnú službu s Božím Synom. Alžbeta v posledných mesiacoch života pri rozjímaní Apokalypsy pochopila, že touto službou je dokonca „sláva Božieho majestátu“ vo večnosti. Služby nestavala proti charizmám. Na čelnom mieste stavala vždy Božiu Lásku, ktorá prostredníctvom rôznych foriem cirkevného života vykonáva svoj kňazský úrad; a celý kresťanský život pokladala za sviatostnú udalosť, plnú milosti a Božej prítomnosti. Prežívaná kontemplácia jej dovolila pochopiť nepreniknuteľné priepasti Svätého Písma a zachytiť v nich skrytú pravdu o povolaní človeka ku spoluvykupovaniu bratov v jednote s Kristom.

Priznávala, že rozjímať Slovo a neustále Ho adorovať, slúžiť Cirkvi a stotožňovať sa s Kristom ju naučila Mária, ktorá pre ňu tvorila vzor milujúcej viery. „Ona! Ach, to sa nedá vypovedať! Tajomstvo, ktoré prechovávala a rozjímala o ňom vo svojom srdci, nevypovie žiaden jazyk, neopíše žiadne pero „. „Od Slova sa učila ako majú trpieť tí, ktorých Otec vybral na obety a rozhodol sa ich povolať k spolupráci na veľkom diele vykúpenia tých, ktorých predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna (Rim 8, 29), ukrižovaného z lásky“. Najčastejšie nazývala Máriu „Bránou Nebies“, keďže skrze ňu viedla cesta do vnútra Najsvätejšej Trojice. Predovšetkým však si obľúbila Tú zo Zvestovania, ktorej obrázok – dostala ho na sľuby – jej dovolili ponechať si. V poďakovaní za dar napísala nasledujúce slová: „V samote našej cely […] často budem hľadieť na tento mne drahý obraz a zjednocovať sa s dušou Márie vo chvíli, keď ju Otec zahaľoval svojím tieňom. Do nej sa vteľovalo Slovo a Duch Svätý na ňu zostupoval, aby vytvoril veľké tajomstvo. Pôsobí tu celá Najsvätejšia Trojica, celá sa k nej nakláňa a preniká ju. V tomto božskom objatí by mal plynúť celý život bosej karmelitánky“.